Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 6. kapitola

21.03.2010 (13:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1988×

Rozdelili sme sa. Ja som išla loviť sama a Jake išiel s Nessie. Dávala som si pozor a nenechávala som sa celkom unášať inštinktmi, predsa len som nevedela, či by som vtedy dokázala nezabiť nejakého okoloidúceho človeka alebo nedajbože Jaka s Nessie.

Veľa tu toho teda nežilo, boli tu veveričky, no naháňal už nejaký upír veveričky? Boli tu jelene, fuj. Ako som zistila pri mojom prvom love, neboli veľmi chutné. No narazila som aj na stopu niečoho veľkého, čo voňalo celkom dobre. Asi to bol medveď alebo niečo veľmi podobné, napríklad grizly. Tak som sa vydala za nosom a po chvíli som nepohnute stála na strome a z výšky som pozorovala mohutného čierneho medveďa. Ten sa ledabolo obšmietal okolo stromov a mňa si ani nevšimol. Tak som sa potichu zošmykla zo stromu a skočila som mu po krku. Bránil sa statočne, no proti sile upíra, a to dokonca novorodeného, nemal ani najmenšiu šancu. Jediným plynulým pohybom som ukončila jeho utrpenie.

Viac som loviť nemusela, pálenie v hrdle aj tak nikdy nezmizne. Išla som pomaly na sever, chcela som Renesmee ešte nechať čas, kým doloví. Hľadať ich pôjdem neskôr. Začula som zvuk krokov, bijúce srdce, zacítila som pach ľudskej krvi. Vyskočila som na najbližší strom a čakala som, kým ten človek prejde okolo, lebo som cítila, že ide presne smerom ku mne. Bol to muž, cez plece mal prevesenú pušku, vyzeral ako poľovník. Dúfala som, že sa nechystal strieľať, lebo by to omylom mohol schytať Jacob alebo Nessie, no nemohla som nič robiť, kým bol nablízku.

Zvuk krokov doznel v diaľke a ja som sa vybrala pohľadať tých dvoch. Na sekundu som sa započúvala do zvukov lesa a zistila som, že sú odo mňa smerom na juh. Dokelu, tam predsa išiel aj ten poľovník! Mohla som len dúfať, že si ho všimnú skôr ako on ich a schovajú sa pred ním. Vtom sa lesom rozľahol prenikavý zvuk výstrelu, ktorého ozvena sa odrážala od každej skaly, každého stromu, čo tu stál. Na nič som nečakala a rozbehla som sa tým smerom. Bežala som hustým porastom a lámajúce sa vetvičky lietali okolo mňa, skočila som na strom a zistila som, že ten výstrel našťastie schytal len jeden jeleň, pri ktorom teraz ten poľovník dumal nad tým, čo s ním asi spraví. Uľahčene som si vydýchla a pokračovala som v behu ďalej.

Vtedy som začula hrôzostrašný výkrik číreho prekvapenia, beznádeje, strachu a bolesti. Tento zvuk ma prekvapil, vystrašil, prebodával ako tisícka naostrených nožov a to ma len donútilo zrýchliť na maximum. A zaznel ďalší výkrik. A potom tenší hlások zakričal. Toto už nebol výkrik strachu ale bol plný odhodlania a znel skôr ako bojový pokrik. Keď som dorazila na malú čistinku, odkiaľ tie výkriky prichádzali, uvidela som obrovského hnedého medveďa, ako driapal môjho najvernejšieho priateľa, ktorý bol taký ochromený strachom, že sa už ani nedokázal brániť a moju malú dcérku, ktorá zasa driapala medveďa a snažila sa ho odtrhnúť od nevládnej osoby pod ním. Vletela som tam ako víchor, plnou rýchlosťou som vrazila do medveďa a vrazila som spolu s ním do najbližšieho stromu. Úder to bol taký silný, že to ten strom praskol pozdĺž celej svojej výšky, zatriasol sa a zosypal na nás všetko lístie. Medveď nemal šancu prežiť to, teraz ležal opadaný listami pod stromom a už sa ani nepohol. Ja som hneď vyskočila na nohy a bežala som ku zranenému Jacobovi, ktorý ledva dýchal. Nessie sa v očiach zračil obrovský strach a po lícach jej tiekli slzy, ktoré pomaly padali na zem.

Jake mal zatvorené oči, tvár mal celú zakrvavenú a dodriapanú, na krku mal veľkú ranu s ktorej mu tiekol súvislý prúd krvi. Bol strašne bledý a nehýbal sa. Oblečenie mal taktiež celé dotrhané, ale na tom nezáležalo. Síce tu bola kopa krvi, no ja som musela vydržať.

„Jake, vstávaj, povedz mi niečo! Jacob! Bude to v poriadku, si vlkolak, zahojí sa to! Počuješ ma Jake? Odpovedz mi!” kričala som naňho zúfalo. So zatvorenými očami potichu zašepkal: „Mal som vás rád, Bells. Odkáž Billymu, že-” nedopovedal, otočil hlavu nabok a začal sa dusiť kašľom. Preboha, veď on vykašliava krv! Nieeee! Takto to nesmie skončiť!

„Nie, Jake! Nesmieš to vzdať! Neopúšťaj ma! Budeš v poriadku! Ty áno! Preboha, bojuj, Jacob, bojuj sakra!” vrieskala som naňho nepríčetne a snažila som sa zastaviť mu tú prekliatu krvácajúcu žilu. Srdce mu bilo o poznanie pomalšie. Vynechalo úder. Mláka krvi sa stále zväčšovala, Jacob bol čím ďalej, tým bledší. Ja som mala celé ruky od jeho krvi a stále som sa snažila udržať ho nažive. Renesmee plakala, snažila sa mi pomôcť. Povrchové škrabance sa mu už zahojili, no zranenie na krku krvácalo vytrvalo ďalej, Jakeove telo nemalo dosť síl na to, aby sa uzdravilo. Celé telo sa mu zmietalo v kŕčoch, no na tvári mal vyrovnaný výraz, vedel, že umiera. Vedel to, čo som ja nechcela vedieť, čo som sa snažila zmeniť, poprieť, vymazať...

Stratil už viac ako polovicu krvi a omdlel. Kŕčovité zmietanie ustalo, prerývane dýchal a srdce mu vynechalo ďalšie dva údery. Začala som kričať ešte hlasnejšie, môj rev sa musel niesť na kilometre ďaleko, tvár sa mi skrútila do čudnej grimasy, keby som bola človek, už by som dávno omdlela, bola by som zmáčaná od sĺz, upadla by som do šoku.

Jeho srdce posledný krát udrelo. Potom sa rozhostilo ticho. Okrem môjho kriku a Renesminho plaču som nepočula už nič. Začala som triasť jeho bezvládnym telom, nechcela som veriť, že sa to skončilo, chcela som sa zabiť za to, že som mu nepomohla a nechala ho tu vykrvácať, chcela som to zmeniť, vrátiť čas, spraviť čokoľvek, čo by zmenilo tento hrozný osud. Chcela som, aby mu upírí jed neubližoval, vtedy by som ho mohla premeniť, chcela som, aby bol nažive, chcela som zmeniť minulosť, chcela som...

Môj rev prešiel do hlasného vzlykania, triasla som sa na celom tele. Vzala som si plačúcu, zničenú, nešťastnú a zlomenú Renesmee na ruky, tuho som si ju k sebe privinula, nechcela som vnímať okolitý svet. Nechcela som čeliť skutočnosti.

Nevedela som, ako dlho sme tam takto sedeli, padla noc, prišlo ďalšie ráno. Zrazu som sa začala cítiť zle, že tu len takto sedím a nič nerobím. Že tu len tak nechávam pohodené telo môjho najlepšieho, najvernejšieho priateľa, on by to takto určite nechcel. Trocha som sa pozbierala, spiacu Renesmee som položila na mäkký mach a dala som sa do kopania jamy. Vlastnými rukami som krok po kroku vyhrabala asi meter hlboký hrob, našla som veľký plochý kameň, na ktorý som vyryla meno a dva dátumy a zasadila som ho na kraj jamy. Potom som opatrne vzala na ruky Jacobove telo a jemne som ho položila na dno hrobu. Na tvári mal mierumilovný výraz a ja som verila, že sa dostal na lepšie miesto. Táto viera mi aspoň trochu uľahčila jeho odchod, hoci stále bol rovnako bolestivý a nečakaný. Nessie sa zobudila, prišla ku mne a posledný krát sa rozlúčila so svojím priateľom, možno spriaznenou dušou, a ja som zahrabala hrob. Z najkrajších kvetov, čo sme spolu našli, sme spravili kyticu a položili sme mu ju naň. Cítila som, že spolu s ním odišiel aj kus mojej duše, no vedela som, že on by chcel, aby som sa netrápila. Vždy chcel pre mňa to najlepšie, nechcel, aby som bola nešťastná. Posledný krát som pozrela tam, kde odpočíval, otočila som sa a odišli sme.

Prvý týždeň, čo nás Jacob opustil, som nevedela robiť nič iné, len celý deň tupo hľadieť do steny a odháňať nepríjemné myšlienky. Renesmee na tom nebola o nič lepšie, v snoch však mohla uniknúť realite. Ak len nemala nočnú moru o tom, čo sa stalo v lese. Počas prvého týždňa som z hotela vyšla len raz, po hotové doklady ku Jenksovi.

Po týždni ma pozeranie do steny pomaly prihnalo k šialenstvu, tak som toho nechala. Rozhodla som sa do napísať list do La Push. Aspoň Billy by mal vedieť, čo sa stalo s jeho synom. Moje rozlietané a neúhľadné písmo mi ostalo z môjho ľudského života. Tak aspoň budú vedieť, že som to písala skutočne ja. Vzala som si hotelový papier a začala som písať:

Drahý Billy,

to som ja, Bella Swanová C.. Neviem, či Vám o tom Jacob hovoril, pred tým ako odišiel, no išiel hľadať mňa a Nessie. Stretli sme sa v Phoenixe, potom sme spoločne išli do Seattlu, odkiaľ Vám teraz píšem.

Stala sa strašná vec, keď sme išli na lov, Jake trval na tom, že pôjde s nami. Rozdelili sme sa, ja som išla sama a on išiel s Renesmee. Keď už som ich išla hľadať, tak som...

...

... (napísala som mu, čo sa stalo v lese)

...

...

Je mi to ľúto, že to takto dopadlo, neviem, čo sem mám ešte dopísať, neviem, ako to mám vyjadriť slovami. Úprimnú sústrasť...

Isabella Marie Swanová Cullenová

V duchu som si nadávala, že som nedokázala napísať nič lepšie, takto si bude myslieť, že som nejaký necitlivý kus kameňa. Vzdychla som si a radšej som ten list strčila so obálky a zalepila som ju. V tomto stave by som aj tak nič lepšieho nenapísala.

_____________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 6. kapitola: