Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj nový domov 1. kapitola

Volterra je môj nový domov 1. kapitolaPrvá kapitola VJMND je hotová. ;) Je to vlastne druhá séria VJMSD, v tejto prvej kapitole Nico spomína na to, ako sa dostal do Volterry a nakoniec sa mu hneď v prvý deň podarí porušiť jedno pravidlo. Pekné čítanie prajem a snáď sa Vám to bude aspoň trochu páčiť. :)

Nikdy som neveril na nadprirodzené sily, mýtické bytosti a podobné veci. Smial som sa, keď mi niekto povedal, že verí na upírov, či na duchov. A teraz som sa stal tým, čo bolo predtým absolútnym nezmyslom. Pred vlastnou premenou som neveril upírovi, ktorý ma chcel uhryznúť, že je upír, vysmial som sa mu. Najprv bol mojou reakciou prekvapený, no potom sa naštval a chcel mi dokázať, že on má pravdu. Jeho rýchlosť? To, že sa trblietal na slnku? Strašná sila? Aj tak som mu stále dookola tvrdil, že mu na to neskočím, nech ide oblbovať ostatných. Dokonca aj po tom, ako ma uhryzol a začala sa moja premena som pochyboval. Určite do mňa pichol nejakú hnusnú chemikáliu, ktorá mi spôsobila tú strašnú bolesť, oheň, ktorý ma zachvátil. Vykričal som mu to do tváre, hoci som sa zmietal v kŕčoch. Po troch dňoch som ale vedel, že už nemá zmysel pochybovať a zapierať, stal som sa upírom.

Život sa mi obrátil hore nohami, už som nevedel, čomu môžem veriť a čomu nie. Aj tak som si ale nemohol robiť čo som chcel. Tí dvaja, ktorí nás „stvorili“ s nami mali iné plány, museli sme trénovať, neodvrávať, počúvať ich, bojovať namiesto nich, riešiť ich staré spory. Mal som toho plné zuby, ale nemohol som nič robiť, lebo ak by som šiel proti nim, zničili by ma behom štvrť sekundy a namiesto mňa by si určite hneď našli náhradu.

Keď prišiel čas nášho boja, bol som pripravený. Povedali nám, že po boji môžeme odísť, že sa o nás nebudú viac starať, a to ma prinútilo vydať zo seba čo najviac, aby to čo najskôr a najlepšie pre mňa skončilo. Bolo to strašné, hoci to bolo krátke. Prišli sme a zničili ich. Chceli sme odísť, no bol tu jeden háčik. Z lesa sa vynorili ďalší upíri, myslel som, že „známi“ tých, ktorých sme práve pozabíjali a spálili. No títo vyzerali inak, mali červené oči, tak ako my. Vrhli sa na nás a začali proti nám bojovať. Videl som, ako ostatní padli, nakoniec som zostal iba ja. Rozbehol sa proti mne taký strašne vysoký a svalnatý upír s karmínovými očami a ja som si povedal, že toto je koniec. Síce som novorodený, ale na neho by som aj tak nemal. Prikrčil som sa a vystrel pred seba ruky, aby som sa chránil. Nebolo by mi to nič platné, bol to iba reflex z ľudského života, zatvoril som oči a hlavu stočil na bok.

Čakal som na náraz, trhanie, ničenie, pálenie. Silu, ktorá by ma zniesla zo sveta. Ale ani po trištvrte sekunde, keď podľa môjho odhadu som už mal byť dávno zrazený na zemi sa nič nedialo. Namiesto toho som začul ostrý výkrik a tlmené buchnutie. Pocítil som náraz, akoby na neviditeľnú stenu, ktorá bola medzi nami dvoma a skoro ma to hodilo dozadu, no ustál som to. Pootvoril som jedno oko a môj súper už nebežal naproti mne - teraz ležal na zemi, cez stisnuté zuby syčal a popritom aj nadával a držal sa za rameno. Otvoril som aj druhé oko, ruky som mal stále pred sebou a vyjavene som ho sledoval.

Rýchlo sa posadil a poodtiahol dlaň, ktorou zvieral svoju druhú ruku. Rameno mu rozčesla dlhá úzka rana, cez roztrhnutý plášť som videl hlbokú ryhu na jeho pokožke hlbokú aj dva a pol centimetra. Teraz svoj pohľad preniesol na mňa a zasyčal. Jeho zranenie som mal na svedomí ja. Neviem ako, prečo, či je to možné. Ako keby som mal nejakú silu, ktorá by pôsobila na diaľku a dokázala zraniť upíra, takmer nezničiteľnú bytosť. Zľakol som sa, nie jeho a jeho pomsty, ale sám seba. Ak som schopný spraviť niečo takéto nedobrovoľne, čo potom dokážem zámerne? Som nebezpečný? (odhliadnuc od toho, že aj „obyčajní“ upíri sú nebezpeční)

Pohľad som preniesol na svoje ruky, ktoré ma chránili. Obrátil som ich ku sebe a skúmal, hľadal niečo, čo by mi dalo odpoveď. No boli také isté, ako vždy. Dokonale nehybné, bledé, lesknúce sa na slnečnom svetle, pevné ako diamant. Nesledoval som, čo sa dialo okolo, bol som vystrašený už dosť. Viem len to, že po pár sekundách som mal pocit, ako keby som bol v zrýchlenom filme, všetko sa začalo hýbať, konať, niekto ma schmatol a pevne držal. Ako keby som sa na niečo chystal... Nechal som sa odvliecť, nebránil som sa. A nakoniec som bol tu, vo Volterre.

Dotiahli ma ku svojmu vládcovi, ako som zistil, boli niečo ako kráľovská rodina. Aro Volturi bol ten, ktorý tu mal hlavné slovo. Niečo mu kecali a na jeho tvári som videl fanatický výraz zberateľa, ktorý hľadí na extrémne vzácny kúsok do svojej zbierky, keď sa na mňa pozeral. Potom ku mne znenazdania priskočil a schmatol ma za ruku. Trhol som sebou od prekvapenia a chcel sa mu vykrútiť, no nešlo to. Po asi troch sekundách sa začal smiať. No to nebol normálny smiech. To bol smiech šialenca. Neviem, ako si niekoho takého mohli zvoliť za kráľa, či čím to je, to aj krajina tak potom musí vyzerať, no ja som sa toho jeho smiechu vážne začal báť.

Potom mi dali na výber - ostanem s nimi, alebo ma zničia. Super, ďalšie obmedzovanie. Nestačí, že som musel počúvať tých dvoch predtým, teraz aj toto. Ale zomrieť sa mi ešte naozaj nechcelo. Nakoniec som si vybral prvú ponuku, ostanem s nimi v ich garde, vybral som si cestu menšieho odporu. Ale vážne to bola tá jednoduchšia cesta?

Stál som vo svojej novej izbe a opretý o stĺpik postele som sa díval von oknom na západ slnka. Myslel som si, že ma budú viac strážiť, lebo by som mohol kľudne utiecť, no nedali mi ani jediného upíra pred izbu, aby dával pozor. To mi nahnalo ešte väčší strach - ak ma nepotrebujú strážiť, tak to potom znamená, že aj ak by som sa snažil utiecť, chytili by ma. Alebo sú iba nedôslední a je im jedno, čo so mnou bude. Tak či onak, čo si teraz počnem?

V tejto chvíli boli moje pocity neurčité. V jednom momente ma zachvátil smútok, potom zas hnev a nakoniec nespokojnosť. Chodil som po izbe ako lev v klietke a nervózne som po všetkom, čo mi prišlo pod ruku, búchal. Až keď sa mi podarilo urobiť tak preliačinu tvaru mojej päste do stĺpika postele, tak som prestal.

Začal som sa cítiť obmedzovane, možno trochu klaustrofobicky a nemohol som už viac vydržať zavretý v tejto miestnosti. Tak som opatrne otvoril dvere a vykukol na chodbu. Nikde nikoho. Aj keď som mal pocit, že nerobím nič zakázané, aj tak som bol trochu nervózny a bol som rád, keď som po prejdení prvej chodby nikoho nestretol. Všetko chodby boli rovnaké - dlhé, tmavé, s hrubými stenami a malými štvorcovými oknami, červenými kobercami, zrkadlami a obrazmi na stenách, pôsobili chladným a strohým dojmom a mal som pocit, ako keby ma stále niekto sledoval. To bude určite nimi, asi majú za úlohu nových a neznámych vystrašiť a prinútiť ich, aby sa stali paranoidnými. Radšej som ich rýchlo prebehol a stále som sa obzeral, no nikoho som nevidel, hlodavý pocit ma však neopúšťal.

Chvíľu som blúdil po zámku prenasledovaný tým blbým pocitom. Bolo tu ticho, ako keby tu nikto nebýval, asi boli všetci preč. Zrazu som zastal, nehýbal sa. Cítil som to - niekto za mnou stál. Niekto naozajstný, nebolo to tou klaustrofobickou  chodbou. V mihu sekundy som sa zvrtol dozadu, no ten niekto bol rýchlejší, ale nie dosť. Videl som koniec jeho čierneho plášťa miznúť za rohom. Váhal som, ísť za ním či nie? Nakoniec zvíťazila moja zvedavosť a rozbehol som sa tým smerom. Počul som tam kroky a tak som ešte zrýchlil. Vtrhol som za roh a padol rovno do náruče upírovi, ktorý prekvapený mojím vpádom zastal. Mal krátke špinavo-blonďavé vlasy a nebezpečný karmínovočervený pohľad, ktorý v tejto chvíli vyzeral prekvapene. Jeho plášť bol tmavomodrý, takže to nebol ten, ktorého som prenasledoval. Rýchlo som od neho odskočil a ospravedlnil sa mu. Stál som v obrannom postoji, keby snáď chcel niečo urobiť a obozretne som ho sledoval.

„Snáď si sa nechystal utiecť,“ prehovoril a nebezpečným pohľadom si ma premeriaval. Na prstenníku pravej ruky mal prsteň, ako som si všimol. Upírska svadba? O tom som ešte nepočul. Zamyslel som sa a zabudol na nebezpečenstvo, ktoré pre mňa mohol predstavovať. Zaregistroval môj pohľad a zovrel ruku v päsť, aby prsteň skryl a vyžiadal si tak moju pozornosť.

„Myslím, že to by bolo zbytočné,“ povzdychol som si a chystal sa prešmyknúť okolo neho, no on ma schytil za rameno a zastavil.

„Máš pravdu, bolo by. Ale teraz pôjdeš so mnou. Za Arom,“ oznámil mi a mňa pri tom mene striaslo.

„Nie, ku Arovi nie! Je to blázon, ešte si si to nevšimol?“ sťažoval som sa mu a zatváril sa znechutene. Veď najprv ma schmatol za ruku, len tak pre nič za nič, a potom sa začal smiať ako pominutý. To by normálny človek/upír predsa nespravil. No ale ten blonďák sa na tom začal smiať, neviem, či na mojom výraze alebo na tom, čo som povedal o ich vládcovi, keby však niekto o mojom „kráľovi“ povedal, že je šibnutý, asi by som to nenechal len tak. Teraz to však len bolo dobre, nemal som chuť skončiť prerazený cez dve steny.

„Načo za ním musím ísť?“ spýtal som sa ho ešte. Tajomne sa usmial, odvrátil sa a vydal sa na cestu dole schodmi a ja som ho musel nasledovať.

„Porušenie domáceho poriadku,“ odvetil mi napokon a už otváral veľké dvere, ktoré ale viedli iba na ďalšiu chodbu. Domáci poriadok? Porušenie?

„Čože?“ zastal som a tváril sa nanajvýš prekvapene.

/Ďalšia kapitola/



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj nový domov 1. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!