Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 7. kapitola

26.03.2010 (15:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1821×

V tomto meste som už nemala čo robiť. Prišla som si sem vybaviť doklady a tie už mám. Ešte som skočila do nákupného centra nakúpiť nejaké oblečenie a ostatné veci pre mňa a Nessie, lebo by bolo aj tak dosť čudné, ak by som letela z Ameriky do Európy bez jedinej cestovnej tašky. Cestou som hodila list na poštu, odhlásila som nás z hotela a zavolala som nám taxík. Na letisku som kúpila lístky bez jediného problému a už nám len ostávalo počkať si ďalšie tri hodiny na lietadlo.

Lietadlo prišlo načas, všetko prebehlo tak, ako malo. Na druhý deň doobeda sme prileteli do Ríma a odtiaľ prípojným letom rovno do Volterry.

Slnko sa týčilo vysoko na bezoblačnej oblohe, do jeho západu ostávalo ešte minimálne päť hodín, tak sme si vzali taxík, ktorý nás odviezol až do starej časti mesta, do zatienených úzkych uličiek, kam dotieravé slnečné lúče nemali prístup. Vzala som si na ruky Renesmee, chytila som tašku a zaplatila som taxikárovi.

Staré budovy sa vypínali vysoko nado mňa a v tejto úzkej uličke to pôsobilo dosť klaustrofobicky. Obzerala som sa okolo seba, no nebolo tu ani nohy. Kde sú všetci?

„Môžem vám pomôcť?” ozval sa spoza mňa mužský hlas. Samozrejme, po taliansky. Rozumela som mu. Vďaka mojej neomylnej a nezabúdajúcej pamäti som si zapamätala všetky talianske slová a frázy, ktoré som sa naučila v lietadle. Ďalšia výhoda upírstva. Otočila som sa a hľadela som do očí nízkeho talianskeho policajta. Krátke blonďavé vlasy sa mu pod náporom vetra krútili do všetkých smerov a na tvári mal vytrénovanú policajnú masku nedotknuteľnosti. Aspoň tak sa mi zdalo. Zaskočený výraz som vymenila za úsmev.

„Nie, ďakujem,” usmiala som sa naňho. Videla som, že mal menší problém s tým, aby nepodľahol môjmu upírskemu šarmu, no nakoniec odolal. Bol tuším prvým človekom, ktorému sa to podarilo.

„Ste si istá? Nestratili ste sa náhodou? Lebo v tejto časti mesta je to pre vás dosť nebezpečné, túlať sa tu takto sama, ešte aj s malým dieťaťom...” pozrel na mňa podozrievavo, akoby ma chcel donútiť, aby som sa priznala. Ale k čomu?

„No dobre, tak áno, stratili sme sa. Kadiaľ sa ide na hlavné námestie? A prečo je to tu vlastne pre mňa také nebezpečné?” nechcela som, aby sa ma vypytoval, čo tu robím, tak som mu radšej povedala, že sme sa stratili.

„Nemôžem vám to povedať, ale proste by ste mali vedieť, že je to pre vás nebezpečné. A na námestie sa ide rovno tadiaľ,” ukázal mi smer, „určite tam trafíte.”

„Nebojte sa, ja by som sa tu o seba vedela postarať, ovládam karate a kung-fu,” žmurkla som naňho pobavene a zase mal problém udržať si pri mojom pohľade niť myšlienok. „A vďaka, že ste mi ukázali cestu,” dodala som a otočila som sa na odchod. Zmätene tam ostal stáť, no po pár sekundách sa spamätal, potriasol hlavou a odišiel opačným smerom.

Keď sme sa dostali na námestie, tam už bolo viac ľudí. Slnko stále svietilo, jediný tieň sa tiahol pozdĺž južnej strany, tak sme išli tadiaľ. Okolo fontány postávali skupinky ľudí, v kaviarničkách po okraji námestia  boli ďalší, musela som si dávať o to väčší pozor, aby nás neodhalili. Nenápadne som vkĺzla do tej správnej uličky.

Vedela som, že je to tá pravá. Pamätala som si ju veľmi dobre. Nezabudla som ani na to, ako som sa cítila, keď som tu bola naposledy. Vystrašená, kráčajúca rovno do náruče smrti. Aspoň vtedy som to tak cítila. Teraz som síce nebola maximálne pokojná, ale vedela som, že nám nič nehrozí, aspoň od Volturiovcov nie. Vchod som našla hneď. Odtiahla som mrežu a  vliezla som cez neho dnu, do tmavej, vlhkej a nepríjemnej chodby.

Prebehla som celý hnusný kamenný tunel a zastala pred mrežou. Poodchýlenými dvierkami som prešla do väčšej jasnejšej kamennej miestnosti. Na jej konci boli hrubé drevené dvere, cez ktoré som tiež prešla a ocitla som sa v jasne osvetlenej hale, v ktorej boli výťahy. Jedným som sa vyviezla a vystúpila som v priestornej a útulnej miestnosti. Za mahagónovým pultom stála Gianna, vyzerala presne tak, ako som si ju pamätala. Ešte stále bola človekom, hoci veľmi dúfala, že Volturiovci ju premenia na upírku. Podišla som k nej a ona sa na mňa usmiala.

„Ako vám môžem pomôcť?” spýtala sa očarujúcim hlasom a usmiala sa ešte viac. Rozmýšľala som, čo povedať. Žeby návšteva? A nestačilo by povedať, nech odkáže Arovi, že sme tu?

Kým som premýšľala, do miestnosti vpadol Demetri. Vlasy mal rozstrapatené akoby bežal. Mal na sebe dlhý čierny Volturiovský plášť, oči mu planuli krvavo červenou farbou a keď si ma všimol, zrazu sa zasmial a prišiel ku mne.

„Ale, ale, niekto nám tu zmenil názor? Už sa ti nezdáme takí strašní, že?” uškrnul sa a premeral si ma pohľadom. Nebolo mi to zrovna dvakrát príjemné, no vydržala som to. Zase sa zasmial a tentoraz mi jeho smiech pripadal smiešne.

„Vieš o tom, že tvoj smiech znie ako pridusená veverička Demetri?” jemne som sa na neho usmiala a jemu zamrzol úsmev na tvári. Vyzeral, akoby chcel po mne skočiť, no ja som ho zarazila a spýtala som sa ho: „Mohol by si ma, prosím ťa, zaviesť ku Arovi? Alebo tu mám stáť a čakať kým ma tu sám nenájde?” spýtala som sa ho sarkasticky a šibla som po ňom pohľadom. Založil si ruky na hrudi, chvíľu si ma premeriaval prižmúrenými očami, no potom sa obrátil a kývol, aby som šla za ním. Usmiala som sa na Giannu a nasledovala som ho.

Toto teda nebol veľmi priateľský príchod. Snáď som si z neho nespravila nepriateľa, vyzeral celkom milo. Až na tie jeho poznámky, ach bože.

Prešli sme cez jednu chodbu a dostali sme sa pred pozlátené dvere. Zaklopal a vošiel dnu, ja som išla s Nessie za ním. Veci som nechala v hale pri Gianne. Ocitli sme sa v tej miestnosti, kde mali ´tróny´ Aro, Caius a Marcus, pamätala som si ju ešte z minula, keď som bola vo Volterre zachrániť Edwarda. Sú to ešte len dva týždne, čo som odišla z Forksu, no to, že som naňho myslela, mi nespôsobovalo žiadnu bolesť. Našťastie. Nechcela som zase vyzerať ako vtedy, keď ma opustil. Ale vtedy som ho milovala, teraz už nie. Čo na tom, že mi chcel povedať pravdu, keď to nespravil. Teraz som k nemu cítila buď nenávisť alebo už vôbec nič.

V miestnosti, kde som vošla, bola iba jedna osoba, okrem mňa a Demetriho. Našťastie to bol ten, ktorého som hľadala. Aro sedel na svojom tróne a vyzeral zamyslene, ale len do tej chvíle, keď si ma všimol. Vtom sa mu tvár rozjasnila, usmial sa a v okamihu bol pri mne.

„Bella, aký som len rád, že ťa vidím.” Jeho úsmev už snáď ani nemohol byť širší. Objal ma (to som teda absolútne nečakala a vyjavene som sa na neho pozrela).

„Ach, ten tvoj štít. Myslíš, že by si mohla...?” prosebne sa na mňa pozrel a ja som pochopila. ´Chytila´ som svoj štít a odtiahla som ho zo seba. Už mi to išlo celkom ľahko. Asi tu nejaký čas pobudnem tak načo budem schovávať svoje spomienky, nech si ich len má keď ho to teší. Zatváril sa neprítomne, keď mu myseľ naplnilo všetko, čo sa mi kedy prehnalo hlavou a nakoniec sa pousmial a pustil ma. Ja som pustila svoj štít a ten skočil naspäť na mňa.

„Demetriho si nevšímaj, jeho to prejde. Vlastne, neprejde,” oznámil mi vecným tónom. Tušila som, že tým myslel našu malú konfrontáciu. Pozrela som sa na Demetriho a ten sa netváril veľmi nadšene, skôr nahnevane a dotknuto zazeral na Ara.

„Takže si sa rozhodla pridať sa k nám. Hlavné pravidlo, neprezradiť sa pred ľuďmi, ale to vieš. Prezradiť sa môžeš len pred tými, ktorých sa chystáš zabiť,” odhalil svoje dokonale biele rovné zuby v širokom úsmeve. Ale ja som sa nechystala zabíjať ľudí. Ostanem verná svojmu vegetariánskemu spôsobu života. Chcela som sa mu to povedať, no akokeby vedel, čo sa chystám spraviť. Tak si vzdychol a oznámil mi: „Ale ak chceš, môžeš ostať na zvieracej krvi, aj keď neviem, čo na nej vidíš. Ja som ju párkrát skúsil, no chutila odporne.” Zatváril sa kyslo a videla som, že Demetri sa tváril rovnako. Je to ich názor, ja im ho neberiem. Nechcem byť však vrahom. Čo už.

„Demetri ťa odvedie do tvojej izby, ja zatiaľ poviem ostatným, že si prišla a že ostávaš. Svoje veci už máš v izbe. Zatiaľ sa maj,” rozlúčil sa so mnou a odišiel tade, kade sme my prišli.

„Nasleduj ma,” to bolo jediné, čo mi Demetri povedal. Renesmee sa naňho usmiala ako anjelik, on však len prevrátil očami a vyšiel z miestnosti. Priložila mi dlaň na čelo a chcela vedieť, prečo sa tak zatváril. Pokrčila som plecami, pretože som netušila. Buď sa na mňa hnevá, alebo má nejaký vážny problém s deťmi. Toto teda bude, ešte som ani poriadne neprišla, už som proti sebe poštvala jedného upíra. Keď to takto pôjde ďalej, nevydržím zazeranie všetkých, čo ešte len naštvem a asi ma porazí...

Zmietaná medzi chuťou streliť mu facku alebo sa tváriť, že sa nič nestalo, som sa pobrala za ním.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 7. kapitola: