Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 4. kapitola

Volterra je môj nový domov 4. kapitolaNico sa znova vyberie do tej časti hradu, v ktorej sa predtým stratil a zistí, kto ho to vlastne doteraz sledoval. A potom spolu s ním objaví niečo, čo im Aro pravdepodobne zatajil.=)

Keď som znova osamel, tak som zase nemal čo robiť. Na love som bol, no aj tak som si znova vyšiel do mesta, len tak na prechádzku. Prechádzal som sa tmavými uličkami, nikde nebolo skoro ani živej duše, len kde tu som počul vyspevovanie z krčiem naokolo. Všetci ostatní už asi spali. Keď som ešte bol človek, tak by som sa takto sám v noci neprechádzal. Mal som strach. Odvtedy, ako ma vtedy počas jednej noci, čo som sa vracal domov z baru prepadli, tak som sa radšej v noci von nevyberal. Teraz som však bol silnejší, ako akýkoľvek človek, čo by ma chcel prepadnúť, takže som si s tým hlavu nelámal a len si užíval to ticho naokolo a to, že som nebol unavený. Predtým ma strašne štvalo, že som musel spávať, lebo som býval strašne aktívny a to mi teraz chýbalo. Vtedy som mal kopu priateľov, za ktorými som chodil, no teraz som nemohol a na hrade som zatiaľ spoznal iba Millie a Bellu. Väčšinou som spánok odbavil za štyri hodiny, maximálne, no potom som sa v práci nemohol sústrediť a tak ma nakoniec vykopli. Bol som to zapiť v krčme, no na ceste späť ma znova prepadli, ale tentoraz som im neutiekol. Tentoraz odo mňa nechceli peniaze alebo čo, ale ma iba odtiahli ďaleko od ľudí a skončil som takto. Ako upír. Vzali mi rodinu, priateľov a celý môj život, no vedel som, že už to nijako nezmením, tak som sa rozhodol, že nebudem chodiť a do všetkého a každého mlátiť, ale že sa budem snažiť nájsť to najlepšie.

Keďže som však ešte stále bol tak trochu novorodený, tak som sa niekedy neovládol, no postupne sa to už zlepšovalo. Aj keď pri love som ešte bol tak trochu príliš nápadný, ale nakoniec som to všetko zvládol.

Zrazu sa z krčmy vytrepala skupinka opilcov a zamierili rovno ku mne. Začali na mňa niečo po taliansky, no ja som im absolútne nerozumel. Zahatali mi cestu, no ja som sa nedal a prešiel som pomedzi nich, hoci sa mi v tom snažili zabrániť. Ale moja sila mnohonásobne prevyšovala tú ich dokopy, takže proti mne nemali šancu. Hlavu som stále držal sklonenú, aby nevideli moje červené oči, no v takomto stave by si to sotva ráno pamätali. Aj tak som ale nemal chuť ich pre to zabíjať, lebo ich krv by mi nechutila - bolo by v nej cítiť alkohol. Pretlačil som sa pomedzi nich a hoci po mne niečo ešte vykrikovali, tak som sa neobrátil a iba som pokojne išiel ďalej. Našťastie pre nich ma nenasledovali.

Po prejdení celého mesta som sa pomaly vrátil do hradu. Nad obzorom na východe už začínala obloha blednúť, takže bol najvyšší čas, lebo dnes malo svietiť slnko. Zapadol som do tmavých chladných chodieb  a už už som sa chcel obrátiť doprava, aby som vyšiel po schodoch ku svojej izbe, no moju pozornosť upútali dvere pod schodmi. Boli to tie isté, do ktorých som predtým zablúdil a teraz ma doslova ťahali ku sebe, aby som zistil, čo sa za nimi skrýva. Na sekundu som váhal - ísť či neísť? Ale veď, čo sa mi môže stať?

„Dočerta aj s tým,“ povedal som si a podišiel ku nim. „Veď žijem len raz, nie?“ A s týmito slovami som stlačil kľučku a vstúpil dnu. „I keď mám na to celú večnosť,“ pomyslel som si, keď som za sebou zatvoril dvere, no vrátiť som sa aj tak nechystal. Až keď to tu preskúmam.   

Rýchlo som prešiel tú dlhú chodbu bez okien, znova som vyskúšal všetky dvere, no stále boli zamknuté, tak som pokračoval ďalej až na chodbu bez dverí. Bolo na nej množstvo odbočiek, no na konci každej bola slepá ulička a nič iné. Išiel som ďalej po hlavnej chodbe, ktorá stále smerovala inam, vyzeralo to ako obrovský labyrint, no netušil som, načo by im tu bol. Nakoniec som sa znova začali na stenách objavovať dvere a chodba trochu stúpla, ako keby som sa dostal do inej časti hradu nejakými tmavými katakombami. Kráčal som minimálne štvrť hodinu, no mal som chvíľami pocit, že ma niekto sleduje. Obzeral som sa za seba, no nikoho som nevidel. Prešiel som jednými dverami, ktoré boli našťastie odomknuté, no za nimi bola zase iba dlhá chodba. Do kedy toto ešte potrvá? Keď som zahol za najbližší roh, tak som začul čudný zvuk, ktorý som však hneď spoznal - bolo to tiché vrznutie dverí. Tých dverí, ktorými som pred chvíľou prešiel. Ale veď tie som za sebou zatvoril! Takže predsa ma len niekto sleduje. Upír môže byť hocako tichý a šikovný, ale keď sú dvere staré, ani on ich nedokáže udržať potichu. Ha, takže ťa mám!

Udržal som si rovnaké tempo ako doteraz, iba som zahol do menšej chodby a potom do jedného výklenku. Tam som sa pritisol na stenu a čakal som. Nepočul som žiadne zvuky, ten niekto bol dokonale potichu. Prestal som dýchať - mimo iné mi to ani nebolo treba a vzduch tu bol aj tak strašne zatuchnutý - a svojimi zmyslami som sa snažil zistiť, kde sa práve ten neznámy nachádza.

Zrazu okolo mňa prešla postava v tmavom plášti a keďže som bol skrytý, tak si ma ani najprv nevšimla. Až keď som na ňu vyskočil a behom menej ako desatiny sekundy som ju už držal pod krkom, tak už mi ani nemohla utiecť. Strhol som jej z hlavy kapucňu a pozeral sa do prekvapených červených očí upírky s blonďavými vlasmi. Tvárila sa vydesene a vzpierala sa mi, no proti mojej sile novorodeného nemala šancu.

„Prečo ma sleduješ?“ vyštekol som na ňu, zrazu nahnevaný. Asi preto, lebo vždy, keď ma niekto sledoval, tak to neskončilo dobre. Jej sa výraz zmenil na nechápavý a slabo pípla.

„Prečo ma vidíš?“

Teraz som sa nechápavo zatváril ja. Zovretie som však nepovolil a temným hlasom som jej odpovedal. „Ja nie som slepý a ty nie si neviditeľná. Takže prečo si ma sledovala?“

Na tvári sa jej zrazu zračilo zdesenie. Nevedel som, na čo myslí, ale keď na mňa vydesenými očami pozrela a povedala mi niečo, čo som nečakal, tak som si myslel, že sa úplne zbláznila. „Ale ja SOM neviditeľná...“

„To akože... čože?“ nechápal som. Povolil som stisk, nakoniec úplne odtiahol ruku a ona sa po stene zosunula dole. Zložila si hlavu do dlaní a vyzerala ako kôpka nešťastia. Pri tomto pohľade som sa na ňu už viac nemohol hnevať. Čupol som si pred ňu, vložil jej ukazovák pod bradu a zodvihol jej tvár ku mne tak, aby sa na mňa musela pozrieť. „Čo sa deje?“

Celá sa triasla a kde tu jej z úst unikli drobné vzlyky. Odpovedala mi však roztraseným hlasom. „Ja mám dar neviditeľnosti. Ale ty ma vidíš! Ja neviem, čo sa deje!“

„Ale ja asi hej,“ povedal som jej po štvrť sekundovom zvážení a skoro som sa rozosmial. Prestala sa triasť a zdesenie vystriedalo znova prekvapenie. „Podľa Ara mám fyzický štít. Ako povedal, tak dokážem blokovať fyzické dary. Čiže môj štít asi „nedovolil“ tvojmu daru, aby oklamal moje zmysly, čiže sa ti nepodarilo oklamať moje oči a tak ťa vidím.“

Chvíľu nad tým premýšľala a zdalo sa, že ju to upokojilo. No teraz som sa vrátil ku otázke, na ktorú mi ešte nedala odpoveď. „Ale to nevysvetľuje, prečo si ma sledovala,“ povedal som už kľudným hlasom. Odvrátila odo mňa pohľad a očividne rozmýšľala, čo mi na to odpovedať.

„Nudila som sa a videla som, že ideš sem. Ešte som tu nikdy nebola a tak som išla za tebou. Myslela som si, že ma nevidíš. Už som si zvykla, že keď som niekoho sledovala, tak ma nevidel, takže ma prekvapilo, keď si ma našiel.“ Mohol som sa celkom uspokojiť s touto odpoveďou, no niečo mi stále nedalo.

„Ale ty si ma sledovala už aj predtým,“ oznámil som jej a čakal, čo mi povie na toto. Nepovedala nič, iba znova odvrátila pohľad, no videl som, že líce sa jej pohlo, ako sa jemne pousmiala. A mal som pocit, že ak by ešte bola človek, tak už by bola celá červená.

Takže odpovede som sa nedočkal. Spolu sme vyšli na hlavnú chodbu. Kam som dovidel, tak na jej konci nič nebolo. Ani odbočka, ani dvere. Ale na zemi bol pás jasného svetla, tak som zodvihol pohľad vyššie a na strope som si všimol dvere. Alebo asi mreže, čo ja viem. Prebehol som ku nim a preskúmal to. Boli to naozaj mreže, staré a zhrdzavené, tak som sa za nimi natiahol a potlačil ich. Išli posunúť, tak som ich potlačil hore a dal nabok. Na upírku, ktorá tu bola so mnou som vrhol krátky pohľad a potom sa hneď vytiahol hore cez tú dieru. Ona išla hneď za mnou.

Ocitli sme sa na veľmi zvláštnom mieste, určite to už nebola časť zámku. Bola to vysoká svetlá miestnosť a vyzeralo to pomaly ako kaplnka alebo kostol, len tie obrazy svätých tu chýbali. Tá mreža tu musela vyzerať dosť čudne, ale čo narobím. Rozhliadol som sa dôkladnejšie a všimol si, že stojíme na červenom koberci. Pri jednej stene sa nachádzalo nejaké technické vybavenie, pri druhej rad kresiel a stolík s vázou a kvetmi. Tie boli čerstvé, takže tu musel nedávno niekto byť. A ešte tu boli jedny veľké tmavé dvere. Nebol by som to ja, keby som ich neotvoril. A za nimi ma čakalo obrovské prekvapenie.

Bola tam veľká tmavá miestnosť, ktorá sa zvažovala smerom nadol a bola v nej kopa sedadiel v radoch za sebou. Každý bol o niečo nižšie ako ten za ním a úplne vpredu bolo obrovské plátno. Wau!

„Ako to, že nám nikto nikdy nepovedal, že tu máme VLASTNÉ KINO??“ vykríkla od prekvapenia moja blonďavá spoločníčka.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 4. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!