Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 8. kapitola

Volterra je môj skutočný domov 8. kapitolaBella s Nessie sa zabývavajú vo Volterre, Demetri však zase spraví niečo nečakané. Bella ide taktiež na svoj prvý lov v Európe.
Ospravedlňujem sa vám, že táto kapitola pribúda trochu neskôr, ale teraz musím ešte dopísať poviedku do súťaže. No teraz cez prázdniny určite napíšem ďalšiu kapitolu a možno aj dve;)
A ešte venovania: takže, túto kapitolu venujem MillieCull, gine, MirushQke, dode040506, ostruzinke, hellokitty, Cukricku, alicecullenhale2, Isabele, eMuske a Elis1Victoria1Hale :) dúfam, že som nikoho nezabudla, ja s mojou sklerózou. :D

 

Volturiovský ´zámok´ bol oveľa väčší, ako sa na prvý pohľad zdal. Demetri ma viedol spletitou sieťou chodieb, ja som si všetky zapamätávala, aby som trafila tam aj späť bez zablúdenia. Doprava, doľava, doľava, hore schodmi, rovno... až sme boli tam, kde sme byť chceli. Zastali sme pred tmavými nenápadnými dverami a on mi pokynul, aby som vstúpila dnu. Chytila som kľučku zo starého, zájdeného, ale pravého striebra a stlačila som.

Izba bola priestranná, minimálne päť krát väčšia ako tá, ktorú som mala doma. Bola však aj presvetlená, čo som nečakala, lebo tu som slnko ešte nevidela. Ale ešte stále som ho zbožňovala, takže bolo absolútne super, že nebudem bývať v nejakej starej zatuchnutej tmavej kobke, v akej som si myslela, že bývajú upíri, pred tým, ako som ich naozaj stretla. Taška stála pri takej veľkej staromódnej skrini, že s tými vecami, čo sú v nej, nezaplním ani jej štvrtinu. V strede miestnosti stála veľmi nepotrebne vyzerajúca posteľ a ja som sa neveriacky pozrela na Demetriho so zdvihnutým obočím. „Ehm, načo tá posteľ?”

Akoby bol doteraz duchom mimo, zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Kútiky úst sa mu zdvihli nahor a povedal: „Pre tvoju dcéru predsa. Alebo máme zlé informácie a poloupíri nepotrebujú spať?” Nečakal však na odpoveď a pokračoval, oči upieral na mňa. Nessie mi zatiaľ vyskočila z náručia a skočila rovno na zmieňovanú posteľ.

„Ale postele sú aj v ostatných izbách, niežeby tu bolo toľko poloupírov, no na nich sa dajú robiť aj iné veci ako spať.” Uškrnul sa na mňa a zrazu sa ku mne rozbehol. Prekvapilo ma to a kým som stihla reagovať, už ma držal na rukách a vzápätí ma položil na posteľ, skočil na mňa a hoci som bola novorodená, on bol trénovaný na boje, takže bol silnejší ako ja a teraz mi moje ruky držal pritisnuté vedľa mojej hlavy a ja som sa nemohla ani pohnúť. Ako tak nado mnou kľačal, stále sa zlomyseľne usmieval a ja som vedela, čo sa chystá urobiť. Chcela som sa spod neho dostať, nechcela som, aby spravil to, čo plánoval. Moje prosby neboli vyslyšané a Demetri sa začal pomaly ku mne skláňať. Tak som len pevne stisla pery, nič iné sa robiť nedalo. Renesmee mi chcela pomôcť, no ja som jej povedala, nech nič nerobí, proti Demetrimu by toho veľa nespravila a nechcela som, aby sa zranila.

Budem musieť popracovať na svojej sile. Totiž, aj v tomto bol silnejší, podarilo sa mu bez problémov donútiť ma otvoriť ústa. Tento bozk nemal nič spoločné s láskou alebo vášňou, išlo mu len o to, aby ma naštval, ponížil. A vyzeralo to, akoby sa nesmierne bavil, že ma tu môže držať a bozkávať proti mojej vôli. Na sekundu sa odtiahol a stručne mi oznámil: „To máš za tu pridusenú veveričku,” usmial sa ešte viac a perami sa pritisol na tie moje. Na ešte väčší naschvál mi svoj jazyk strčil pomaly až do hrdla, keď vtom...

„Ehm? Je mi jedno, čo tu vy dvaja robíte, ale dvere ste si aspoň mohli zavrieť, nie?” ozval sa od dverí sladký hlások a ja som hneď vedela, že je to Jane. Využila som, že sa Demetri prestal sústrediť a silno som ho uhryzla do jazyka. To nečakal a hneď odo mňa odskočil, vedel však, za čo si to zaslúžil a tak ani nevyzeral veľmi naštvane. No nemohla som si byť u neho istá. Ja som hneď vyskočila na nohy a nenávistne som na neho zazrela.

„To aby si to už na mňa neskúšal,” usmiala som sa potom, keď som videla, že ho jazyk naozaj bolí. Niečo na mňa sykol a zmizol preč. Jane ešte stále stála vo dverách a pobavene ma sledovala.

„To je vždy taký?” kývla som hlavou smerom, ktorým odišiel a prevrátila som očami.

„Na mňa si to nedovolí, vie, že jediným pohľadom by som ho poslala k zemi,” zasmiala sa Jane a vošla ku mne do izby. Zamierila ku mojej taške a keď videla, koľko málo vecí v nej mám tak sa ku mne otočila.

„Vezmem ťa na nákupy, ak budeš chcieť, aspoň sa zbavíš Demetriho,” žmurkla na mňa a ja som len dúfala, že nie je taký maniak do módy ako bola Alice. Strčila som ruku do vrecka a hľadala som kreditku. Nebola tam. Tak som prehľadala celú tašku, no našla som len naše pasy a občianske. Čo teraz? Som švorc. Kde vezmem peniaze?

Jane si všimla môjho roztržitého výrazu a spýtala sa, čo sa deje.

„Ja som tak akosi...stratila moju kreditku. Ona tu proste nie je. Zmizla.” Rozhodila som bezmocne rukami.

„S tým si nerob starosti, teraz patríš do našej rodiny a my máme peňazí dosť, spýtaj sa Ara, ten ti môže vybaviť aj novú kreditku ak budeš chcieť.” Nevedela som si ani predstaviť, koľko peňazí sa dá zarobiť za tritisíc rokov...takže finančnej krízy sa zatiaľ asi nemusím obávať, usmiala som sa v duchu.

 

Prvý deň, čo som tu bola, som sa stretla s väčšinou Volturiovcov a ich gardy. Demetri, Aro a Jane boli prví, ktorých som stretla. Potom ešte Felix, Alec, Caius a Marcus, Chelsea a Corin, Heidi a Gianna. So všetkými sme si padli do oka, teda okrem Demetriho, ktorého to podľa Ara prejde.

Renesmee si, samozrejme, všetci obľúbili a Aro sa potešil, keď zistil, aký ma dar, aj keď nevedel, ako by sa dal využiť v boji. Tá jeho optimistická nálada prešla aj na mňa a teraz som sa skoro stále usmievala. Keď moje myšlienky zachvátili plamene nešťastia, ktoré som cítila vždy, keď som si spomenula na Jacoba, bežala som sa skryť do svojej izby. Na Nessie som také nič nespozorovala, takže buď si povedala, že musí byť silná a raz sa s tým vyrovnať, alebo sa jej to darilo skrývať.

A prišiel čas na prvý lov vo Volterre. Ako jediní dvaja členovia rodiny, čo sme boli vegetariáni, sme išli na lov iba ja a Nessie. Okolo mesta tu toho veľa nežilo, tak sme bežali ďalej, až sme sa dostali k moru. V lesoch okolo žili buď jelene, alebo vôbec nič. V mori žili žraloky a tie voňali lahodnejšie ako jelene. Tak som sa po prvýkrát v živote rozhodla uloviť niečo z mora. Myslela som si, že pod vodnou hladinou bude ticho, no to som sa mýlila. Počula som až ďaleký spev veľrýb, jemné šuchotanie morských rastlín, vlny, ktoré sa prelievali na hladine, splašené srdiečka malých rybičiek, ktoré pred nami odplávali do všetkých strán...

Zamerala som sa však len na žraloka, ktorého som cítila najbližšie. Bol veľký a bol plný krvi. To bolo to, čo ma zaujímalo. Vyplávala som za ním, prepletala som sa pomedzi husté porasty rias a koraly, míňala som veľké húfy farebných rýb, medúz a možno aj morských hadov. Nessie som radšej nechala čakať na brehu, pod vodou by bez kyslíku nevydržala a neviem, čo by s ňou spravilo uštipnutie morského hada. Morské hady sú vo všeobecnosti až smrteľne jedovaté. Pochybovala som, že by ju jed otrávil, nechcela som však nič riskovať.

Žraloka sa mi podarilo ľahko chytiť, bol taký veľký, že ma úplne zasýtil. Vrátila som sa na breh, Nessie tam už netrpezlivo poskakovala a čakala na mňa. Teraz sme sa vybrali na lov do lesa. Vlastne Nessie lovila, ja som ju len sledovala a chránila. Úplne sama skolila toho najväčšieho jeleňa, aký bol v dosahu a pritom sa ani nezašpinila od krvi. Keď si spomeniem ako som ja vyzerala po svojom prvom love...

Pomaly sme sa už aj vrátili späť do Volterry. Keď som v zámku prechádzala okolo jednej miestnosti, začula som spoza nej desivé kvílenie a tlkot veľkého množstva sŕdc. Asi aj zvyšok Volturiovcov ´bol práve na love´. Ani som si nevšimla a začala som sa sama zaraďovať medzi Volturiovcov, už sa zo mňa asi stala Bella Volturiová.

Kvílenie sa ešte zosilnilo a ja som rýchlo prebehla do svojej izby. Nessie bola unavená a zaspala na našej obrovskej posteli. Hodnú chvíľu som ju sledovala pri spánku, keď vtom niekto zaklopal, tak som zakričala: „ďalej.” Bola to Jane.

„Ako bolo na love? Našli ste tu blízko aspoň niečo?”

„Ak sa do ´blízko´ ráta aj to, že sme boli až pri mori, tak potom hej.” Usmiala som sa na ňu a položila som jej rovnakú otázku: „A tebe sa ´na love´ páčilo?”

Ešte sme sa potom dlho bavili. Keď sa Jane chystala na odchod a otočila sa ku dverám, všimla som si malý lístoček, ktorý mala nalepený na chrbte, na čiernom plášti. Aj odtiaľ, kde som sedela, som videla, čo tam je napísané. Hrubým červeným písmom na ružovom lístočku stálo KOPNI MA! To si tam asi neprilepila sama.

„Hej, Jane, počkaj chvíľu. Máš na chrbte niečo nalepené, nejaký lístoček.” Zavolala som na ňu a ona sa otočila. Ponad plece si pozrela na chrbát a keď si všimla ten ´odkaz´, jediným rýchlym pohybom si ho strhla a prečítala. Potom vybuchla: „Ja toho Demetriho zabijem!”

„Veľmi rada ti s tým pomôžem,” usmiala som sa na ňu sprisahanecky a žmurkla som. Usmiala sa tiež a pozrela mi do očí. Na tvári sa jej zjavil zvláštny výraz, podišla ku mne a zaskočeným hlasom sa ma spýtala: „Vieš o tom, že tvoje oči trochu zvláštne zmenili farbu?”

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 8. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!