Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 20. kapitola

02.05.2010 (16:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2048×

Pocítila som ďalšiu neviditeľnú silu, ktorá sa pokúšala dostať sa cez môj štít. Odtiahla som sa od Felixa, pozrela sa doľava a zbadala Jaspera a Ginu, ktorí nás nenápadne sledovali. Teraz neviem, či na mňa silou útočil Jasper alebo Gina, nevedela som to rozhodnúť. Už som otvárala ústa, že sa spýtam, čo tam robia, ale kým som to stihla, už ich nebolo. Zmizli za najbližším rohom. Vymanila som sa Felixovi z objatia a bežala som tým istým smerom.

Za jeden roh, za druhý, hore schodmi, dolu schodmi, ale aj tak som ich nenašla. Zastala som náhle v strede chodby a Felix, ktorý bežal za mnou, do mňa narazil. Neustála som to a už sme sa obaja viezli k zemi.

„Och, prepáč, Bella,“ rýchlo sa mi ospravedlňoval a hneď ma zdvíhal zo zeme.

„To je v poriadku, Felix,“ usmiala som sa na neho a rozmýšľala, čo teraz. Jasper s Ginou dávno niekde zmizli. Ktovie, čo mali za lubom, ale určite nič dobrého, keď sa tak náhle stratili. Tým sa viac menej prezradili, lebo keby neutiekli, nemyslela by som si, že niečo plánovali. Celé sa mi to prestáva páčiť čím ďalej, tým viac.

„Deje sa niečo, Bell? Vyzeráš zmätene,“ pozrel sa na mňa vážne. Len som potriasla hlavou, aby som sa spamätala a jemne sa na neho usmiala.

„Ehm, to nič nie je, asi sa mi len niečo zdalo,“ povedala som mu vyhýbavo a odvrátila som pohľad. Tým som mu vlastne nechtiac ukázala, že mu nehovorím celú pravdu. Chytil ma za ramená a otočil ku sebe. Potom som pocítila, ako mi pod bradu vsunul ukazováčik a donútil ma pozrieť sa hore na neho.

„A čo takto povedať mi, čo ťa naozaj trápi?“ Nevedela som, koľko mu povedať a či vôbec niečo. Viem, že z Volturiovcov si nikto nebol istý, čo Cullenovci vlastne plánujú, no aj tak. Hrýzla som si spodnú peru a rozmýšľala som.

„Veď ja prídem na to, ako to z teba dostať,“ zašepkal mi Felix anjelsky a začal sa ku mne nebezpečne približovať. O čo sa snažil? Cúvala som pred ním až som chrbtom narazila na stenu. V okamihu stál pri mne a stále sa diabolsky usmieval. Chcela som sa mu vyšmyknúť bokom popri stene, no to už sa oboma rukami oprel o stenu za mnou tak, že jednu mal z jednej strany mojej hlavy a druhú z druhej. Ale nie, on ma tu chce tuším vydierať bozkom. Naklonil sa ku mne ešte bližšie a vášnivo ma začal bozkávať. Chcela som sa mu vzoprieť, no nakoniec som sa poddala. Stále pritisnutá ku stene a s rukami pritlačenými vedľa seba som mu bozk opätovala.

„Tak už mi to povieš?“ spýtal sa ma, keď sa odo mňa odtiahol a šibalsky sa mu zalesklo v očiach. No toto, takto ma vydierať! Ja sa nenechám!

„Jasné, keď to tak chceš,“ usmiala som sa na neho a vykašľala sa na svoje pred-dvoma-sekundami-predsavzatie a povedala mu pravdu. Vlastne len to, čo si myslím o návšteve Cullenovcov a o Jasperovi a Gine, ktorých som pred chvíľou zbadala sledovať nás.

„Budeme si na nich musieť veeeľký pozor,“ povedal už vážne.

„Ty si sa zbláznil alebo čo?“ ozvalo sa odniekiaľ zdola. Bol to Demetriho hlas a keď som sa ním bežala, prišla som až ku trónnej sieni. Tak sa mi naskytol nevídaný pohľad. Aro, predtým vážený vládca všetkých upírov, bol teraz oblečený v ružovom glitrovanom tielku a ružových elasťáckych legínach a držal Demetriho, ktorý sa vzpieral, lebo sa ho snažil donútiť vypiť niečo z toho nerezového pohára, ktorý mal v ruke. Och nie, to je predsa ten s tou zvieracou krvou! Stačilo sa obzrieť a za stĺpom som zbadala Jane, Millie, Kiku a Dominiku, ako sa potichu a nenápadne smiali. Jasné, že za to, čo sa práve dialo, mohli iba ony.

No, nakoniec sa Arovi podarilo naliať obsah toho pohára Demetrimu do úst a Millie ho potom donútila prehltnúť to. Ten sa len zatváril kyslo a keby mohol, hneď by tú krv vypľul. No nemohol. Všimla som si, že sa baby nenápadne vzdialili a keď zmizli sa rohom, Millie prestala ovládať Ara s Demetrim a tí sa mohli zase hýbať sami za seba.

Arovi nechalpohár padnúť z ruky a keď sa uvidel v zrkadle, tak vyzeral ešte bledší ako zvyčajne a rýchlo bežal preč, asi sa prezliecť. Demetri začal nadávať, odkopol ten pohár na druhú stranu, kde sa roztrieskal o stenu, v ktorej po ňom ostal krvavý fľak a malá priehlbina a potom si všimol mňa s Felixom.

„Hej, my sme v tom nevinne,“ oznámila som mu, keď už sa chystal niečo povedať a zdvihla som ruky na znak, aby som to potvrdila.

„To máte teda šťastie,“ zasyčal zúrivo a bežal si von vypláchnuť ústa s vodou, aby sa zbavil tej hnusnej chuti na jazyku.

„Nechcem ani vedieť, ako sa to babám chystá vrátiť,“ pokrútila som neveriacky hlavou a sledovala som ho, ako bežal preč.

O pol hodinu neskôr, keď som videla Demetriho plánovať pomstu, ho vyrušil Aro a vzal do trónnej siene. Spolu s ním tam išli aj baby. Ako som sa neskôr dozvedela, Aro nebol ani veľmi nahnevaný, zakázal len obom stranám robiť si zle a nariadil medzi nimi mier. Millie sa však  stále usmievala a bola rada, že im ich plán vyšiel, zato Demetri zúril, že im to nebude môcť vrátiť. Teraz si, dúfam, tú zlosť nevybije na mne, lebo medzi mnou a ním Aro mier nenakázal. Ak mi niečo vyvedie, tak ma asi porazí.

„Škoda, že si tam nebola. Si nevidela Ara, keď sme ho v tom ružovom donútili vyjsť von do mesta. Mám pocit, že nejaký človek už chcel na neho psychiatriu zavolať,“ referovala mi o tom všetkom večer Jane, keď som sedela u nej v izbe.

„Chcela by som vedieť, čo pred nami taja. Ale ako to zistiť?“ premýšľala som nahlas. Potom ma Jane obvinila, že som ju vôbec nepočúvala a musela mi to všetko porozprávať ešte raz.

„A keď chceš vedieť, čo chystajú, tak sa spýtaj Dominiky, či jej intuícia niečo nehovorí,  alebo požiadaj Millie o to, aby na nich použila svoj dar a donútila ich povedať pravdu,“ poradila mi nakoniec v probléme menom Cullenovci niečo chystajú a ja chcem vedieť čo. No, to ma vlastne zatiaľ nenapadlo. Mohlo by to fungovať.

Bežala som ku Millie a Kike do izby, aby som ich požiadala o pomoc. Samozrejme, súhlasili, a tak sme sa potom hneď ponáhľali o poschodie vyššie, kde mali mať izby Cullenovci. Šli sme potichu a nenápadne. Na naše obrovské šťastie sme natrafili na Alice, vonku na chodbe. Kika sa rýchlo zneviditeľnila a prikradla sa ku nej. Poklopkala ju po pleci a Alice nadskočila od prekvapenia. Potom ju hneď Millie donútila kráčať za nami a byť ticho, až sme sa dostali ku mne do izby.

„Načo ste prišli a prečo chcel na mňa Jasper s Ginou zaútočiť?“ položila som jej prvú otázku a Millie ju donútila odpovedať. Hocako to Alice nechcela povedať, tak musela.

„Klamali sme. Neprišli sme iba na návštevu. A nechceli na vás zaútočiť. Iba vás sledovali,“ odpovedala mi pravdepodobne pravdivo.

„A má Gina nejaký dar? Alebo kto potom na mňa, dokelu, stále útočí?“

„Je to Gina. Povedali sme jej, že je to zbytočné, že máš štít, ale ona sa tak ľahko nechcela vzdať. Ona, môže kontrolovať spomienky ostatných. Zablokovať, vymazať...“ rozhovorila sa Alice nedobrovoľne. Kontrolovať spomienky? Zablokovať?

„A tým zablokovaním spomienok si myslela to, že Aro ich nebude môcť prečítať?“

„Áno, dovtedy, kým ich Gina znovu neodblokuje.“

„Preto Aro nevedel, načo ste vlastne prišli?“ Iba súhlasne pokývala hlavou. Takže tým sa to všetko vysvetľuje. Gina všetkým Cullenovcom zablokovala niektoré spomienky a myšlienky pred Arom, aby ich nemohol prečítať. Aby vyzerali, že hovoria pravdu, keď povedali, že prišli iba na návštevu. Takže Dominikina intuícia neklamala.

„Môžeš jej prikázať, aby na toto zabudla?“ otočila som sa ku Millie.

„No, ja neviem, to som ešte neskúšala...“ pozrela na mňa nervózne, no stále dávala pozor na Alice a nútila ju sedieť tu a byť ticho.

„Ale môžem to skúsiť.“

„Noo, hotovo?“ spýtala som sa po piatich sekundách, čo len zdanlivo na ňu pozerala.

„Ehm, no, vyzerá to tak.“

„Tak teraz ju donúť, aby odtiaľto vypadla a prestaň ju ovládať až keď bude poriadne  ďaleko od nás. A nech si z toho nič, absolútne nič, nepamätá,“ nakázala som jej a tak to spravila. Snáď to funguje, lebo ak nie, tak bude vedieť, že my o nich vieme pravdu a to by bolo zlé.

Tak teraz viem pravdu. Viem, načo prišli a aký dar má Gina. A Millie zistila, že sama dokáže ľuďom a upírom nakázať aj aby niečo zabudli, nie len aby niečo fyzicky urobili. Takže môžem zhrnúť, že celkovo to bol dosť úspešný deň. Kiež by som to však mohla povedať aj o zajtrajšku...

_____________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 20. kapitola: