Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 2. kapitola

Volterra je môj nový domov 2. kapitolaNico zistí, aké schopnosti majú Volturiovci a vydá sa na svoj prvý lov vo Volterre a ten niekto, kto ho predtým sledoval, je tu znova.
Snáď sa bude páčiť.;)

Vošli sme dnu do veľkej miestnosti. Vážne bola obrovská, vykladaná mramorom v kombinácii s tmavým drevom a pôsobila majestátnym a váženým dojmom. Vzadu bolo pár schodov a viedli na vyvýšené miesto, kde vedľa seba stáli tri tróny, tie však boli teraz prázdne. Pred stredným stál Aro, v čiernom plášti a s dlhými čiernymi vlasmi a vyzeral, ako keby nás očakával. Usmial sa na nás a vykročil naším smerom.

„Tu ho máš,“ povedal mu ten blonďák a postavil sa dozadu ku dverám. Ja som ostal stáť na svojom mieste a rozmýšľal, čo sa teraz asi stane. Ale nič zvláštne sa nedialo, Aro iba zastal asi tri kroky predo mnou a začal rozprávať. Hoci som rozumel aj anglicky, on rozprával po španielsky a všimol som si, že mu to išlo celkom dobre. No, ale upírom ide predsa všetko dobre.

„Ďakujem, Demetri,“ otočil sa najprv na toho, ktorý ma priviedol a kývol mu hlavou. Potom sa vrátil späť ku mne.

„Si tu nový, takže musíš vedieť pár pravidiel. A taktiež potrebujeme zistiť, aký to máš vlastne dar.“ Pravidlá? Tie, čo mi spomínal ten upír, Demetri? Chcel som sa brániť a povedať mu, že za to nemôžem, že som porušil ten ich „domáci poriadok“, veď som ani nevedel čo môžem a čo nie. No nenechal ma prehovoriť a začal si mlieť svoje.

O tom, že musíme ostať nenápadní, ako sa u nich loví, o garde a tak, ale nič v tom zmysle, že by som niečo porušil. Celý čas ma sledoval a ja som ho nepohnute a potichu počúval.

Nakoniec ma vytiahol von na veľké kamenné nádvorie, kde naproti mne postavil jedného člena gardy. Nebol to Felix, ten tam po tom, čo som mu urobil, stáť nechcel. Jemne sme sa trblietali v červenom svetle zapadajúceho slnka a kým sme skončili, bola už úplná tma. Vrátili sme sa späť so tej siene s trónmi.

„Podľa tvojich spomienok si myslím, že máš nejaký druh energetického štítu, ktorý sa ti vtedy podarilo použiť preto, lebo si bol vystrašený... Ak budeš trénovať, myslím, že by si tú energiu mohol ovládnuť a nielen sa ňou chrániť, ale aj ju od seba dostať preč, doslova ju „hodiť“ po niekom... A to by už bolo niečo iné ako to, čo si neúmyselne spravil Felixovi...“ Neviem, či ma tieto Arove slová potešili alebo vystrašili. Samozrejme, budem sa môcť svojou schopnosťou možno ochrániť a zabíjanie upírov by mi nemalo robiť problém, keďže som tak bol vytrénovaný, no predsa len toho na mňa bolo dosť. Najskôr sa zo mňa stane to, v čoho existenciu som nikdy neveril. Potom som vytrénovaný dvoma šibnutými upírmi, ktorí chcú krvnú pomstu, neúmyselne ublížim upírovi z váženej kráľovskej rodiny a nakoniec sa dostanem sem, ku nim do zámku. A ešte mám schopnosť, ktorú kým sa nenaučím ovládať, tak môže zraniť aj niekoho, koho nechcem.

„Podľa mojich spomienok?“ spýtal som sa ho prekvapene a vytrhol sa zo zamyslenia.

„Jediným dotykom viem zistiť, čo ti kedy prebehlo mysľou,“ usmial sa na mňa a hneď mi všetko začalo dávať zmysel. Prečo ma chytil za ruku, keď som prišiel, ako je možné, že vie aj to, čo by nemal... No potom ma to znepokojilo. Nepotešilo ma, že sa mi môže hrabať v hlave a teraz presne vie, čo si o ňom myslím, čo som o ňom povedal. Zahanbene som sklopil oči do zeme a vyzeral som ako dieťa, keď niečo vyvedie. Na mojom výraze sa musel zasmiať, no tentoraz to nebol ten šialený smiech, teraz to bol nenormálne normálny smiech, takže som si pomyslel, že možno nie je až taký blázon.

„Je tu ešte niekto, kto by mal nejakú schopnosť?“ pozrel som sa na neho po chvíľke premýšľania. Videl som, ako premáha ďalší smiech, no tentoraz sa prekonal, zachoval si tak vážnu tvár, ako to len išlo a odpovedal mi.

„U nás má skoro každý nejaký dar.“ Po tejto prvej vete ma hneď striaslo. Zámok plný nadaných upírov, teraz si nikoho nepohnevať a snáď sa mi nič nestane. Nechcel by som ísť v boji proti nim.

„Ja čítam myšlienky jediným dotykom. Marcus vidí vzťahy. Demetri je stopár, dokáže nájsť hocikoho a hocikde tak, že nasleduje stopu jeho mysle, takže pred ním nemáš šancu sa skryť,“ kývol hlavou na Demetriho a ja som sa obzrel. Stál s rukami za chrbtom pri dverách a dával pozor. Pri zmienke o ňom sa mu pery roztiahli do nenápadného úsmevu, no inak sa stále tváril trochu chladne a sústredene. Pohľad som znova upriamil na Ara a on pokračoval.

„Najväčší anjel má najhoršiu moc. Jane, ešte si sa s ňou nestretol, dokáže jediným pohľadom dostať skoro každého do kolien. Skoro každého preto, lebo jej odolá psychický štít. Ty máš tiež štít, ale iný, takže sa pokús nenaštvať ju, lebo to by ťa bolelo.“ Pri zmienke o tomto sa uškrnul a ja som si pozorne zapisoval do mysle, že lepšie bude nenaštvať tu vôbec nikoho...

„Jej dvojča Alec má tiež schopnosť, ktorej odolá psychický štít. Ten ale nemá veľa upírov - čo poznáme, tak len dvaja od nás ho majú, takže sa nemusíme báť odporu zo strany nepriateľov. Alec dokáže hocikoho obrať o zmysly - nemôžeš sa hýbať, nič nevidíš, nepočuješ, necítiš... strašná predstava a ešte horšie, keď si to vyskúšaš.“ Pri tej predstave som sa striasol, no bol som rád, že pri útoku nepriateľov sme úplne v bezpečí, aj keď určite sa tu nájde aj taká schopnosť, ktorá by nám povedala kto a kedy príde. Začal som veriť všetkému, hoci predtým som neveril ničomu.

„No a potom sú tu ešte ďalší so schopnosťami, no teraz nie je čas všetkých spomínať, ale ak sa ich spýtaš, tak určite ti povedia.“ No jasné, teraz budem behať po hrade od upíra k upírovi a pýtať sa, či sa ho mám báť a či ho môžem naštvať, alebo na mňa použije svoj dar... To radšej nie.

„Môžeš už ísť,“ rozlúčil sa nakoniec so mnou a tak som sa zvrtol na päte a pobral sa pravdepodobne späť do svojej izby. Po ceste som stretol dvoch upírov, jeden bol vysoký, veľmi vysoký s krátkymi čiernymi vlasmi, bol to Felix. Držal sa okolo pása s asi o hlavu a pol nižšou upírkou s dlhými hnedými vlasmi a zlatými očami. Tie oči ma prekvapili najviac, lebo jediných upírov zo zlatými očami, ktorých som kedy stretol, sme zničili, no tváril som sa nenápadne, usmial som sa na pozdrav, ale aj trochu ospravedlňujúco kvôli tomu, čo som Felixovi spravil a kráčal som ďalej. Ale pri tom som si ešte všimol, že obaja mali prstene. To už som tu potom asi stretol druhých upírskych „manželov“, hoci som o tom ešte nikdy predtým nepočul. Ale veď ešte sa mám veľa čo učiť...

Hneď ako som vošiel do izby tak som sa začal nudiť. Nevedel som, čo so sebou, tak som otvoril okno a pozrel sa von do tmy. Videl som mesiac v splne a hviezdy a rovno dole podo mnou cestu, ktorá viedla do mesta. Až teraz som pocítil škriabanie v hrdle, keď som si spomenul na ľudí a smäd ma zachvátil neočakávanou silou. Musel som ísť na lov, hneď teraz. Na nič som nečakal a vyskočil som rovno z okna, pristál som dole na chodníku a rozbehol sa smerom do mesta.

Schovával som sa v tmavých uličkách, potichu ako tieň a hľadal som svoje obete. Jedna stačiť nebude, som predsa ešte iba novorodený... Zhlboka som sa nadýchol a pocítil som asi troch ľudí naraz, odhadom takých dvesto metrov odo mňa. Ešte som sa neovládal natoľko, aby som bol úplne nenápadný, proste som sa za nimi rozbehol a skočil medzi nich. Zabil som prvého a zvyšní dvaja začali kričať. Zabil som aj druhého, no tretí stále kričal a všimol som si, že ľudia v domoch naokolo začali zažínať svetlá aby zistili, čo sa deje.

Keď bol mŕtvy aj tretí, všetkých naraz som ich odtiahol ďaleko odtiaľto, aby si ma nikto nevšimol. Rýchlo som im vysal všetku krv, hrdlo ma prestalo páliť a potom som ich zakopal hlboko v lese, aby ich nikto nikdy nenašiel. Plný a spokojný som sa vrátil späť do zámku. Stále som lovil ako novorodený - nápadne a bez rozmýšľania, no tentoraz ma dúfam nikto nevidel. Vyškriabal som sa hore po stene do svojej izby a pripadal som si ako naozajstný upír z hororov, aj keď viem, že normálni upíri by asi vošli dnu dverami.

Až vo svetle lampy som si všimol tú spúšť. Bol som celý od krvi, tričko som mal natrhnuté, ani neviem z čoho, iba vlasy mi ostali tak, ako som ich mal predtým. Vošiel som do kúpeľne a osprchoval sa. Odtekajúca voda bola najprv sfarbená doružova a až keď bola úplne priezračná, tak som usúdil, že už môžem skončiť. Poutieral som sa a okolo pása som si uviazal uterák a išiel som si do skrine vybrať, čo si oblečiem. Cez všetku tú kopu oblečenia som sa dostal až ku obyčajnému čiernemu tričku a tmavomodrým rifliam, to som si na seba natiahol a rozmýšľal som, čo so špinavými vecami. Krv sa nedá len tak ľahko vyprať, vždy po nej ostane fľak. Tak som svoje „predtým oblečenie“ schmatol a hodil na kopu pri dverách s úmyslom ho čo najskôr vyhodiť.

Otvoril som dvere a vyšiel na chodbu s úmyslom poprechádzať sa po zámku a spoznať ho aspoň trochu. Obzrel som sa doprava a uvidel tam stáť postavu v čiernom plášti. Som si istý, že tú istú, čo ma predtým sledovala. A stopercentnú istotu som mal vtedy, keď sa hneď potom, ako som si ju všimol zvrtla a zmizla za rohom chodby. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!