Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 15. kapitola

15.04.2010 (16:00) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1936×

Vrátili sme sa do zámku, ruka v ruke, úsmev na tvári. Pri Janinej izbe som mu ruku pustila a on sa na mňa pozrel s otázkou v očiach.

„Musím ísť za Jane, určite už netrpezlivo čaká, aby ma mohla vypočúvať,” usmiala som sa, „a ak sa nechceš stať obeťou krížového výsluchu, neradila by som ti ísť so mnou. A musím od nej aj vziať Renesmee.” Felix chápavo prikývol, dal mi pusu na čelo a odišiel ku sebe do izby. Keby som sa z toho aj ja mohla takto vyvliecť... Ale Jane sa nevyhnem.

Skôr ako som stihla natiahnuť ruku, aby som zaklopala na dvere, tie už boli otvorené a Jane ma hneď ťahala dnu. Nessie ku mne pribehla a ja som si sadla do kresla a vzala som si ju na kolená. Jane sa posadila oproti mne a triasla sa od vzrušenia a zvedavosti.

„Hovor! Všetko, všetky detaily, a nie že mi niečo zatajíš!” vybehla na mňa s prvou otázkou a pri slove ´zatajíš´ mierne prižmúrila oči. Potichu som si vzdychla.

„Prosím ťa, čo si myslíš, že sa asi stalo?” zaškerila som sa na ňu a pritiahla som si Nessie bližšie, aby mi neskĺzla z kolien.

„Nevykrúcaj sa Bella, vidím, aká si šťastná. Keby sa medzi vami dvoma nič nestalo, tvárila by si sa inak. Tak začni, kam ste vlastne išli?” nedala sa vyviesť z kontextu a pokračovala vo výsluchu.

„Do mesta, tam sme sa prechádzali.”

„O čom ste sa rozprávali?”

„Och, hm... spýtala som sa ho, či mám tie listy a ruže od neho, a on povedal, že hej. A ešte o tom, že teraz už patrím ku Volturiovcom,” snažila som sa vyhnúť rozprávaniu a mojom priznaní a bozku a tvárila som sa neutrálne. Jane si ma premerala svojim pohľadom a vyzerala, že so svojimi otázkami tak skoro neskončí. Ja som potichu prosila o zázrak, aby som to už mala za sebou.

„Ja som ti hovorila, že tie listy budú od neho,” zasmiala sa radostne, prešla si rukou po vlasoch, aby si ich upravila a stále na mňa pozerala a usmievala sa.

„A chceš povedať, že nič iné? Mi tvrdíš, že ťa ani po priznaní o tých listoch nepobozkal? Ani sa o to nepokúšal?” Ja som vedela, že tejto otázke sa nevyhnem. To by nebola Jane, keby sa nespýtala a nechala to tak. Rozmýšľala som, čo jej povedať.

„Noo... ono to-” nestihla som ani dopovedať a Jane presne vedela, čo sa stalo. Uch, ak som nechcela, aby o tom vedela, tak som mala zapierať. No čo už, nech sa dievča poteší. Tak som jej povedala pravdu. No, možno trošičku upravenú pravdu. V mojej upravenej pravde bol Felix ten, ktorý ma prvýkrát pobozkal, nie naopak. Neviem, prečo som jej v tom klamala, no aspoň bola spokojná.

„Som rada, že sa to takto vyvinulo. A povedala si mu vlastne, čo ku nemu cítiš?” spokojne sa oprela dozadu v kresle a nevinne na mňa hľadela. Teraz som bola v úzkych, o tomto sa mi nechcelo rozprávať. Keď sa zrazu ozvalo zaklopanie na dvere, ďakovala som tomu, kto nás vyrušil. Vyskočila som a Nessie som postavila na zem. V sekunde som bola pri dverách a otvorila som ich.

Stál tam Felix a prekvapene na mňa pozeral, keď som rozrazila dvere. Ja som mu len perami naznačila slovo ďakujem a odstúpila som od dverí, aby mohol vojsť. Odo dverí zakýval Jane, tá sa na neho anjelsky usmiala a potom sa pozrel dolu na Renesmee, ktorá vykúkala spoza mojich nôh. Natiahla ku nemu ruky a on pochopil a vzal si ju na ruky. Zdvihla svoju malú rúčku a pritisla mu dlaň na líce. Myseľ mu zaplnili obrázky, jej spomienky, ktoré mu chcela ukázať a on ich len nepohnute sledoval. Keď skončila, zoskočila mu z rúk a postavila sa ku mne.

Felix sa po chvíli spamätal, úsmev sa mu roztiahol po tvári, pozrel na mňa a prehovoril:

„Nechcel som vás rušiť, no chcel som ti niečo ukázať, teraz som si na to spomenul.” Pozrela som ponad plece na Jane a tá mi len jemne kývla hlavou na znak, že jej to nevadí a že mám ísť.

„Okej, tak my ideme. Potom pôjdem ku sebe do izby, môžeš sa zastaviť,” žmurkla som na ňu, ona kývla na súhlas, ja som vzala Nessie na ruky a vyšli sme z izby. Keď som zatvorila dvere, vďačne som na Felixa pozrela a poďakovala som mu, že nás takto vhodne nevhodne vyrušil a prerušil Janin krížový výsluch druhého stupňa.

„Nemáš zač, o to mi aj išlo. Vlastne, nemám pre teba nič, čo som ti chcel ukázať, to som len použil ako zásterku,” hodil na mňa kajúcny pohľad, akoby si myslel, že sa na neho budem za to hnevať.

„No možno aj niečo mám,” usmial sa a odniekiaľ vytiahol krásnu červenú ružu a podal mi ju. Voľnou rukou som ju chytila, pozrela som mu do jeho krásnych červených očí a môj úsmev sa ešte zväčšil a prehĺbil.

„Ďakujem, je nádherná, ale nemusel si si robiť starosti.” Privoňala som si k ruži. Mala nádhernú vôňu, takú, akú som ešte pri žiadnej ruži necítila. Žeby nejaký nový extravoňavý druh?

„To je v pohode, ja to neberiem ako starosť, skôr ako potešenie. A kam teraz vlastne pôjdeme?”

„Je dosť neskoro, takže pôjdem asi Renesmee uložiť spať. Môžeš ísť so mnou, ak chceš,” navrhla som mu po sekunde premýšľania a keď súhlasil, spoločne sme sa vybrali ku mojej izbe.

Nessie som rýchlo prezliekla, uložila do postele a sadla som si vedľa nej s prekríženými nohami. Jemne som ju hladkala po vláskoch a po chvíli už spala ako zarezaná, z tváre jej stále nezmizol spokojný a šťastný výraz. Felix, ktorý stál opretý o stoličku, sa narovnal a prešiel ku mne. Sadol si na kraj postele a sledoval ma, ako som uspávala Nessie.

A potom sme sa dlho, dlho rozprávali, pomaly až do rána. Chcel vedieť všetko, od mojej obľúbenej farby sa dostal až ku mojim rodičom. Ja som sa ho tiež medzitým všeličo popýtala a zistila som o ňom veľa vecí.

Keď začalo svitať, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Myslela som si, že to bude Jane, tak som rýchlo vstala a ponáhľala sa otvoriť. No nečakala ma tam ona. Naskytol sa mi pohľad na škeriaceho sa Demetriho, ktorý stál prikrčený za rohom a v ruke držal veľké červené vedro plné vody. Nestihla som ani otvoriť ústa, aby som sa ho opýtala, čo by rád a obsah vedra putoval na moju hlavu. Potom sa začal smiať ako šialený a zo mňa len kvapkala voda dolu na koberec a neveriacky som na neho pozerala. A ja blbá som si myslela, že sa konečne začal správať normálne. No to by nebol on, keby niečo nevyviedol.

„Veselú Veľkú Noc, Bella!” povedal pomedzi záchvaty smiechu. Ale veď dnes-

„Veď nie je Veľká Noc, máš popletený kalendár, či čo?” vyhŕkla som na neho zmätene, no potom som pochopila, že zase ma nachytal. Zasmiala som sa na vlastnej naivite a chcela som mu zaplesknúť dvere pred nosom, no to už pri mne stál Felix, ktorý bol zvedavý, čo sa to tu deje. Keď uvidel mňa, celú premáčanú od vody, a smejúceho sa Demetriho s vedrom v ruke, hneď vedel, kde je pes zakopaný.

No Demetri, keď uvidel Felixa, tak sa prestal smiať. Potom sa len záhadne usmial a povedal:

„No, nechcel som rušiť, tak ja už radšej pôjdem,” a zmizol aj s vedrom za rohom. Ja som len nad ním neveriacky krútila hlavou a kvapôčky vody z mojich vlasov lietali všade naokolo. Otočila som sa na Felixa, ktorý stál za mnou, obišla som ho a vzala som si z kúpeľne uterák, aby som sa vysušila. Potom som usúdila, že múdrejšie by bolo prezliecť sa do suchých vecí, tak som schmatla mokrý uterák, pár kusov oblečenia zo skrine a vbehla som do kúpeľne.

Už len s vlhkými vlasmi som vyšla z kúpeľne von a Felix mi hneď zložil kompliment:

„Vyzeráš očarujúco.”

Pozrela som na seba, lebo predtým som si ani nevšimla, čo som si obliekala a zistila som, že mám na sebe zelené tričko s výstrihom do V a jednoduché úzke čierne rifle.

„Noo, tak ti ďakujem,” podišla som ku nemu a objala som ho. Zvrchu mi vtisol do vlasov dlhý bozk a chvíľu sme tam len tak stáli v objatí.

Neskôr doobeda išli všetci Volturiovci na lov, v zámku som ostala ja s Nessie, Gianna a  zopár ostatných upírov. Tak som si skrátila dlhú chvíľu hľadaním informácií v knihách, no stále som nenašla nič relevantné o zelených upírskych očiach. Čo už, asi budem prvý upír v dejinách, ktorý zmutoval alebo také niečo.

Poobede, keď sa všetci vrátili, sme mali ďalší tréning. Všetko prebiehalo ako minule. Len Demetri sa stále nejako záhadne usmieval a nevedela som prečo. No potom som sa na neho vykašľala a užívala som si chvíle, keď som po boji skončila vo Felixovom objatí. Včera o takomto čase by som ešte o takom niečom ani nesnívala a teraz to bola realita. Hoci to bolo len nejakých šestnásť hodín, čo sme si navzájom s Felixom vyznali lásku, Aro o všetkom (ktovie odkiaľ) vedel a len sa spokojne usmieval.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 15. kapitola: