Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 10. kapitola

Volterra je môj skutočný domov 10. kapitolaVo Volterre majú výcvikový deň, teraz si vlastne Bella na žiadosť Ara ide skúšať svoj štít a začne trénovať boj:) Vymyslí s Jane pomstu Demetrimu a nakoniec je prekvapená tým, čo povie a v izbe si nájde prekvapenie;)
A ešte samozrejme nemôžem zabudnúť na venovania: taakže táto kapitola je venovaná MillieCull, gine, MirushQke, dode040506, ostruzinke, hellokitty, Cukricku, alicecullenhale2, Isabele, eMuske, Elis1Victoria1Hale a GIG :) Ďakujem vám všetkým za komentáre:):)

Po pár hodinách sme hľadanie vzdali a nechali sme ho na Lorena, veď on si s tým už nejako poradí. Ako mi Aro povedal, dnes budeme mať výcvikový deň. Vonku na veľkom nádvorí sme sa mali stretnúť za pol hodiny. Nessie som vzala zo sebou, vnútri by sa sama asi iba nudila, počkala som na Jane pred jej izbou a potom sme spoločne išli von.

Aro tam už na nás čakal, ako vždy sa usmieval a nevadilo mu, že ideme trochu neskoro. Zvyšok gardy tam už bol, práve sa Demetri bil s Felixom, nevedela som určiť, kto vyhrával, Lea bojovala proti Corinovi a Alec s jedným členom gardy, ktorého som ešte nepoznala. Alec a Jane sa tiež učili bojovať, keby im náhodou ich schopnosti nepomohli, ak by narazili na nejakého upíra, ktorý by bol pod ochranou štítu, alebo by mal inú podobnú schopnosť.

„Bella, teraz by som chcel vyskúšať tvoj štít, ako jeho dosah, silu a tak...” prehovoril na mňa Aro, otočil sa ku Felixovi, ktorý práve zrazil Demetriho na zem a ku Alecovi s jeho súperom a zavolal ich ku nám.

„Takže, počúvajte ma všetci. Budem potrebovať vašu pomoc. Ideme vyskúšať Bellin štít -  Jane, Alec, vy dvaja použijete svoje schopnosti na Demetriho, Felixa a Kernieho, Bella použije svoj štít a vy budete skúšať cez neho preniknúť, je jedno akým spôsobom.”

Postavila som sa za tých, ktorých som mala chrániť, aj keď Demetriho by som najradšej nechala napospas Janeiným očiam. Povzbudzujúco sa na mňa usmiala a tak som začala. Keďže som už bola ako-tak schopná v ovládaní môjho štítu, ani som sa nemusela veľmi snažiť a pomaly som jeho vplyv rozširovala okolo seba, až sa dostal cez Felixa, Kernieho a nakoniec aj Demetriho. Kývla som Jane a Alecovi, že môžu začať a vzápätí som na štíte pocítila neviditeľnú silu ich schopností. Tá sa však cez neho nedostala. Nech sa snažili ako sa snažili, nepodarilo sa im to. Alec sa práve zameriaval na Kernieho a Jane sa snažila pohľadom prepáliť Demetriho. Pozrela som jej do očí a ona na mňa sotva badateľne kývla a diabolský úsmev sa jej roztiahol po tvári. Pochopila som a na dve sekundy som Demetriho vytrhla spod mojej ochrany. Keď ho zasiahol pálivý Janin pohľad, od bolesti znehybnel a skoro sa zosunul k zemi. Hneď na to som svoj štít znova rozprestrela aj cez neho, no Jane vyzerala, že by prijala aj viac ako dve sekundy, aby ho mohla trápiť, ale bola spokojná.

Aro, ktorý si to vlastne nevšimol, sa radostne zasmial a pokynul nám, aby sme prestali. Bol naozaj potešený, že môj štít odolal a že sa nám to podarilo a ani si nevšimol zlostný Demetriho pohľad, ktorý vrhal striedavo na mňa a na Jane, pretože vedel, že sme to spravili naschvál. Jeho chyba, nemal si začínať, usmiala som sa v duchu a na jeho pohľad som mu odpovedala rozžiareným úsmevom a veselo som mu zakývala. Jane sa za jeho chrbtom dusila smiechom, ale keď sa na ňu otočil, zatvárila sa vážne, na čom som sa zas smiala ja. Renesmee, ktorá doteraz sedela na kraji fontány a pozorovala nás, sa ku mne rozbehla a skočila mi do náruče. Pritisla mi maličkú dlaň na líce a ukázala mi náš ´pokus´ zo svojho pohľadu. Mňa, ako som sa sústredila, Jane s Alecom, keď sa nás pokúšali zasiahnuť a potom aj Demetriho so zmučeným výrazom v očiach, keď naňho Jane zaútočila a smiala sa pritom.

Náš výcvik pokračoval. Aro ma už zapojil do bojov, potrebovala som sa toho ešte hodne naučiť. Vlastne by sa dalo povedať, že o bojovaní som nevedela absolútne nič. Keď proti mne išiel Felix, so svojou schopnosťou výborného boja ma dal dole za menej ako dve sekundy, Erniemu to trvalo o sekundu dlhšie a keď som ležala pripučená pod Demetrim, ten sa len víťazoslávne usmial a potichu mi anjelsky zapriadol do ucha:

„Ešte to len oľutuješ miláčik,” rýchlo sa postavil a hneď sa dal do boja proti Alecovi. Netváril sa naštvane, určite na mňa(a pravdepodobne aj na Jane) zase šil nejakú búdu, takže by sme si na neho mali dať v najbližšom čase veľký pozor.

Večer sme s Jane zase išli do knižnice pomôcť Lorenovi s nájdením nejakých informácií o tých mojich divných očiach. Za ten jeden deň sa farba nezmenila, ale ani tá zelená nezmizla. Čo už, tak budem asi prvý upír so zelenými očami.

Ako sme sa tam tak prehrabávali pomedzi všetky tie tisícročné knihy, začali sme plánovať pomstu Demetrimu. A on zase plánoval pomstu nám. Ak to takto pôjde ďalej, budeme si robiť naprieky až do smrti. Čo je u upírov hoodne dlhá doba. No my dve sme sa nemienili vzdať, vyvesiť bielu zástavu na znak kapitulácie a potom sledovať Demetriho z toho, ako sa teší, že nad nami vyhral, my sa predsa nedáme. Tak sme dali hlavy dohromady a začali sme rozmýšľať. Zatiaľ nás však napadali samé blbosti typu: nahovoriť Ara, aby mu oznámil, že sa z nich stali vegetariáni, poslať jeho fotku do internetovej zoznamky alebo vziať všetko jeho spodné prádlo(podľa Jane mal určite aspoň jedny spodky s ružovými medvedíkmi, a ak nie, nejaké predsa zoženieme) a povešať ho po celom zámku.

„Ale, ale, dámy tu tuším kujú nejaké pikle,” žmurkol na nás Loren, ktorý sa nám zrazu vynoril za chrbtom a sprisahanecky sa na nás usmieval.

„Neviem o čo ide, ale možno by som vám vedel pomôcť, kedysi som v tom bol dobrý,” ponúkol nám svoje služby. My sme sa na seba mrkli a potom sme súhlasili. Povedali sme mu komu, prečo a ako(dobre, na to ´ako´ sme ešte neprišli) a po chvíli prišiel s nápadom. Nevidel sa nám až taký zlý a tak sme o ňom začali vážne uvažovať a dolaďovať detaily. Keď sme sa potom už neskoro v noci vracali z knižnice, v hlave sme už mali kompletný plán a spiklenecky sme sa chichotali. Potom sme sa rozdelili, Jane išla ku sebe a ja zas do našej izby, kde som Ness uložila spať, lebo po polovici dňa vonku a druhej polovici v knižnici už bola vážne unavená.

Dala som si horúci kúpeľ, hoci mne mohlo byť jedno, či som mala ľadovú ale teplú vodu, keď mi nevadila ani jedna ani druhá a po uši som sa do nej ponorila. Dlho som tam takto relaxovala a preberala som náš plán stále a stále dookola, a keď som odtiaľ konečne vyliezla, voda už bola úplne studená. Zabalila som sa do uteráka, vysušila si vlasy a išla som si vybrať nejaké slušné oblečenie. Po nákupoch s Jane som ho mala tak veľa, že sa mi skoro ani do skrine nevošlo a nakoniec som sa rozhodla pre modré letné trojštvrťáky a k tomu som si obliekla čiernu blúzku s krátkym rukávom.

Nechcelo sa mi sedieť dnu, tak som sa o pol tretej ráno vybrala do mesta na prechádzku. Nebolo tam ani tak teplo, no nikto ma nevidel, tak som kľudne mohla mať na sebe letné oblečenie bez toho, aby na mňa ľudia pozerali ako na debila. Veď vonku bolo teraz len niečo cez 10°C, no mne to absolútne neprekážalo. Vyšla som von východom, ktorý tu bol používaný ako hlavný, čo som zistila len nedávno, lebo dovtedy som si myslela, že každýkrát, keď chce niekto opustiť zámok, tak musí prejsť tým hnusným, nechutným podzemným tunelom.

Vyšla som von do noci, v meste som nestretla ani živú dušu. Pouličné lampy ma zalievali svojim oranžovým svetlom a ponad nich som sledovala nočnú oblohu. Bolo jasno, mesiac bol v nove, no ja som ho aj tak mohla vidieť. Byť ešte človek, netušila by som, že také niečo je možné. Videla som hviezdy, tisícky, ba milióny drobných bodiek trblietajúcich sa na oblohe, a Jupiter a Mars boli dnes v noci mimoriadne jasné. Mala som pocit, že kebyže som chcela, mohla by som dovidieť až na koniec našej galaxie. Zistila som, že nočná obloha nemá len čiernu a bielu farbu, ako tomu bolo, keď som bola človekom. Vnímala som desaťtisíce odtieňov všetkých farieb a nemohla som sa na tú krásu vynadívať. Prechádzala som sa pomaly po meste, nikam som sa neponáhľala, vychutnávala som si pocit slobody a voľnosti a vnímala som jemný nočný vietor vo vlasoch, ktorý mi ich hádzal na všetky strany a hral sa s nimi.

Keď začalo svitať, vrátila som sa do zámku. Tam bolo rušno ako cez deň, no vlastne aj tak som nikoho nestretla, ale mala som pocit, že ten zámok nikdy nespí. Nenarazila som na nikoho, až keď som neprišla ku našej izbe, pred ňou stál Demetri. Pozrela som naňho zvedavo, netušila som, čo tu chcel.

„Bella, prišiel som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa ku tebe správal. Je mi to ľúto. Len to som chcel.” Otočil sa a odišiel. Ja som tam len stála ako soľný stĺp a nevedela som, čo to malo, sakra, znamenať. Pokrútila som neveriacky hlavou a vošla som dnu do izby. Nessie stále tvrdo spala na našej posteli a ja som sa pri pohľade na ňu pousmiala. Až na druhý krát som si všimla listu položeného na vankúši. Bolo na ňom moje meno, tak som rýchlo otvorila obálku a čítala som:

Na Teba myslím, keď slnko vychádza.
Na Teba myslím, keď sa končí deň.
Na Teba myslím, keď už všetci spia.
Na Teba myslím, keď snívam sen.
Pýtaš sa prečo?
Lebo Ťa Milujem!

A pod tým listom bola položená červená ruža.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 10. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!