Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov Bonus I.

Volterra je môj skutočný domov Bonus I.Takže som napísala jeden bonus ku VJMSD, neviem, či ich bude viac. Je o vzťahu Millie a Demetriho, písaný z Millienho pohľadu. Okrem Demetriho na lustri, a Millienom zistení, že jej miláčik je na chlapov (nie doslovne:D a možno aj hej?:D) skoro Felix dostane vázou do hlavy a Demetri chce vrátiť Millie to, čo spravila ona jemu. Bude to úspešné?:)

Millie:

Západ slnka nad pomaly tmavnúcou krajinou, temné siluety stromov hrdo sa týčiacich okolo nás... Obloha rozdelená slnečným svetlom na pásy farieb od jemne ružovej cez oranžovo-žltú, svetlozelenú až po tmavnúcu modrú. Slnko vystriedané striebristým mesiacom a žiariacimi hviezdami... romantická predstava, ale nič pre mňa a Demetri to dobre vie. Preto spolu nikdy nesledujeme západ slnka, ale zas, ani ma nevezme na nejaké derby, to by na mňa bolo až príliš. Nám dvom stačí to, že sme spolu, je jedno kde, my sme spokojní.

Nie sme spolu dlho ale mám pocit, že sa poznáme už od malička. Ako dvaja kamaráti zo škôlky, ktorí sa do seba zaľúbia až na strednej. Neviem, prečo mám taký pocit, ale nevadí mi to.

Demetri je ako moje slniečko, stále sa usmieva. Buď tým svojim úžasným spôsobom, alebo keď chce niekoho napáliť. Neusmieva sa len vtedy, keď je naštvaný, čo sa chvalabohu nestáva často, lebo vďaka svojmu temperamentu sa vie poriadne rozohniť a vtedy sa ho bojím aj ja. Aj keď viem, že mne by neublížil.

Raz som sa ho pýtala na jeho život pred premenou. Povedal, že si toho veľa nepamätá, vedel však, že predtým mal modré oči. Keď som si ho tak predstavila, nemohla som sa tej predstavy zbaviť. Muselo to vyzerať nádherne. Červené oči mu však tiež pasujú a tak spolu ladíme. Ale ja by som ho mala rada, aj keby mal oči ružové. Na tej predstave som sa zase musela smiať.

„Dem?“ vstala som z kresla a pobrala sa k dverám.

„Demetri?“ zakričala som trochu hlasnejšie a vykukla von na chodbu. Nikde nikto. Keď niekoho hľadám, spýtam sa Demetriho a on mi povie, kde sa dotyčný nachádza. Keď však hľadám Demetriho, koho sa mám spýtať? Mal by ma však teraz počuť, aj keď je zámok veľký. Ale veď je upír, tak čo.

Neprichádzal a tak som išla ja za ním. Zhlboka som sa nadýchla a pocítila som jeho vôňu (spolu s tisícom ostatných) a nasledovala ju. Išla som za svojim nosom, po chvíli som však nevedela, či idem správne. Keďže tu bývame, náš pach je tu všade. Snažila som sa zachytiť najčerstvejšiu známku toho, že tu Demetri bol, no neúspešne. Tak som sa bezcieľne potulovala zámkom a pokračovala v hľadaní.

„Nevieš kde je Demetri?“ opýtala som sa Felixa, Jane, Aleca a ešte neviem koho, keď som ich po jednom stretla. Nikto však nevedel. Ja toho Demetriho zabijem, zmizne bez stopy a ja čo teraz. Hneď som si však povedala, že sa mám ukľudniť a vyčarila som úsmev.

„Chýbal som ti?“ ozvalo sa spoza mňa. Rýchlo som sa otočila a chcela som mu vbehnúť do náruče. Skoro som však dostala šok, lebo nestál za mnou. Pozrela som sa hore a uvidela ho.

„Preboha, čo tam hore robíš?“ spýtala som sa ho s vyvalenými očami a on sa na mňa len nevinne usmieval. Potom zoskočil z veľkého krištáľového lustra, na ktorom sedel a hladko ako mačka pristál pri mne. Schytil ma do náruče a priblížil svoju tvár ku mojej. Myslela som, že ma ide pobozkať a tak som zavrela oči a čakala. Keď sa však nič nedialo, otvorila som jedno oko a prekvapene sa na neho zadívala. On tam len stál, usmieval sa a pozoroval ma.

„Mi ani pusu nedáš?“ zamručala som nespokojne a priblížila sa ku nemu ešte bližšie.

„Najprv si ma musíš chytiť!“ vykríkol naradosteným hlasom a už ho nebolo. Na sekundu som tam ostala prekvapene stáť, no potom som sa za ním rozbehla. Stále som videla iba koniec jeho plášťa a nemohla som ho dobehnúť. Vybehla som von do záhrady. Obzrela som sa okolo seba a nevidela som ho.

„Hľadáš niečo?“ ozvalo sa mi pri ľavom uchu.

„Ty!“ vykríkla som so smiechom, no už zase mi utiekol. Ja ho snáď nikdy nechytím! Ako ho donútim, aby zastavil? Ach, už viem! Že ma to skôr nenapadlo! A použila som na neho svoj dar.

Donútila som ho zastaviť a nehýbať sa. Potom som sa pomaly a s potmehúdskym úsmevom dostala až ku nemu. Zdvihla som ruku a jemne mu ňou prešla po tvári. Prstami som kopírovala tvar jeho lícnej kosti až som mu prstami prešla na pery. Mal ich chladné a hladké ako mramor, dokonalosť sama. Nechala som svoju ruku pomaly prejsť z jeho pier až na hrdlo a nežne som ho pohladila. Obkrútila som mu ju okolo krku a druhú zaplietla do vlasov. Stále sa nemohol hýbať ale bol pri plnom vedomí. Priblížila som tvár ku jeho tak, že sme sa dotýkali nosmi, ale nepobozkala som ho. Nechala som ho čakať. Potom som svoje pery obtrela o tie jeho a jemne som ho uhryzla.

Pritiahla som sa ku nemu blízko až tak, že som na ňom bola úplne nalepená. Ruku z krku som mu presunula na chrbát a tú z vlasov na brucho. Pomaly som mu s ňou rozopla plášť a zašla ňou pod tričko. Prešla som mu dlaňou po jeho mramorových ľadových svaloch a vychutnávala si jeho bezmocnosť. Stále som mu pozerala do očí a hypnotizovala ho pohľadom.

„Nabudúce si dvakrát rozmyslíš, či mi utečieš,“ zašepkala som mu sladkým hlasom do ucha začala ho bozkávať na krku. Pomaly a intenzívne... Potom som prešla na líce a sánku. Dlaňou som stále prechádzala popod jeho tričko a cítila som, ako sa celý napol. Nakoniec som sa dostala až ku perám. Jemne som sa na ne prisala a pomaly pokračovala v jeho mučení. Ak jeho odplatu prežijem, budem šťastná. Chrbtom dlane som ho pohladila po bruchu a posunula ju nižšie. A ešte o trochu nižšie. Až som sa dostala ku nohaviciam. Prstom som mu prechádzala po líniách jeho pásu a kopírovala hranicu medzi jeho odhalenou hruďou a nimi. Nižšie som už nešla... A potom som dlaň znovu zasunula pod jeho tričko a „provokovala“ ho ďalej. Kvôli tomu, že som ho donútila nehýbať sa mal trochu sklený pohľad, ale v jeho očiach som videla aj záblesk vzrušenia a hnevu, že je taký bezmocný.

Nebudem ho už tak trápiť. Nakoniec som ho pustila spod účinku môjho daru.

Prekvapene sebou trhol, lebo to nečakal. Neodtiahol sa však, len mi odpovedal na moje bozky. Dlaň, ktorú som mala položenú na jeho hrudi som stiahla do päste a postavila sa na špičky, aby som mu mohla rovno pozrieť do očí.

„Tak to ujdem aj nabudúce,“ zašepkal mi s úškrnom a rukami, s ktorými doteraz nemohol hýbať, ma objal.

„Nabudúce ťa už hľadať nebudem,“ oznámila som mu a provokatívne mu prešla dlaňou z hrude na brucho. Potichu zastonal od blaha a zavrel oči.

Povedala som si, že už som ho „vytrestala“ dosť a ruku som stiahla. Odstúpila som od neho o kúsok a oboma rukami ho chytila za kraje plášťa. Prstami som mu ho začala pomaly zapínať a pritom som mu hovorila:

„Predo mnou neutečieš, miláčik. To nech ťa viac ani nenapadne. Ja si ťa nájdem aj keby si vyliezol inam ako na luster.“

„Ja pred tebou nechcem utekať,“ začal, ale prerušila som ho.

„Koniec výhovorkám. Poď,“ potiahla som ho za ruku smerom ku zámku. Zatiahla som ho ku sebe do izby a posadila ho na posteľ. Prešla som ku skrini a vytiahla odtiaľ krásne červené letné šaty a vbehla som si ich do kúpeľne obliecť. Vlasy som si nechala rozpustené, iba som si ich prečesala a obula som si červené topánky na vysokých podpätkoch. Keď som vyšla z kúpeľne, Demetri nemohol zavrieť ústa od prekvapenia.

„Vyzeráš nádherne,“ povedal, prešiel ku mne a objal ma okolo pása.

„Chystáš sa niekam?“ opýtal sa ma a pobozkal ma na vrch hlavy. To vieš, že hej.

„Jasné, idem do klubu provokovať slobodných mužov,“ žmurkla som na neho pobavene.

„Idem s tebou,“ povedal rýchlo, až to vyznelo tak, že trochu žiarlil.

„Aj ty ideš provokovať slobodných mužov?“ opýtala som sa s naoko prekvapeným výrazom a skúmavo na neho pozerala.

„No to vieš, že áno. Si nevedela, že ja som na chlapov?“

To už som sa musela začať smiať, až by mi slzy tiekli, keby mohli. Dostala som taký záchvat smiechu, že som nemohla rozprávať.

„Prepáč,“ smiala som sa ďalej a odvrátila sa od neho, aby to prestalo.    

 

„Vážne tam chceš ísť?“ spýtal sa ma, keď som sa vybrala ku dverám a von zo zámku.

„No a prečo nie?“ žmurkla som na neho so smiechom. Chytila som ho za ruku, preplietla si s ním prsty a ťahala som ho do mesta. Bolo pod mrakom, takže slnko na nás nesvietilo, čo ma len tešilo. Aj keď on je v slnečnom svetle taký krásy...len to nie je nič pre ľudské oči, teda ak o nich ten človek nechce prísť.

Volterra nie je veľmi veľké mesto, takže ani klubov tu nie je veľa. Ale tie čo tu sú stoja za to.

„Chceš ísť do klubu o štvrtej poobede?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím, ako by pochyboval o mojom zdravom rozume. To sú vážne ešte len štyri? Zdvihla som pohľad ku hodinovej veži a naozaj. Práve boli presne štyri hodiny a tri minúty. A čo teraz?

„Nevadí, tak pôjdeme večer. Nejako si nám totiž stratil farbu, musíš aspoň trochu ožiť,“ rýpla som si do neho a zmenila smer našej cesty.

„To bude trochu ťažké, ožiť v upírskom tele. Ale ak mi povieš ako...“ zasmial sa a chytil ma okolo pása. Pritiahol si ma ku sebe a vtisol mi do vlasov bozk.

Vošli sme do nejakej tehlovej, úzkej a tmavej uličky, v ktorej bolo až mŕtvolné ticho. Poobzerala som sa okolo seba a všimla si, že steny sa týčia vysoko nad nás, až to pôsobilo trochu dosť klaustrofobicky. Jednu ruku som mala okolo Demetriho pása a druhou som zamyslene prechádzala po stene uličky. Bola drsná a ľudskú ruku by dokázala poraniť, no pod mojimi oceľovými prstami sa len kúsky tehál drobili a v obláčiku prachu zosadali na zem. Pozrela som sa za seba, nevidela som východ na námestie, iba ďalšiu uličku. Pozrela som pred seba a to isté. Keby som ale chcela, trafila by som naspäť.

Demetri nechal svoju ruku skĺznuť z môjho pása tak, aby ma mohol chytiť za dlaň. Zrazu zastal a stočil ma smerom ku sebe. Prekvapene som na neho pozrela a v očiach mal zvláštny výraz, niečo ako nenaplnené očakávanie. Nič nepovedal, iba sa ku mne začal približovať. Mal niečo na pláne a ja som nevedela, že čo. Cúvla som pred ním o krok, no on sa pohol o ďalší krok bližšie ku mne. Spätkovala som až kým som chrbtom nenarazila na tvrdú tehlovú stenu. A bola som v pasci. Za mnou stena a predo mnou Demetri s nejakým plánom. Oči som mala od hrôzy či možno prekvapenia rozšírené a on sa len pobavene usmieval na tom mojom výraze a stále sa približoval.

Chytil mi ruky a pritisol mi ich ku bokom. Bol odo mňa už len nejaké dva centimetre a potom sa na mňa nalepil. Nahol sa ku mne a zašepkal mi do ucha:

„Snáď sa ma nebojíš? Ja nepotrebujem dar na to, aby som ti to mohol vrátiť.“

No, tak asi si to zaslúžim, pomyslela som si a nepoužila na neho svoju schopnosť. To som mu predsa druhý krát za jeden deň nemohla urobiť. Iba ak by to prehnal.

Ruky mi pustil a dlane si položil z oboch strán mojej hlavy na stenu za mnou. Červené oči mu žiarili tajomstvom a vzrušením a aj keď už som asi vedela, o čo sa pokúša, stále som z jeho dokonalosti nemohla spustiť zrak. Len som na neho vyjavene pozerala a čakala, čo bude so mnou ďalej.

„A čo keď poviem, že nechcem?“ opýtala som sa nakoniec a hrdo som zdvihla bradu dohora. Blafovala som však, túžila som po tom, aby ma aspoň pobozkal. Asi to vyzeralo smiešne, lebo sa na mne zasmial.

„Tak na to budem brať ohľad. Ale až potom, ako skončím,“ oznámil mi a umlčal ma vášnivým bozkom. Poddala som sa mu a nechala sa viesť. Zdvihla som ruky a zaplietla mu ich do vlasov. Pootvorila som pery a jemne som vzdychla od blaha.

Svoje ruky presunul na môj chrbát a pritiahol si ma ešte bližšie. A to som si myslela, že sa to už viac nedá. Po druhý krát za dnes som mu presunula svoje ruky na hruď a začala mu rozopínať plášť. Ten mu skĺzol z ramien na zem a skrútil sa nám pri nohách. Teraz mal na sebe čiernu polokošeľu s krátkym rukávom, ktorá mu tesne obopínala jeho vypracované svaly. Stotinu sekundy som sa zamýšľala nad tým, kedy sa stihol prezliecť, no potom som to zaradila do kolónky „Nepotrebné“ a vytesnila to z hlavy, veď to bolo predsa jedno.

Začala som rozopínať aj jeho košeľu, pomaly gombík po gombíku. Keď som sa dostala k poslednému, zrazu sa zdvihol prudký vietor a v tejto úzkej uličke sa jeho sila ešte znásobila. Rozvial mu ju a mne sa naskytol pohľad na jeho odhalenú hruď. Zalapala som po dychu nad tým, ako ma to očarilo. Okej, odhalené mužské hrude sú k videniu každé leto na plážach, no teraz som bola v takej nálade, že mi to doslova vyrazilo dych.

Volturiovský prívesok s červeným drahokamom v strede mal ako vždy zavesený na krku a teraz mu ležal na jeho odhalenej hrudi a lenivo sa leskol v dennom svetle.

Zablyslo sa nad nami a len vtedy som si všimla, ako sa zotmelo, obloha sa zatiahla a prišli obrovské tmavosivé búrkové mračná. Toto teda nevyzerá na nejakú nevinnú letnú búrku...

A potom začalo pršať. Prvé kvapky dopadli na zem a na nás dvoch. Rozpršalo sa hustejšie a voda nám zmáčala vlasy. Moje šaty boli za chvíľu celé premočené. Otočila som tvár ku nebu a nadšene som ho pozorovala. Objímala som Demetriho, ktorý spolu so mnou sledoval búrkovú oblohu a usmieval sa. Premočená, nadšená a pritisnutá na jeho nahú hruď som tam len tak stála a sledovala rozmary počasia.

„Poď,“ zašepkal mi po chvíli a potiahol ma za ruku, aby ma prebral z môjho „tranzu“. Zohol sa na zem po svoj plášť, prehodil si ho cez rameno a spolu sme kráčali von z tej uličky, na námestie a potom rovno do zámku, aby sme sa vyhli neodbytnému dažďu.

V predsieni zámku som so seba striasla vodu až sa okolo mňa vytvorila mláčka. Prečesala som si rýchlo prstami vlasy a trochu si ich upravila, no stále mi neposlušne videli okolo tváre, tak som ich nakoniec nechala tak. Zamierila som do svojej izby s úmyslom prezliecť sa do suchých vecí. Otvorila som skriňu a vytiahla si pár pohodlných džínsov a zelené tričko s krátkym rukávom a výstrihom do V. Chcela som Demetriho vyhnať, nech sa môžem prezliecť, no ten už stál pri mne a jediným pohybom zo mňa tie premočené šaty stiahol a ja som vypískla od prekvapenia.

Zasmial sa na mojom výraze a natiahol sa po tričko, čo som si vybrala. Navliekol mi ho cez hlavu a obliekol mi ho. Potom schytil džínsy a nadvihol ma, aby ich na mňa mohol natiahnuť.

„Nerob mi šoky,“ buchla som ho päsťou do ramena a vošla do kúpeľne učesať sa.

„Ale, snáď sa nehneváš,“ prišiel za mnou, zozadu ma objal a bradou sa mi oprel o plece. Otočila som hlavu, vtisla mu rýchly bozk na líce a vymanila sa mu z objatia, aby som si mohla prečesať vlasy.

„Nehnevám, na teba sa ani neviem hnevať, miláčik. Len nabudúce, keď budeš mať v úmysle ma vyzliecť, tak mi to, prosím ťa, povedz,“ poprosila som ho a po tvári sa mi roztiahol úsmev.

 

„To čo si s ním porobila?“ pozrel na mňa Felix prekvapene, keď sme ho na ceste do Demetriho izby stretli na chodbe. Prezrel si Demetriho mokré vlasy, premočené oblečenie, rozopnutú košeľu a plášť prehodený cez plece.

„To tá búrka,“ prehodila som konverzačným tónom márne potláčajúc smiech. To Felixa trochu zarazilo, no hneď začal pochybovať o tom, či hovorím pravdu.

„Áno, búrka mu vyzliekla plášť a rozopla košeľu nie? Hlavne keď vonku svieti slnko,“ povedal pochybovačne a ukázal rukou na najbližšie okno. To snáď nie je možné! Tam vážne svietilo slnko! Bežala som ku oknu, aby som sa presvedčila, že ma oči neklamú a naozaj tam bolo slnko! Ani stopy po búrke, iba pár mlák vonku na chodníku.

„No super, ešte aj počasie ma zradilo!“ vzdychla som si a otočila sa od toho zradcovského slnka preč.

„Ale tam vážne pršalo,“ povedala som a odmietla sa ďalej o tom baviť.

„No to stále nevysvetľuje tú košeľu a plášť,“ uškrnul sa Felix a anjelsky sa na nás usmieval.

„Staraj sa o vlastný biznis, Felix,“ odsekol mu Demetri a pritiahol si ma bližšie, aby ma mohol objať.

„Ale,“ chcel mu ešte niečo povedať , no Demetri sa po ňom zahnal, akoby ho chcel odstreliť na inú planétu, tak sa uhol.

„Neprovokuj,“ pohrozil mu Demetri a schytil do ruky vázu z najbližšieho stolíka.

„To by si neurobil,“ uškrnul sa Felix a ani v najmenšom neveril, že by ju Demetri po ňom hodil.

„Máš tri sekundy,“ oznámil mu Demetri a natiahol ruku dozadu, aby mohol lepšie zamieriť. Pritom sa mu zošuchla košeľa z jednej ruky a Felix si to všimol.

„Inak, sekne ti to. Si... sexi,“ spravil si z neho srandu, no to už stál na konci chodby a chystal sa zmiznúť za rohom. Keby tam stál o stotinu sekundy dlhšie, neroztrieštila by sa váza o stenu, ale o jeho hlavu. To, čo z nej ostalo, sa zviezlo na kôpku na zemi.

„Neštvi sa, budeš mať vrásky,“ povedala som Demetrimu upokojujúcim hlasom a napravila som mu košeľu.

„No to by som chcel vidieť,“ usmial sa a potiahol ma za ruku do svojej izby.

Bežala som ku jeho skrini a vylovila som odtiaľ tmavomodrú košeľu s dlhým rukávom a bielym obrázkom, ktorá mi prvá padla do oka. Stiahla som z neho rozopnutú polokošeľu, ktorú mal predtým a natiahla mu túto.

Nohavice si radšej obliekol sám, lebo to by som asi nezvládla. Mokré veci som hodila do kúpeľne aby sa vysušili a zo skrine tentoraz vytiahla plášť, rovnaký, ako mal predtým. Prišla som ku nemu, prehodila mu ho cez ramená a zapla.

O krok som odstúpila, zhodnotila svoje „dielo“ a potom som spokojne prikývla. Felix mal pravdu, aj keď to myslel len ako srandu, Demetri bol naozaj sexi, minimálne pre mňa. Keby to ale Felix myslel vážne, asi by som musela upozorniť Bellu, nech si na neho dáva pozor, usmiala som sa vduchu.

__________________________________________________________________________________

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov Bonus I.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!