Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 12. kapitola

Volterra je môj skutočný domov 12. kapitolaĎalšia kapitola je na svete. Prajem príjemné čítanie;)
Taakže aj táto kapitola je venovaná MillieCull, gine, MirushQke, dode040506, ostruzinke, hellokitty, Cukricku, alicecullenhale2, Isabele, eMuske, Elis1Victoria1Hale, GIG a Banne :)

Znova tam bola báseň a nič iné. Položila som ho k tomu prvému listu a ani som nad ním nerozmýšľala, stále som nevedela, kto mi ich posiela.

Ľahla som si chrbtom na posteľ, hlavu som zvesila za jej kraj, a pozrela som sa do zrkadla, ktoré viselo na náprotivnej stene. Vlasy mi viseli až po zem a hľadela som sa na svoj obraz. Nezatočila sa mi hlava, ako keď som bola človek, hoci som ju mala dolu hlavou. Farba mojich očí sa od posledného lovu vôbec nezmenila, len mi stmavli zo zlatej (zlato-zelenej) farby na karamelovú (karamelovo-zelenú). Keď som si pomyslela na lov, škriabanie a pálenie v krku sa zase začalo intenzívnejšie hlásiť o slovo, tak som sa rozhodla čo najskôr ísť znova loviť. Keďže som nemala nič na pláne, vzala som Nessie a išli sme hneď teraz.

 

Po asi hodine sme sa vrátili. Ja som znova ulovila žraloka a Nessie si niečo chytila v blízkom lese. Práve som vchádzala cez hlavný vchod dnu, keď som zbadala dve postavy zahalené v tmavých plášťoch kráčajúce za Arom a Caiusom. Mali na hlavách kapucne, tak som nevedela, o koho ide. Rozmýšľala som, či mám ísť za nimi, alebo nie, a nakoniec zvíťazila moja zvedavosť, tak som sa za nimi pobrala. Vošli do trónnej siene a ja rovno za nimi. Buď si ma nevšimli (o čom som pochybovala) alebo im bolo jedno, či tam som alebo nie.

Caius si sadol na svoj trón a Aro sa otočil ku tým dvom zahaleným postavám. Pritom si ma všimol a usmial sa. Pokynul na mňa rukou a povedal:

„Zoznámte sa, toto je Bella, ďalší člen našej rodiny. Bella, toto je Millie a Kika, dve novorodené upírky, ktoré sa ku nám pridávajú.” Obe upírky sa ku mne otočili a užasnuto na mňa pozerali. Dali si dolu kapucne, aby som im lepšie videla do tváre a vedela som, že mám práve na tvári rovnaký výraz, ako ony dve. Myslela som si, že už ich nikdy neuvidím, pretože som sa nechystala v najbližšej dobe do Phoenixu. Bolo zvláštne ich tu vidieť, hlavne teraz s krvavo-červenými očami, bledou pokožkou a dokonalými upírskymi črtami, zahalené v tmavých volturiovských plášťoch.

Prvá sa pohla Millie, rozbehla sa ku mne a vrhla sa mi okolo krku. Renesmee mi našťastie stihla včas vyskočiť z náruče, aby sa nezrazili a s upírskym pôvabom pristála na zemi. Millie asi neodhadla svoju silu, a keďže bola ´novorodenejšia´ ako ja, mala aj väčšiu silu a zrazila ma na zem. Hneď však vyskočila na nohy a dvíhala ma zo zeme, pričom sa mi ospravedlňovala.

„Och, prepáč Bella, ešte som si na svoju silu a rýchlosť nezvykla. Som taká rada, že ťa znovu vidím. Ale absolútne som netušila, že by som ťa mohla stretnúť na takomto mieste.” Asi myslela upírsky zámok v strede jedného malého talianskeho mestečka menom Volterra, o ktorom doteraz ešte ani nepočula. Bolo na nej však vidieť, ako sa teší z nášho stretnutia.

Kika sa zatiaľ pomaly priblížila a vzala si Renesmee na ruky. Tá jej priložila svoju malú dlaň na líce a ukázala jej nejakú časť svojich spomienok. Ostala prekvapene stáť a zo záujmom sa pozrela na moju malú dcérku, ktorá sa na ňu usmievala a ukazovala jej svoj dar. Potom prišla ku mne, usmievajúc sa mi podala Nessie a tiež sa so mnou privítala.

Na Arovi bolo vidieť, aký je spokojný a natešený z toho, že spolu dobre vychádzame, a nebolo na ňom vidieť ani štipku prekvapenia, takže už babám asi prečítal myšlienky a vedel, že ma poznajú. To však neplatilo o Caiusovi. Videla som, ako sa snaží zachovať si vyrovnaný výraz, no aj tak sa ňom bolo vidieť silnú vlnu prekvapenia z toho, že sa my tri už poznáme.

Kika sa na neho pozrela a potichu si porovnávala farbu svojich vlasov s jeho a nakoniec si musela smutne priznať, že Caius ich má blonďavejšie ako ona. Aro sa stále usmieval, trpezlivo počkal kým sa zvítame a potom znova prehovoril.

„Som rád, že sa tu aspoň s niekým už poznáte, bude pre vás o to ľahšie zvyknúť si na svoj nový život a všetko, čo s tým súvisí. Bella, teraz sa s nimi musím porozprávať o všetkom, čo ešte nevedia o upírstve, takže tu môžeš ostať, ale asi ťa to veľmi nebude baviť,” znova sa na mňa usmial a ja som mu odpovedala:

„Nie, ja pôjdem, potom ich za mnou môžeš poslať, ak budú chcieť.” Aro prikývol a otočil sa ku nim. Venovala som im ešte jeden dlhý pohľad a odišla som do svojej izby.

Bolo ešte iba niečo okolo deviatej večer, no Renesmee bola unavená z lovu. Ja som si ľahla vedľa nej na posteľ, chytila som do ruky Červenú ČiapočkuJ, čo som vzala z knižnice a začala som jej čítať. Schúlená na mojej hrudi po chvíli zaspala, takže sa ešte nestihla dozvedieť, čo sa stalo na konci. Budem jej to musieť dočítať zajtra.

Červenú Čiapočku som odložila nabok a vzala som si jednu so svojich kníh, že si ju prečítam. Bol to DaVinciho Kód, ktorý som zatiaľ ešte neprečítala, no už dlho som sa na to chystala.

Za dve hodiny bol celý prečítaný a teraz ležal na nočnom stolíku. Najviac sa mi páčilo, ako sa na začiatku ten odborník na symboliku, Langdon, zbavil tej ploštice. Vzal ju, vtlačil do mydla a z okna vyhodil do okoloidúcej dodávky, ktorú potom prenasledovali policajti, lebo si mysleli, že vyskočil z okna do nej.

Keď som už hodinu ležala na posteli, pozerala do stropu a rozmýšľala o ničom, rozhodla som sa ísť sa prejsť po zámku. Potichu, aby som nezobudila Nessie, som vyšla z izby.

Išla som smerom ku knižnici, potom som sa dostala ku Gianne, Janinej izbe, nádvoriu, na piate poschodie, na prvé poschodie, na jedny schody, na druhé schody...

Práve som šla po jednej dlhej chodbe s červeným kobercom a z okna na moju pokožku dopadal mesačný svit, keď som v jednej bočnej chodbe zachytila pohyb. Pozrela som sa tam, a uvidela som Felixa vychádzajúceho pravdepodobne zo svojej izby. Tiež si ma všimol a usmial sa na mňa. Prišiel ku mne, aby ma pozdravil a keď sa mi pozrel do očí, trochu zaskočene povedal:

„Ehm, tie tvoje oči, oni sú zase o niečo zelenšie, vieš o tom?”

Rýchlo som prebehla ku najbližšiemu zrkadlu na druhej strane chodby a zistila som, že má pravdu. Zelená farba bola výraznejšia a zlatá jej začala ustupovať a sťahovať sa do stredu oka okolo dokonale čiernej zreničky. Zreničky sa nám, ako upírom, stále zväčšovali v tme a zmenšovali v ostrom svetle tak isto, ako ľuďom. Doteraz som si to však nevšimla.

Zmätene som pozerala na odraz svojich očí a myslela som si, že začínam blázniť. Alebo,  môže upír zmutovať?

Tieto pocity sa mi na tvári neodzrkadlili, tá bola stále dokonale vyrovnaná. Bočným pohľadom som zaregistrovala, že Felix sa potichu presunul za mňa. Položil mi ruku na plece a ja som zrazu pocítila vlnu neviditeľného šteklenia v bruchu. Tento pocit som dôverne poznala odkedy som bola s Edwardom. Motýliky v bruchu, bolo to teraz možné? Prečo moje telo takto reagovalo na Felixov dotyk? Veď som ho brala len ako známeho, možno kamaráta...

„Neviem, na čo myslíš, ale pre tie oči sa netráp. Mne sa náhodou páčia,” povedal s ľahkým úsmevom a mnou prebehla ďalšia vlna triašky. Pozrela som sa mu cez zrkadlo do očí a zašepkala som jedno slovo: „Ďakujem.” Potom som sa usmiala a otočila som sa ku nemu. Zdvihla som pohľad hore, do jeho karmínovo-červených očí, ktoré hľadeli na mňa. Potichu sme tam stáli a hľadeli sme si navzájom do očí. Nevedela som, čo ma k tomu viedlo, no nechcelo sa mi prerušiť náš očný kontakt a zdalo sa, že ani jemu nie.

Vtom spoza rohu vyšiel Marcus a Alecom.

„Uhm, prepáčte, nechceli sme rušiť,” ozval sa Marcus ako prvý. Alec sa na mňa iba  povzbudzujúco usmial a potom obaja pokračovali v ceste ďalej. Teraz som sa, prezmenu, nedokázala ani za svet pozrieť hore, do Felixových očí. Neviem, čo sa to so mnou deje, ale už je to raz tak.

„Ja-ja už budem musieť ísť,” vykoktala som zo seba a pritom som sa pozerala so zvesenou hlavou na svoje ruky. Vtom som pocítila Felixov studený ukazováčik pod mojou bradou, ako sa jemne snažil obrátiť moju tvár hore ku nemu. Tak som sa zhlboka nadýchla a pozrela som mu do očí.

„Mňa sa nemusíš báť, Bella,” usmial sa na mňa a pomaličky ma chytil za ruku. Povzbudzujúco mi prešiel palcom po chrbte dlane. Potom mi ruku pustil, otočil sa a odišiel. Sledovala som jeho vzďaľujúci sa chrbát a stále som sa nehýbala. Jeho dotyk som cítila ešte aj potom, ako sa mi stratil za rohom. Potom som konečne donútila moje nohy pohnúť sa a zamierila som späť ku svojej izbe. Rozhodla som sa, že o tomto Jane nepoviem, ešte by začala s nejakou teóriou o zamilovanosti ako minule. Ale ja som nebola zamilovaná. Totálne, určite, stopercentne nie. Ale v mojom vnútri sa na povrch drala otázka, ktorú som si nechcela pripustiť.  

Čo ak som?

___________________________________________________________________________

Ďalšia kapitola>>

 

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 12. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!