Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 3. kapitola

05.07.2010 (16:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1073×

Nechal som to tak a išiel som druhým smerom. Chcel som sa dostať von, lenže na jednej chodbe som zle odbočil a ocitol som sa v inej, tmavej a nízkej chodbe, ktorá vyzerala opustene a zanedbane. Asi som sa mal vrátiť späť a nájsť správnu cestu, ale premohla ma zvedavosť a tak som pokračoval ďalej. Okná tu neboli, bolo tu vlhko a chladno, asi som už bol pod zemou a pocítil som tajuplnosť tohto miesta. Keby ma tu niekto našiel, mal by som výhovorku, že som sem zablúdil a nevedel som, či tu môžem byť. I keď pri Arovom čítaní myšlienok by mi to asi neprešlo...

Zahol som doprava a chodba sa stále zvažovala nižšie a nižšie. Na stenách boli všade rovnaké dvere a chvíľami som mal pocit, že tadeto som už išiel. Vyskúšal som ich otvárať, ale všetky do jedných boli zamknuté. Niežeby mi to robilo nejaký problém, ale asi boli zamknuté preto, aby tam nikto nechodil, tak som sa na to vykašľal. Vošiel som do ďalšej chodby, no tam už dvere neboli, iba holé kamenné steny. Zrazu som ale začul kroky. Zľakol som sa a schoval sa rýchlo do bočnej chodby za stĺp, bol som úplne ticho. Kroky sa približovali a ja som radšej ani nedýchal. Našťastie tak rýchlo ako prišli, tak aj odišli. Neviem, kto to bol, ale keď zvuk jeho krokov doznel v diaľke, pomaly som sa poobzeral a snažil sa nájsť cestu späť.

Síce tu už asi nikto nebol, ale radšej som sa odtiaľ rýchlo odpratal, ak budem chcieť, vrátim sa nabudúce. Celou cestou som sa obzeral a až keď som sa odtiaľ dostal, tak som bol kľudný. Začal som polemizovať nad tým, čo tam dole asi bolo, mohla to byť buď hladomorňa alebo nejaké väzenie, no po dôkladnejšom zvážení som to zavrhol, lebo upírom by také niečo bolo absolútne nanič. Asi tam mali nejaký sklad alebo vôbec nič, len to bola skratka, tak preto tade ten niekto aj išiel. Ale aj tak ma to miesto zvláštne priťahovalo, ako keby tam bolo nejaké nevyriešené tajomstvo, ktoré čakalo iba na mňa. Viem, asi mi šiblo, ale aspoň sa tu na hrade nebudem nudiť, lebo zatiaľ som tu nikoho nepoznal a nevedel som ani či máme niečo na pláne, nejaký boj alebo návštevu.

Po ceste na izbu som nikoho nestretol, čo ma prekvapilo, lebo hoci bola noc, nevedel som, kde sú všetci schovaní a cítil som sa tu dosť osamelo. Síce keď som bol v armáde, tak sme museli bojovať a na slovo poslúchať, no aspoň som sa mal s kým rozprávať.

V izbe som siahol po knihe,  ani pomaly neviem, ako sa volala a o čom bola a začal som ju čítať. Keď som sa pomalou rýchlosťou dostal na stranu tridsaťsedem, tak ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Dve rýchle a tri pomalšie buchnutia. Nevedel som, kto by to mohol byť, no aj tak som sa rýchlo s vidinou spoločnosti zodvihol a bežal otvoriť. Pred dverami stáli dve upírky. Jedna mala zlaté oči s jemným nádychom zelenej, dlhé hnedé vlasy a oblečená bola v džínsoch a modrom tričku, druhá mala kratšie hnedé vlasy, červené oči a na sebe zlato-červené letné šaty.

„Ahoj, prišli sme ťa privítať, keďže si tu nový. Ja som Millie a toto je Bella,“ začala tá v tých šatách a obe sa na mňa usmievali. Pozval som ich dnu, aby sme sa nerozprávali len tak „medzi dverami“ a posadil som sa ku nim na koberec, keď slušne odmietli kreslá.

„Som rád, že niekto prišiel, už som si myslel, že tu nikto nebýval,“ usmial som sa na ne priateľsky a oprel sa chrbtom o kraj postele.

„Tiež sa niekedy čudujem, kde všetci sú,“ zasmiala sa Bella a ja som sa vďaka tomu, že som sa mal s kým rozprávať, cítil nadmieru spokojne. Pýtali sa ma na to, ako som sa dostal ku Volturiovcom, odkiaľ som a tak. Ja som sa ich zas pýtal na život v garde a hlavne na to, ako to tu chodí.

„A už Aro zistil aký to máš dar?“ spýtala sa ma Bella a ja som si spomenul, že ona bola prvá, ktorá bežala za tým upírom, ktorého som svojím darom neúmyselne zranil. Cítil som sa pri pohľade na ňu trochu previnilo, no aj tak som jej kľudným hlasom odpovedal.

„Myslí si, že nejaký druh energetického štítu...“

„Fyzického či psychického?“ zaujímala sa hneď, ani som skoro nedopovedal. Prešiel som si rukou po vlasoch a rozmýšľal.

„Aký je vlastne medzi nimi rozdiel?“ opýtal som sa napokon, lebo som nemal ani tušenia.

„Ja mám čisto psychický - nedajú sa mi čítať myšlienky, vytvoriť ilúzia bolesti ako to dokáže Jane, ale môžu mi meniť náladu a stopári ma vystopovať, lebo to so psychikou nemá nič spoločné...“ vysvetlila mi a ja som si spomenul, že ju mi Aro spomínal, keď som sa ho pýtal na dary.

„Tak potom mám fyzický štít,“ zhodnotil som nakoniec  a obrátil sa ku tej druhej upírke, Millie. „A ty máš aký dar?“ spýtal som sa zvedavo.

„Sleduj to,“ povedala mi iba a ja som nevedel, čo myslí, tak som iba čakal. Upriamila svoju pozornosť na Bellu a chvíľu ju iba sledovala. Tá zrazu vstala a začala sa vlniť ako havajská tanečnica, no ja som stále nechápal, o čo ide.

„No ďakujem,“ povedala Bella Millie, keď z nej odtrhla pohľad a konečne si mohla sadnúť späť. Ja som na ne len prekvapene pozeral a tváril sa nanajvýš nechápavo. Millie si len povzdychla a zavolala ma ku oknu. Pozrel som sa von a ona sledovala upíra prechádzajúceho po nádvorí, ktorý sa zničoho nič potkol a spadol rovno do fontány. Už som možno trochu chápal, čo mi chcela ukázať, no aj tak som sa jej spýtal, či by mi to nemohla ešte raz ukázať. Prevrátila očami, no prikývla.

„Takto to už snáď pochopíš a zapamätáš si to,“ tajnostkársky sa na mňa usmiala a znova začala. Tentoraz pozrela na sekundu na Bellu a potom hneď na mňa. Pocítil som nejakú silu, ktorá ma nútila postaviť sa a nemohol som sa jej vzoprieť. Bella, ako som videl, na tom bola tak isto. Musel som prejsť ku nej a ona ku mne, inak sa nedalo. A potom som doslova bol donútený schytiť ju do náruče a pobozkať ju, rovno na pery. Nemohla sa tomu vzoprieť, ja som nemohol prestať.

„Tak už to chápeš?“ zasmiala sa Millie a ja som rýchlo prikývol, to je to jediné, čo mi povolila. Hneď ma pustila spod svojej moci a ja som sa od Belly rýchlo odtiahol.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnil som sa jej a jemne som sa na ňu usmial.

„To nič, nemáš sa za čo ospravedlňovať. Za to všetko mohla ona,“ kývla hlavou na Millie a potom sa ku nej otočila. „Ale ak o tom povieš Felixovi...“ zamračila sa, no potom sa hneď aj usmiala.

„Jasne, už za ním bežím,“ uškrnula sa Millie a priateľsky ju buchla do ramena. „Nechcem vedieť, čo by si potom ty nakecala Demetrimu, takže ja som radšej ticho.“

„Uuch, obidve zadané? A čo ja tu sám budem?“ zažartoval som a chytil sa za hlavu. Obidve sa na mňa pozreli, uškŕňajúc sa.

„Toho sa neboj, tu je ešte veeľa nezadaných,“ povedali dvojhlasne a potom sa na tej zhode začali smiať.

„Ale na nás ani omylom nič neskúšaj, to by ťa tí naši už dali do laty,“ zasmiali sa znova a priateľsky ma capli po pleci. Takže Demetri  a Felix, na tých si dať pri týchto dvoch pozor. Okeej. Ešte ale najprv zistiť, ktorí to sú.

Demetriho som spoznal už o chvíľu. Prišiel si ku mne po Millie. Ak si dobre pamätám, tak on je stopár, čiže ľahko zistil, kde sa nachádza. Ostal som v izbe už iba s Bellou a tá mi porozprávala, ako to bolo s ňou, ako sa dostala do Volterry. Povedala mi celý príbeh, teda aspoň podľa nej a bol dosť smutný. Veď prísť za jeden deň o celú rodinu... väčšina novorodených príde o svoju rodinu, ale u nej to bolo inak, ona o ňu prišla kvôli niečomu inému.

Bola kvôli tomu smutná, ale nie veľmi, keďže sa cez to už skoro úplne preniesla. Podľa jej slov si tu našla novú rodinu, lepšiu, ktorá jej neklamala a je tu šťastná, čerstvo vydatá. Ale aj tak som sa ku nej prisunul a chlácholivo ju objal okolo pliec. Chvíľu sme tam len tak sedeli, potichu, no nebolo nám treba hovoriť. Po pár minútach som začal niečo rozprávať, nejaké vtipné historky, aby som ju rozveselil a pomohlo to, rozosmiala sa a už na nej nebola ani stopa po nešťastí.

Potom po ňu prišiel Felix. Keď ma uvidel, ako u držím okolo pliec, chcel už niečo povedať, no ona len vyskočila a vrhla sa na neho. Privítala ho bozkom a tak ani nemohol mať pochybnosti, či to naše objatie bolo viac než len priateľské. Nebolo, nechcel som tu predsa niekomu ničiť vzťahy. A mimo to, Felix už len s tou svojou výškou vyzeral hrozivo, ale inak myslím, že by sme spolu mohli vychádzať.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 3. kapitola: