Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - Epilóg

07.01.2013 (12:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 4241×

Edward:

„Edward, zlatko, potrebujem ťa v obývačke,“ kričala na mňa zdola. Ja som ležal na jej posteli a premýšľal, čo budeme robiť zajtra na deň svätého Valentína. Chcel som niečo výnimočné, niečo iné, ako obyčajné kino a popcorn. Reštaurácie budú plné ľudí, a preto som nechcel tráviť čas tam. Chcel som byť s ňou sám.

„Idem.“ Ani nie do pol sekundy som stál vo dverách obývačky a nemo hľadel na to, čo tu bolo. Šampanské sa chladilo, dva poháre na stole, sviečky, taniere s jedlom a romantická hudba. Bella mala na tvári šťastný, ale zároveň tajomný úsmev. Začínal som sa báť.

„Miláčik, ale Valentín je až zajtra,“ šepol som a objal ju okolo pásu. Odtiahla sa odo mňa. Čo som povedal?

„Myslíš si, že to neviem? Samozrejme, viem, kedy je Valentín, ale dnes tu nie je Charlie. A preto chcem využiť túto chvíľu na niečo...“ Odmlčala sa a pozrela na mňa. „Posaď sa,“ povedala vážnym hlasom.

Preľakol som sa. Čo môže chcieť? Chce sa rozísť? Mal som pravdu, nemiluje ma, bola so mnou zo zvyku. Berie ma určite ako kamaráta, povie mi pár otrepaných fráz a pošle ma kade ľahšie. Chcel som zahnať tieto myšlienky, ale nemohol som, no napriek tomu som sa posadil. Sedel som, akoby som šiel na popravu. Nedýchal som, nehýbal som sa. Postrehol som, že sa dokonca chvejem strachom. Ja – poloupír – mám strach zo ženy, ktorú milujem viac ako svoj vlastný život. Vedel som, že ak mi teraz povie to, čoho sa najviac obávam, bude to moja smrť. Doslovne.

„Veľakrát som počula od teba a od tvojej rodiny, ako miluje upír. Ja neviem, čo cítite vy, ak niekoho milujete. Nie som jednou z vás, ale viem, čo som cítila ja a čo cítim teraz.“ Začala a pomaly sa posadila vedľa mňa. Chytila ma za obe ruky a silno držala. Zmätene som pozeral na ňu a na jej ruky. Prečo hovorí o upíroch, o upírskej láske? Kam tým smeruje? No jej slová, že vie, čo cítila a čo cíti teraz ma vystrašili.

„Pamätám si na smutného chlapca v okuliaroch sediaceho na lavičke pred školou. Spomínam si na chlapca, ktorý sa stal mojím priateľom, ktorému som mohla bezvýhradne dôverovať. Spomínam na deň, kedy som toho chlapca začala milovať a aj na to, kedy som sa o ňom dozvedela pravdu. Mala som z neho strach, bolelo ma klamstvo, ktorým ma kŕmil, ale láska bola silnejšia. Som len obyčajný človek, človek z mäsa a kostí, ale mám srdce, v ktorom prúdi krv. Srdce, ktoré miluje len jednu osobu na tomto svete. Tým človekom si ty. Schválne som povedala slovo človek, pretože môžeš byť poloupír, ale tvoje srdce bije. Slabo, ale bije. Bije pre mňa, tak ako moje pre teba. Preto ťa chcem požiadať o niečo, o čo žena nezvykne žiadať. Neviem ako sa to správne robí, ale napriek tomu... Edward Anthony Masen Cullen, stal si sa mojím priateľom, mojím dôverníkom a milovanou osobou v jednom. Nedokážem si svoj život predstaviť bez teba a preto sa ťa pýtam... Vezmeš si ma?“

Prvá reakcia? Šok. Čakal som všetko, pripravoval som si tie najhoršie scenáre, ale toto určite nie.

Druhá reakcia? Vyletel som z gauča na nohy a netušil, čo urobiť. Chcel som ju objať, kričať od šťastia, vykričať do celého sveta, že ju milujem.

Pri pohľade do jej smutnej tváre som sa spamätal. Ja tu premýšľam nad vecami a pritom som jej nestihol na to nič povedať. Určite si teraz myslí, že ju nechcem. Prečo ju Alice naučila ako ma vytesniť z hlavy. Teraz, keď tam najviac túžim vidieť. Dosť bolo mlčania, musím s pravdou von.

„Bella, to, čo si mi práve povedala, myslela si to vážne?“ Neprehovorila, mlčky sklonila hlavu. „Ja neviem, čo ti mám na to povedať. Nečakal som, že prídeš s niečím takýmto.“

Hľadal som vhodné slová. Nechcel som jej povedať len obyčajné áno. Jej gesto nebolo obyčajné, a preto som chcel aj ja nájsť nejaké slová, ktorými by som ju potešil. Malo to opačný efekt. Rozplakala sa. Pokúsila sa tlmiť vzlyky, ale pre môj dokonalý sluch som to počul. Priskočil som k nej a kľakol som si na kolená.

„Neplač, ešte som nedohovoril.“ Opatrne som nadvihol jej krásnu tvár a utrel som jej slzy, ktoré neposlušne cupitali po ružových lícach mojej lásky.

„Chcel som tým všetkým povedať, že som nečakal niečo takéto. Pripravoval som si v hlave všetko možné i nemožné, ale že ma chceš požiadať o ruku, to som skutočne nečakal. Myslel som si, že ma chceš opustiť, nečakal som, že... Proste som si myslel, že ma nemiluješ. Mýlil som sa a ak si ma stále chceš vziať, tak moja odpoveď je áno. Vezmem si ťa, Isabella Swanová, si môj život a celé moje bytie. Zomrel by som, ak by si ma opustila,“ dohovoril som a čakal na sladký bozk. Nekonal sa. Za to Bellina dlaň svietila na mojom líca.

„Sviniar, ako si si mohol myslieť, že ťa nemilujem. Ty o mne pochybuješ? Nevidíš, čo pre mňa znamenáš? Dokonca som chcela byť ako ty, ale teraz,“ rozkrikovala sa po mne.

Ja hlupák, načo som jej to povedal. Niekedy neviem, kedy držať jazyk za zubami. Jediný rozumný spôsob ako umlčať hysterickú snúbenku, je bozk. Prisal som sa na jej pery tak ako mnohokrát predtým. Nebránila sa. Automaticky zaplietla svoje prsty do mojich vlasov a bozky mi oplácala.

„Milujem ťa, Bells,“ šepol som jej do vlasov, keď som sa od nej odtiahol.

„Aj ja ťa milujem, Edward,“ povedala sladkým hlasom a silno ma objímala.

Od toho dňa bolo všetko iné. Robili sa prípravy na svadbu, teda rodina si to vzala na starosť a my sme sa od seba nepohli ani na krok. Boli sme ako jeden. Bella urobila krok doprava a ja tiež, ja som sa postavil a ona ma napodobnila. Boli sme nerozluční. Už si z nás aj začínali uťahovať, ale neriešili sme to. Bolo nám spolu dobre, ba viac ako to.

Ostávali nám už len dva dni do svadby. Dokonca sme dostali prvý svadobný dar od mojich rodičov. Malý domček neďaleko od nich. Mal len tri izby, ale účel súkromia spĺňal. No žiadne šťastie netrvá večne a aj naše skončilo. Všetko sa pokazilo. Zrútil sa mi svet. Nemohol som nič robiť len sedieť a nemo sa prizerať.

„Emmett, on ma zabije.“ Začul som hlas, ktorý išiel z vonku.

„Upokoj sa, urobil si všetko, čo sa dalo. I tak by zomrela,“ povedal tichším hlasom Emmett. Čo to má znamenať? Kto by zomrel? Koho zabil Jasper? Prečo tu cítim Bellinu krv?

Vybehol som z domu a pri pohľade na mŕtve zakrvácané telo mojej lásky, som sa zmohol na zúfalé vrčanie. Bezvládne telo viselo v jeho náručí. Celá bola od krvi, dokonca z vlasov a z rúk kvapkala ešte čerstvá. Jej tvár bola bledá, bledšia ako moja. Čo sa jej mohlo stať? Kto jej to urobil? Mal som chuť kričať, slzy sa vydrali na povrch. Potreboval som dať na povrch ten drásajúci a spaľujúci pocit, ktorý sa dal prirovnať k časovanej bombe. Pripadám si, ako by som bol schúlený v tme a čakal na oslobodenie.

Upír vo mne sa prebudil, chcel som zabiť toho, kto zabil ju. Po hneve sa dostavil pocit zúfalstva a bolesti. Realita prestala existovať a mne v hlave lietali samé spomienky. Prvé stretnutie, prvý bozk, prvé milovanie. Toto už nikdy nezažijem. Nezobudím sa vedľa mojej lásky, nikdy jej nebudem môcť povedať, ako strašne ju milujem. Ona jediná mi dávala silu chuť žiť. Ďakoval som Bohu za každý deň strávený po jej boku. Začo mám ďakovať teraz? Bola mojim anjelom. Chcem vrátiť čas, len o pár hodín. Pred pár hodinami bola pri mne a usmievala sa, plná života a ideálov. Jasper dal Bellu Emmettovi a ja som ho chytil pod krkom.

„Ako si to mohol urobiť? Patrila do našej rodiny a ty si ju chladnokrvne zabil. Prečo si ju zabil,“ kričal som ako zmyslov zbavený a vôbec nevnímal jeho myseľ. Za mnou z domu vybehol Carlisle a Esme.

„Edward, pusť ho. Si zaslepený a nepočuješ jej srdce. Bella žije, teda ešte žije. Jej srdce počuť len ako trepot motýlích krídel,“ upokojoval ma Carlisle. Ona naozaj žije? Nie je mŕtva? Pustil som Jaspera a pribehol k nej. Skutočne žije, ale čo sa stalo?

„Žije, prečo si mal potom výčitky? Prečo by som ťa mal zabiť?“ Hľadel som na neho nechápavo a on sklonil hlavu k zemi.

„Boli sme na love, keď sme začuli silný náraz. Rozbehli sme sa a uvideli Belline Volvo zakliesnené medzi kamiónom a stromom. Auto mala úplne zdemolované, hasiči by ju odtiaľ nedostali. Rozhodli sme sa konať a podarilo sa nám ju dostať von. Bola celá od krvi, umierala, bola v bezvedomí. Čo som mal robiť? Mal som ju tam nechať? Mal som nechať umrieť tvoju životnú lásku? Nemohol. Konal som čo najrýchlejšie a zmenil som ju. Odpusť mi to, braček, ale nemohol som inak. Bella je ako moja sestra a ja som o ňu nechcel prísť. Jej smrť by znamenala tvoju.“

V tú chvíľu, po jeho slovách, som si uvedomil, že on ju zachránil. Moju životnú a jedinú lásku. Keby nenabral odvahu, keby nebol v správnom čase na správnom mieste, bola by mŕtva. Nikdy by som sa nemohol pozrieť do jej tváre, vidieť ten úsmev a pozerať do jej očí. Dal mi vlastne možnosť byť s ňou naveky. Za posledné dva dni som sa mu ospravedlnil snáď miliónkrát. Konal som unáhlene, ako som mohol pochybovať o Jasperovi. V skutočnosti som nemal hnev na neho, ale na seba. Mal som ísť s ňou, nemal som ju pustiť samú. Ja som ju mal chrániť.

Teraz tu len sedím a čakám, kým otvorí svoje krásne oči. Modlím sa, aby mne, Jasperovi odpustila. Tvrdila, že chce byť ako my, ale nikdy sme nehovorili o tom, kedy to urobíme. Okolnosti to chceli inak a Jasper musel konať. Musel uvažovať skôr, akoby bolo neskoro. Keby som aspoň nevidel ako trpí. Prvý deň sa zmietala v ohni, ktorý jej telo spaľoval. Neviem, čo cíti, neprešiel som si premenou, ale počul som o nej veľa. Carlisle mi o tom hovoril. Vraj je to príšerná bolesť. Človek má pocit, že ho niekto polial horľavinou a škrtol zápalkou. Mozog nedokáže vnímať nič iné len tú bolesť. Čas pre neho prestane existovať a vníma iba to, čo sa s ním deje. Chcel som jej pomôcť, túžil som tú bolesť preniesť na seba. Nemohol som pozerať na to, ako sa myká a prehýba v bolesti.

Druhý deň to bolo o poznanie lepšie. Už sa jej telo nechvelo. Ležala nehybne, vyzerala byť mŕtva, ale srdce ešte bilo. Ostával posledný deň, posledné hodiny tej hrôzy. Sedel som a pevne zvieral jej malú rúčku a dúfal, že keď otvorí oči, stále ma bude milovať. Nepochyboval som už o jej láske, ale na mojom mieste by sa bál asi každý.

„Už to bude,“ prehovorila ticho Alice. Ani som nepostrehol, keby vošla dnu. Pohladila ma po vlasoch. Všetci sa tu striedali, každý chcel byť pri nej. Dokonca chceli, aby som si šiel oddýchnuť, nabrať síl, ale ja som nemohol. Nechcel som odísť ani na malú chvíľu.

„Chcem byť s ňou sám,“ požiadal som ju, ale jej tvár prezrádzala, že sa jej to nepáči. Bála sa o mňa. Je pravda, že teraz Bella bude silnejšia ako ja, vlastne ako všetci. No nikdy by mi neublížila. Ona nie.

„Keby niečo, budete za dverami. Alice, chcem byť prvý, ktorého uvidí.“ Iba si povzdychla a odišla. Bol som rád, že rešpektovali moje želanie.

Buch!

Buch!

Posledné dva údery a nastalo ticho. Prestal som dýchať a len nehybne čakal. 

Bella pomaly otvorila oči a ja som sa opatrne nahol k nej. Chcel som byť prvým, ktorého uvidia jej nové oči. Párkrát zaklipkala dlhými mihalnicami a potom na mňa upriamila svoj pohľad. Neboli to tie čokoládové studničky, v ktorých som sa strácal. Teraz ich mala červené, ale aj tak by som sa do nich vedel pozerať do nekonečna. Je prekrásna. Opatrne som zodvihol ruku a pohladil jej tvár. Nevedel som, či mi to dovolí, ale už by som nevydržal. Blížil som sa k jej sladkým perám a jemne ju pobozkal. Nebránila sa, ba naopak.

Pritiahla si ma bližšie, ruky zaplietla do vlasov a začala ma vášnivo bozkávať. Jej stisk bol čoraz silnejší, neprekvapilo ma to, je predsa novorodená. No mal som čo robiť, aby som to vydržal. Nechcel som ukázať slabosť, som predsa chlap. Možno ona je silnejšia, ale vždy tu nohavice nosím ja. Aspoň som sa nemusel obávať o jej život, už jej nemôže nikto ublížiť. Po neviem akom dlhom čase sme sa od seba odtiahli. Teraz som to bol len ja, ktorý potreboval vzduch. Trošku fňukla, pretože sa jej to nepáčilo, ale napriek tomu mi dala možnosť nádychu. Hlavu mi položila na rameno a pevne ma objala, akoby sa bála, že jej odídem. Ale ja by som nikdy neodišiel. Teraz už môžeme byť navždy spolu.

„Milujem ťa,“ povedal som jej slová, ktoré som jej počas tých troch dní hovoril minimálne tisíckrát.

„Milujem ťa.“ Jej dve slová, ktoré zo mňa urobili najšťastnejšieho upíra na svete.

Neviem prečo, ale pri každej poslednej kapitole mojich poviedok mi príde smutno. Každá poviedka je ako moje dieťa, s ktorým sa učím aj ja. Pamätám si na svoje začiatky, kde moja kapitola mala ledva tisíc slov. Kde som nedokázala opísať ani jeden pocit. Vtedy prišli prvé kritiky, komentárov som mala málo, no každý som si vážila. Len vďaka vám som mala chuť písať a vďaka vám som sa zdokonaľovala. A stále sa zdokonaľujem. 

Túto poviedku som písala dva mesiace a prežívala osudy svojich postáv. Veľakrát ma hnevali svojou tvrdohlavosťou a veľakrát mi bolo z ich správania do plaču, ale sú to moje deti. :) Nie je ľahké sa vžiť do postáv, keď každá je iná. Edward bol rozumovo inde ako Bella, a preto aj ich správanie a vyjadrovanie bolo často odlišné. Myšlienkové pochody boli niekedy detinské, ale predsa sú to pubertiaci. :) 

Viem, že tu kecám a vy to možno nečítate, ale mám pár vecí na srdci. 

Chcem poďakovať všetkým čitateľom, komentujúcim, ale i tým, ktorí túto poviedku len čítali. Za to, že ste s touto poviedkou vôbec stratili svoj drahocený čas. Napriek tomu dúfam, že sa vám páčila. 

Tak isto chcem poďakovať všetkým, ktorí za ňu hlasovali a táto poviedka sa dvakrát po sebe dokázala prepracovať do top 10 v naj poviedke mesiaca. Bez vás by tam nebola. 

Pôvodne som chcela poďakovať každému osobitne, kto zanechal komentár. Potom som prišla na to, žeby sme tu boli do budúcich Vianoc. Nechcem, aby sa niekomu krivdilo, ale neviem si odpusť pár slov k niektorým osôbkam. 

Jessy... Chápeš to? Skončilo pyžamko, dúfam, že si mala pri sebe vreckovky. Veľmi pekne ďakujem za opravu poviedky a za tvoj čas. Milovala si túto poviedku rovnako ako ja. 

Ivka... Cica, máme tu koniec. Pamätám na tvoju vetu v maili. Bojím sa čítať, keď si si prečítala, že Bella je od krvi. Nikdy si nevynechala ani jednu kapitolu. Čítala si to na dvakrát. Blázonko. Ďakujem za tvoje slová, ktoré som si veľakrát ani nezaslúžila.

kiki1... Vždy si zanechala milé slová, ktoré ma potešili. Neviem, netuším, čím som si to zaslúžila. 

NeliQ a GCullen... Nikdy by som neverila, že autorky ako ste vy raz budú čítať moju tvorbu. Je to pre mňa milé prekvapenie. Ďakujem za každý milý komentár a aj upozornenie pri zdrobneninách a detinskosti. :) Dávam si už pozor. Xixi :)

RobertKristen... Tvoje komentáre prestali byť časté, ale určite je to vyťaženosťou. No vždy ma potešili. 

Nebudem vás tu viac nudiť a radšej sa s vami lúčim. Budem rada ak sa spolu stretneme pri mojej novej poviedke, ktorá tu bude v priebehu pár dní. 

Zbožňujem vás. :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - Epilóg: