Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 4. kapitola

13.10.2012 (10:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3939×

Bella: 

Mike je totálny idiot. Ako to mohol tomu chudákovi urobiť? Nech si ma nepraje, keď sa mi dostane pod ruky. Ten chudák chlapec za nič nemôže. Predsa nemôže zato, že neprekypuje krásou a nenosí značkové oblečenie. Alebo za to, že nie je super športovcom. Z vlastných skúseností viem, že škaredý človek je vždy menej namyslený, zákerný a neľudský ako ten, čo má bezchybnú pleť a rôzne tituly krásy.

Škaredý človek vidí svet inými očami. Všíma si takých vecí, ktoré si druhý nevšimne a to je na nich výnimočné. Pre mňa škaredý človek nie je škaredý, podľa mňa neexistuje pekný, škaredý. Všetci sme krásni, len inak. Jeden je krásny na pohľad, čiže vonku. A druhý je krásny z vnútra, a to je dôležitejšie ako dokonalý účes, oblečenie a tak podobne. Napríklad. Predstavme si, že ideme po ulici s krásnym chalanom, ktorý je úplne, že top model číslo jeden. No keď otvorí ústa, tak sa ideme od hanby prepadnúť. Zato ale pri škaredom viete, že vám nikdy hanbu neurobí. Je múdry, je určite vtipný, ale bojí sa to ukázať pred ostatými.

Tieto myšlienky a úvahy ma sprevádzali celú cestu k Newtonovi do servisu. Zaparkovala som pred jeho autosalónom a šla dnu.

„Dobrý deň, pán Newton. Tak som prišla,“ usmiala som sa na neho a on mi úsmev vrátil. Nikdy nepochopím, ako takýto dobrý človek môže mať za syna taký nepodarok.

„Á, Izzi. Som rád, že si prišla. Poď, prevediem ťa tu a zoznámim ťa s pár ľuďmi. Pracovať budeš až od zajtra.“ To vážne? Super. Aspoň budem mať ešte chvíľku pre seba.

Prikývla som a kráčala vedľa neho. Ukázal mi celú dielňu, v ktorej bolo snáď všetko možné náradie od výmyslu sveta, na ktoré by som si ja šetrila niekoľko rokov. Zoznámil ma s hlavným automechanikom, klampiarom  a elektrikárom. Po prehliadke servisu sme sa dohodli, že nakoniec budem chodiť každý deň, okrem víkendov, aby som si vraj oddýchla a dohnala školu. Všetci vedeli, že som najlepšou študentkou na škole a na vzdelaní mi záleží. Mala som sen ísť na prestížnu vysokú školu, ale ešte stále som si nevybrala.

„Ďakujem ešte raz za všetko, pán Newton. Vážim si vašej pomoci. Takže zajtra prídem o druhej. Dovidenia,“ rozlúčila som sa s ním a rozhodla som sa ísť ešte do mesta.

Potrebovala som kúpiť ešte do otcovho služobného  auta hadicu na brzdy, pretože ich má v poslednej dobe tvrdšie a keď stúpne na brzdu, počuť syčanie. Keď som hadicu odpojila, všimla som si, že je v nej dierka, takže brzda nasáva vzduch a tým je brzda tvrdšia. Nemôžem dopustiť, že sa otcovi niečo stane. Čo ak bude musieť skočiť na brzdu a on neubrzdí. Hadicu som kúpila hneď a mohla som sa ísť pustiť do práce.

Edward:

Ráno som sa zobudil do skvelej nálady, pretože som sa tešil na Bellu. Netešil som sa do školy, ale na to, že uvidím ju. Moju krásnu Bellu. Krásneho padlého anjela, ktorý zostúpil z nebies len pre mňa. Bolo ešte len pol šiestej ráno a tak som zbehol dole do kuchyne sa naraňajkovať. V celom dome bolo ticho, nekričali na mňa žiadne myšlienky. To bolo dosť zvláštne. Otvoril som chladničku a hlavu strčil dnu. Vybral som si pomarančový džús a maslo. Prešiel som ku chlebníku, aby som si mal to maslo na čo natrieť.

„Dobré ránko,“ povedala Esme, keď vošla do kuchyne.

„Bré,“ zamrmlal som s plnými ústami. Esme sa zasmiala.

„Kde sú všetci? Išli na lov?“ spýtal som sa už normálnym hlasom, keď som prehltol posledné sústo.

„Nie. Išli s Carlisleom do hôr. Dnes má byť slnečno,“ povedala na vysvetlenie, no nechápal  som prečo je doma ona? Prečo rozmýšľa, čo budeme dnes robiť? Prečo to množné číslo? Veď ja môžem ísť do školy.

„Esme, prečo si ostala doma ty? A prečo nemám ísť do školy ja?“ Teraz pochopila, že mi ešte nestihla vysvetliť situáciu a hlavne povedať dôvod, ktorý jej povedala Alice.

„Prepáč, synak. Tá moja deravá hlava,“ zasmiala sa. „Alice povedala, že dnes bude svietiť slnko do piatej. A vraj za žiadnu cenu sa nemáš z domu ani pohnúť ani na krok. Vraj žiadna škola, žiadny lov. Vraj pochopíš neskôr.“ Čo to má znamenať? Prečo nemôžem nikam ísť? Ja chcem vidieť Bellu.

„Edward, ver Alice. Vieš, že sa nikdy nemýli.“ Mala pravdu. Keď Alice niečo povie, tak sa tak vždy stane. Musím jej veriť aj tentoraz. Vzal som si ešte pohár džúsu a šiel po schodoch hore.

„Aby som nezabudla. Máš vyzerať tak, ako keď chodíš do školy,“ zakričala za mnou Esme. Prečo?

Celý deň som ležal v posteli a čítal som si knihy. Potom som si chvíľu počúval hudbu a pri klavírnej hudbe som myslel na Bellinu tvár a jej úsmev. Čo by som dal zato, keby som ju mohol vidieť aspoň na malú chvíľku. A vtedy ma to napadlo. Predsa som upír a nepotrebujem toľko spánku ako ona. Môžem ju predsa sledovať. Ja som génius.

„Dobrý deň. Pani Cullenová, som Isabella Swanová. Prepáčte, že vás vyrušujem, ale dnes nebol v škole váš synovec a...“ chcela pokračovať, ale Esme jej skočila do reči. Preboha, ona je tu? Je tu, je tu.

„Poď ďalej, predsa nebudeme stáť medzi dvermi,“ pozvala ju dnu Esme. Čo mám robiť? Čo mám robiť? Kde mám dokelu popolníky?

„Pani Cullenová, aby som vysvetlila prečo som tu. Váš synovec dnes chýbal a ja som nechcela, aby niečo zameškal a tak som mu priniesla z dnešného dňa poznámky. Ak vám to nevadí.“ Hovorila tak milo a tak zdvorilo, že na dnešnú dobu to bolo prekvapivé. Nebola len pubertálne dieťa, ona sa správala vychovane. Esme ňou bola uchvátená.

„Áno, necítil sa dnes veľmi dobre. Práve sme sa vrátili z lekárne, lebo sme mu boli vybrať nejaké vitamíny. Teraz je v izbe. Pokojne sa posaď a ja ho zavolám.“ Počul som, ako si Bella sadla. Esme mi povedala, nech ešte chvíľu počkám, že ju chce ešte obslúžiť. Esme je totiž skvelá hostiteľka.

„Máte krásny dom, pani Cullenová,“ pochválila Bella a Esme sa išla rozplynúť od šťastia.

„Ďakujem, ale hovor mi, prosím ťa, Esme a tykaj mi. Nie som predsa taká stará. Či?“ spýtala sa so strachom v hlase Esme. Bála sa, či nevyzerá staro. Akoby aj mohla, veď je upír a je krásna.

„Nie, nie. Tak som to nemyslela. Ja len, slušnosť káže vykať pani domu,“ pípla tichučko.

„Isabella, to je v poriadku. Žartovala som. Dáš si niečo na pitie? Alebo nie si hladná?“ Nepočkala na odpoveď a už jej niesla džbán plný pomarančového džúsu.

„Ďakujem, Esme, ale naozaj mi stačí džús. Prišla som len na chvíľku. Ponáhľam sa domov za otcom. Príde z práce a bude hladný ako vlk,“ zasmiala sa. Bola prirodzená, na nič sa nehrala. To sa mi na nej veľmi páčilo.

„Tak ťa nebudem zdržiavať. Edwááárd,“ skríkla Esme a teraz je rad na mne. Zhlboka som sa nadýchol a nahodil som prekvapený výraz. Ja totiž neviem, že ona je tu.

„Áno už idem.“ Pomaly som kráčal, no mal som chuť zletieť dole.

„Ahoj,“ povedala hneď, ako ma uvidela.

„Ahoj, si tu dlho?“ spýtal som sa, akoby nič.

„Nie, práve som prišla a Esme bola taká láskavá a dovolila mi vojsť dnu. Ponúkla ma džúsom a robila mi milú spoločnosť. Nebol si v škole,“ pozrela na mňa. „Si v poriadku?“ Mala strach o mňa. Moje srdce skákalo radosťou. Esme sa tetelila blahom a dúfala, že Isabella bude tá pravá. O tom je skoro hovoriť, ale ja už teraz viem, že je pre mňa všetkým a hlavne znamená  pre mňa viac, ako hocktorá pred ňou.

„Nie, všetko je v poriadku. Naozaj, len ráno som sa cítil trošku malátny. Esme ma obskakovala ako kráľa, takže mi je lepšie. Ďakujem, že si prišla. Ale ako si vedela, kde bývame?“ Tušil som, že to vie od otca, ale ona nevie, že ja to viem.

„Po pravde, otec je šerif miestnej polície a nie je problém zistiť, kde sa nasťahovali bohatý Cullenovci so synovcom,“ zasmiala sa.  „Uznala som za vhodné ti doniesť úlohy. Nemal si v škole ani zvyšok rodiny a ja som nechcela, aby si niečo zameškal hneď prvý týždeň. Dúfam, že ti to nevadí.“ No nie je anjel? Vnímal som len prvé a posledné písmenka viet. Nedokázal som počúvať, čo rozpráva. Len som sledoval, ako sa jej pery hýbu pri slovách, ktoré vypúšťala z pier. Musel som vyzerať ako blázon, ale zamilovaný blázon.

„Nie, nevadí. Som rád, že si prišla. Nemusela si to robiť. Určite si mala niečo dôležitejšie a ja som ti narušil tvoj program.“ Vravela, že o chvíľu príde jej otec a ja som nechcel, aby sa o ňu bál a strachoval, či sa jej niečo nestalo.

„Rada som prišla. A nie len doniesť úlohy, ale niečo sme včera zabudli,“  povytiahla jedno obočie. Čo sme zabudli?

„Predsa sa oficiálne zoznámiť. Alebo ti mám hovoriť študent Masen?“ spýtala sa a kútiky pier sa jej dvíhali do úsmevu.

„Prepáč. Takže od znova. Slečna Swanová, volám sa Eward Masen. K vašim službám,“ dopovedal som a poklonil som sa. Zasmiala sa.

„Teší ma, Edward Masen, ja som Isabella Swanová.“ Poklonu mi vrátila a teraz som sa zasmial ja.

„Bolo by veľmi trúfalé, kebyže ti chcem hovoriť Bella?“ Vyvalila na mňa oči a pootvorila ústa.

„Prečo? Všetci mi hovoria Izzi,“ povedala prekvapene. Dostal som strach, že som niečo pokazil.

„Odpusť. Mne sa viac páči Bella. Je to prirodzenejšie k tvojej osobe. Izzi je ako pre nejakú namyslenú fiflenu alebo na reklamu od T-Mobile.“ Prepukla v obrovský smiech, ktorý sa snažila tlmiť rukou.

„Doma mi otec hovorí Bella, ale v škole Izzi. Tiež sa mi Bella páči viac. A budem veľmi rada, ak mi budeš hovoriť Bella,“ usmiala sa. No zároveň pozrela na hodinky a pokrútila hlavou.

„Edward, prepáč, ale ja musím ísť. Charlie, vlastne otec, sa budem hnevať, že nemá teplú večeru a bude sa strachovať, kde som tak dlho. Všetko som ti prefotila, dúfam, že ti to pomôže. Musím ísť, naozaj.“ Pozrel som na hodinky a bolo skoro šesť.

„Isabella, počkaj,“ kričala z kuchyne Esme. Vedel som, že je skvelá, ale až takto? Prichádzala k nám a v rukách niesla obrovskú misu s jedlom. Musel som sa usmiať.

„Zlatíčko, u nás to nemá kto zjesť. Moje deti si nevážia mojej snahy a preto mi urobíš obrovskú radosť ak si to vezmeš. Charlie nemusí nič vedieť,“ žmurkla na Bellu a do rúk jej vkladala misu plnú jedla.

„Esme, to nemôžem prijať. Vôbec ma nepoznáte, neviete, čo som zač a len tak mi dáte jedlo? Nie a nie. Edward?! Povedz niečo.“ Pozrela na mňa a myslela si, že sa jej zastanem. Tak to je teda na omyle. Teraz nie. Zasmial som sa.

„Prepáč, ale starším nesmiem protirečiť,“ hodil som pohľad šteňaťa a Esme sa zasmiala.

„Dobre, ale čo som dlžná?“ Obaja s Esme sme na seba nechápavo pozreli. O čom to rozpráva?

„No nepozerajte tak. Predsa si to nevezmem len tak.“ Tak to teda vezme. Chcela sa slova ujať Esme, ale to som jej nedovolil.

„Bella, prišla si sem. Merala si cestu len preto, aby si mi doniesla učivo. Toto ber, ako poďakovanie.“ Premerala si ma od hlavy po päty a prikývla. S Esme sme boli radi, že to prijala. V tom som začul myšlienky mojej rodiny. Alice sa tešila, že uvidí Bellu a ostatní tiež. Jedine Emmett plánoval moje strápnenie. Ach jaj...

„Rodinka, sme doma,“ kričal od dverí. Pozrel najprv mňa a potom na Bellu.

„Ale, ale. Edík tu má frajerku,“ povedal a otočil sa na Bellu. Prišiel k nej a ruku jej položil na rameno.

„Pusa, on je chudák, nestojí za to. Za to ja...“ Bella sa otočila k nemu a tak sa vyvliekla spod jeho ruky.

„Za to ty si vypracovaný mačo bez mozgu.“ Emmett vyvalil oči a všetci sa začali smiať. Dokonca aj Rosalie.

„Možno mozog je malý, ale toto tu,“ ukázal smerom na svoj rozkrok, „je viac, ako len veľké a výkonné.“ Bella sa rozosmiala a on ju tľapol po zadku. Chytila mu ruku a on sa zahral, že ho to bolí.

„Žiadne ohmatávanie mojej zadnej časti tela. Ani južne od rovníku, ani severne.“ Bože, ona je neskutočná. Ešte ho aj inteligentne odpálkovala. To už nevydržala ani Esme.

„Esme, ospravedlňujem sa za svoje správanie, ale tvoj syn ma nehorázne vytočil.“ Všetci sme nechápavo pozerali. Ona sa ospravedlňuje nám? Vlastne Esme?

„Zlatíčko, to skôr môj syn by sa ti mal ospravedlniť, ale to on neurobí, ako ho poznám.“ Prešiel som k Belle a ukázal jej na dvere, že ju vyprevadím.

„Eduško nám chce dostať svoju prvú pusu,“ zasmial sa Emmett a Bella sa otočila. Videl som, ako jej z očí šľahajú blesky.

„Počúvaj ma, ty negramotný neandertálec. Keby si aspoň sčasti bol, taký ako Edward, tak by si sa mohol nazvať človekom. No ty si obyčajný nevychovaný buran. Si hanbou spoločnosti a kým sa nezačneš správať adekvátne na svoj vek, radšej drž tú svoju nevymáchanú papuľu. Ešte raz povieš nejakú hlúpu narážku na Edwarda, tak sa neudržím a bude mi jedno, či si o tri hlavy vyšší a dvesto kíl ťažší ako ja.“ Otočila sa a kráčala von z dverí. Tak keď doteraz sme boli všetci šokovaný, neviem, čo mám povedať na toto. Nikto nebol schopný ani pípnuť. Dokonca aj Emmett bol prekvapený, ako sa ma zastala. Esme mala v hlave len jediné.

„Ona je tá pravá pre môjho syna.“

Vybehol som z domu za Bellou. Bola opretá o svoje auto a päsťami udierala do kapoty. Mala zlosť na môjho brata. A cítila sa previnilo, že urobila scénu pred Esme.

„Bells, ďakujem.“ Nevedel som nájsť vhodné slová na to, aby som vyjadril svoje pocity. Zastala sa mňa, obyčajného truhlíka.

„Ďakuješ? Za čo? Že som zo seba urobila obyčajného hlupáka? Že som sa znížila na úroveň toho hlupáka? Alebo zato, že som sa správala nevychovane pred Esme, ktorá bola ku mne dobrá?“ kričala po mne ako po malom chlapcovi. Vedel som, že sa nehnevaná na mňa, ale na seba.

„Nie. Ďakujem ti za to, že si jediný človek, ktorý sa ma kedy zastal. Postavila si sa Emmettovi, zastala si sa ma včera po škole a chcela si mi pomôcť očisť auto vlastným oblečením. Toto neurobí hocikto. Vlastne toto neurobí nikto. Si iná ako ostatný. Jedine ty si ma neodsúdila kvôli môjmu výzoru. Zato som ti teraz ďakoval.“ Celá rodina nás počúvala. Vedel som, že nás počujú, ale ona to nevedela. 

Všetci boli radi, že sa našiel niekto s tak čistým srdcom, ako je ona. Dokonca sa Emmett cítil trápne za svoje správanie, ale chcel sa držať svojej role. Ja som to vedel a nehneval som sa za nič, čo povedal. Dobre, možno za to, že sa jej dotkol toho dokonalého zadočku, ale to mu odpustím. Nie, neodpustím. Ja som mal byť ten, ktorý sa ho dotkne. Na čo to vlastne teraz myslím?!

„Máš pravdu. Nie som ako ostatní ľudia. Mám srdce a nemám rada ponižovanie a šikanu nevinných ľudí. Nikto si to nezaslúži. Musím ísť. Nehnevaj sa a povedz Esme, že ma to veľmi mrzí a poďakuj jej ešte raz. Ahoj, Edward.“ Nasadla do auta a ešte mi zamávala. Tak som jej zamával naspäť. 

Je tu víkend, a preto som sa rozhodla pridať túto kapitolku. Aby ste sa náhodou cez víkend nenudili a tiež na požiadanie jednej cici. :D Tak a máš to tu. :D 

Na záver chcem poďakovať za to, že máte radi túto poviedku. Nečakala som takéto ohlasy. Ďakujem všetkým. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 4. kapitola: