Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 3. kapitola

Volterra je môj skutočný domov 3. kapitolaTakže tretia kapitola je tu :) Objavia sa tu nové postavy, zistíte, čo sa dialo krátko po Bellinom úteku... neviem, čo viac k tejto kapitole dodať. Prajem príjemné čítanie;)

 

Síce som sa zľakla, lebo som netušila, že tu je okrem nás aj niekto iný, ale zachovala som si dosť čistú myseľ na to, aby som sa k tomu neznámemu hlasu neotočila upírskou rýchlosťou. Keď som sa ľudskou rýchlosťou zvrtla, hľadela som do krásnych zelených očí malého dievčatka. Mohla mať tak okolo troch, štyroch rokov, no nevyzerala prekvapená, keď nás tu našla.

„Ahoj, ja som Ellie, môžem sa s vami hrať?” spýtala sa milo a stále sa na nás usmievala. Keď som precitla z prvotného šoku, tak som sa na ňu tiež usmiala: „Och, no samozrejme, že môžeš. Ja sa volám Bella a toto je moja dcérka Nessie.” No, snáď som nepovedala priveľa, veď mám osemnásť a Nessie už vyzerá, ako keby mala tri roky. Čo už, tak budem klamať o svojom veku, usmiala som sa v duchu.

Ellie a Nessie sa hneď skamarátili a teraz sa naháňali po lúke, pričom výskali od radosti. Ja som ich pozorovala spod tieňa veľkého košatého stromu a bola som rada, že Nessie vie, ako sa má správať pred ľuďmi nezasvätenými do nášho tajomstva. Neviem, čo by urobila Ellie, ak by sa Nessie pozabudla, a použila by svoju upírsku rýchlosť. Myslím, že by sa jej to nezdalo veľmi čudné, ale bolo by nebezpečné, keby o tom rozprávala pred dospelými.

Keď už padal súmrak, krajina zrazu dostala úplne inú podobu. Všetko, čo bolo doteraz zahalené slnečnými lúčmi, sa sfarbilo do oranžova, potom do krvavočervena, až všetko potemnelo.

„Začína noc!”„Drž hubu!” ozvalo sa z neďalekej lúky a potom sa nocou rozľahol hurónsky smiech. Aj ja som sa musela zasmiať, keď som si spomenula, že tá hláška je z jedného filmu, čo som kedysi videla. Myslím, že sa volal RRRrrr!!! :D Nevedela som, kto prichádza, ale vedela som, že sú to iba dvaja ľudia. Vzala som Nessie na ruky, keď som si spomenula, že Ellie je ešte stále s nami. Chcela som sa jej spýtať, kde má rodičov, no ona sa rozbehla do tmy za tými dvoma hlasmi. Už som sa za ňou chcela rozbehnúť, keď zakričala: „Teta Kiki, teta Millie!”

„Heej a ktože nám to tu teraz prichádza domov? Kde si sa túlala Ellie?” spýtala sa jej so smiechom blonďavá polovica dvojice. Ja by som umierala od strachu, keby sa mi večer moje dieťa samé túlalo tadeto, nehovoriac ešte o tých grizlyoch, čo sa tu potulovali...

Bola jasná noc, mesiac v splne sa hrdo týčil nad našimi hlavami a zalieval čistinku pokojným striebristým svetlom. Takže bolo dosť svetla, aby ma aj ony už zbadali.

„Našla som si kamarátku, teta Kiki, aha, tam je!” ukázala drobným prstíkom smerom na Nessie. Tá sa usmiala a zakývala im. „Volá sa Nessie a jej mamička je Bella. Dnes sme sa celý deň spolu hrali a naháňali...” malá sa div neroztiekla od blaha, že má novú kamarátku a žiarila šťastím.

„Ahoj, Bella, rady ťa spoznávame, ja som Millie a toto je moja sestra Kikuš, Ellie je naša malá milovaná sesternička” podišla ku mne tá tmavovláska, no ja som si pre istotu držala odstup. Viem odolať pachu ľudskej krvi, ale šťastie pokúšať netreba...

„Tiež vás rada spoznávam a je mi ľúto, že sme Ellie zdržali tak dlho, ani som si nevšimla, že sa už stmieva...” povedala som im, no nevyzerali, že by sa na mňa za to hnevali.

„To nevadí, Ellie to tu pozná dokonale, celé dni beháva po vonku a my jej niekedy ani nestíhame. Aj tak by skôr domov neprišla.” Kika sa uškrnula na Ellie a pokračovala: „A vy dve tu vlastne čo robíte? My tu máme malú chatu, ale ešte sme tu cudzích ľudí nevideli.” zvedavo na nás pozrela a ja som rozmýšľala, čo jej povedať. Pravdu som im povedať nemohla, takže na miesto nastúpila lož.

„No, my sme sa vlastne stratili a nemáme žiadne peniaze so sebou, ani nič iné. Po ceste sme stretli poľovníka a ten nám povedal, že tu niekde stojí chata. Asi tým myslel tú vašu,” začala som opatrne, „tak sme sa pobrali smerom, ktorý nám ukázal, ale vy ste nás našli skôr ako my vás.” Snáď to znelo aspoň trochu vierohodne... Ale to s tými peniazmi, to bola pravda.

„Vážne ste sa stratili? No, tak zatiaľ poďte k nám, snáď to nejako vyriešime.” ozvala sa Millie ako prvá a už sa nesmiala. Smiech vystriedala vážnosť. Nechcela som klamať, ale inak sa nedalo.

 

Cesta bola krátka, chatu mali vlastne hneď za rohom. Mala iba jedno poschodie, ale bola celkom pekná. Tak ma napadlo: „Vy ste prišli peši?” lebo som nevidela auto.

„Dvadsať minút peši odtiaľto je autobusová stanica. Väčšinou tam chodíme na bicykloch. Tie tam potom odložíme a autobusom sa dostaneme na letisko. A odtiaľ domov, do Phoenixu.” objasnila mi to Millie.

„Sem chodievame väčšinou na celé leto, neďaleko odtiaľto je aj také väčšie mesto...” dodala Kika.

Do Phoenixu? Mohla by som sa tam vrátiť. Aspoň sa tam pozrieť...

Chata bola vnútri útulná a pohodlná. Nessie mi zaspala na rukách a na tvári sa jej usadil pokojný mierumilovný výraz. Priložila som si jej dlaň na líce a v mysli som uvidela, čo sa jej snívalo. Bola na lúke a naháňala motýle. Práve sa jej podarilo chytiť nádherného farebného vidlochvosta, ale potom ho opatrne pustila, sadla si do trávy a pozorovala oblohu. Usmiala som sa a zrazu mi chýbala možnosť spánku a snívania. Tak by som aspoň na chvíľu mohla opustiť realitu. Ale bola som rada, že tú možnosť mala aspoň Nessie. Na svoj vek bola mimoriadne vnímavá a nechcela som, aby ju niečo trápilo.

„Takžee, Bella, neviem, čím mám začať,” zamyslela sa Kika, „no, tak nám povedz, odkiaľ si a ako sa ti podarilo stratiť a my sa budeme snažiť pomôcť vám obom dostať sa domov,” pozrela sa na Millie a tá prikývla. Starostlivo som si pripravila klamstvo a spustila som.

„Ráno sme sa my dve plus ďalší štyria moji kamaráti vybrali do lesa na prechádzku. Asi tak na poludnie sme za nimi trochu zaostali, lebo som si všimla veveričku. Chcela som ju ukázať Nessie, tak sme na chvíľu zastali. No a potom sme už nevideli, kade išli a na rázcestí sme asi zle odbočili. Potom sme dosť dlho ešte blúdili a keď sme stretli toho poľovníka, ten nás odkázal na vás.” Mala som pocit, že by mi to mohli zhltnúť, no nechcela som sa tešiť predčasne.

„Tu žijú veveričky?” potešila sa Ellie. „Ja mám rada veveričky!” vyhŕkla nadšene a začala skákať od radosti.

„Ellie, pokoj, upokoj sa prosím,” Millie ju vzala na kolená a snažila sa ju ukľudniť. Malá vyzerala, že začne tancovať oslavný tanček a zelené oči jej žiarili nadšením.

„Vlastne ste odkiaľ? Kam vás máme vrátiť? A komu?” spýtala sa Millie, keď sa jej konečne podarilo utíšiť Ellie.

„Z Phoenixu.” usmiala som sa.

„Vážne? My sa tam za tri dni vraciame, môžeme vás vziať so sebou! Máš so sebou aspoň pas? Asi nie, však?” spýtala sa ma Millie, no nevyzerala, že by to vadilo. „Ak nemáš, nevadí. Na letisku máme jedného dobrého kamaráta, takže by sa to dalo vybaviť,” žmurkla na mňa a dodala: „Teda ak ti nevadí cestovať načierno,” a pokrčila plecami. Koľkokrát som už klamala, tak toto ma predsa nezabije. Hoci, ešte som načierno necestovala, tak neviem, aké to bude...

Súhlasila som a tak som tri dni ostala s nimi. V noci som sa tvárila že spím, pritom som celú noc pozorovala spiacu Renesmee. Bola taká zlatá... Jedlo som od nich vždy prijala, aby som nepôsobila podozrivo, no potom som sa vždy pod nejakou zámienkou vytratila do lesa, kde som sa ho musela po upírsky zbaviť. Teda som ho musela vykašľať. Dosť nechutná predstava. No vlastne raňajky som vždy ´prespala´, obed som poslušne zjedla a na večeru som si vzala iba veľmi málo. Slnko tieto tri dni veľmi nesvietilo, čo bolo pre mňa nesmierne výhodné.

Jeden deň sme sa boli všetky prejsť až ku ďalekým vodopádom, ale stálo to za to. Millie a Kika už nevládali, keď sme tam prišli, Ellie aj Nessie sa niesli na rukách, keď sa im už nechcelo šlapať a ja jediná som bola v pohode. No ja jediná som bola ´nevyčerpateľná´, ak to mám takto povedať.

„Bože, Bella, ty čo si? Veď si sa ani nespotila,” frflala Kika a opierala sa o skalu.

„Kondička, baby, kondička,” odpovedala som s úškrnom. Keby tak vedeli...

Tie vodopády boli neopísateľne krásne. Voda padajúca zvrchu sa trblietala v svetle dnešného, hoci zamračeného, dňa, pri dotyku s hladinou sa roztrieštila sa milióny maličkých kvapôčok a vytvorila tak nádherné vodné predstavenie. Bola som uchvátená.

Ellie zoskočila Millie z náručia, pretože na druhom brehu uvidela veveričku. Rozbehla sa tam, no pritom sa pošmykla na klzkom okraji jazierka, neudržala rovnováhu a spadla rovno doňho. Bolo dosť hlboké. „Nie, Ellie!” zakričali sme my tri naraz.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 3. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!