Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 23. kapitola

05.04.2011 (15:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 5503×

Edward:

Kňaz chvíľu stál a zmätene pozeral na nás všetkých. Nebol som schopný pohybu. Stál som ako obarený.

„Pán Cullen, myslím, že vám ušla nevesta. Skúsite ju ešte priviesť späť alebo sme pre dnešok skončili,“ šepol. Vyvalil som na neho oči a rozbehol sa za Bellou.  Zo zeme som po ceste zodvihol závoj a pri bráne kyticu. Rozhliadol som sa a zhlboka sa nadýchol. Utekal som pozdĺž chodníka až do záhrady. Bella sedela na kamennom podstavci a plakala. Vtedy ma dobehla Alice a chytila ma za rukáv.

„Zostaň tu, ja idem za ňou,“ šepla a rozbehla sa k mojej láske. Bella sa na ňu pozrela s uplakanými očami.

„Prepáčte. Ja som nemohla,“ zavzlykala. Alice sa na mňa cez rameno pozrela.

„Iste, že si nemohla. Kto by si ho aj chcel zobrať. Je to totálny idiot,“ šepla Alice a sadla si k Belle. Bella sa na ňu prekvapene pozrela. Musím sa priznať, že aj ja som pretočil oči. Z Alicinej mysle som nechápal, o čo jej ide. Pohladila moju lásku po vlasoch a ona sa jej hneď vrhla do náručia. V mojom náručí by mala teraz byť a ja tu stojím a bojím sa k nej priblížiť. Prečo len tak dobre vonia? Nenávidel som sa. Môj anjel kvôli mne trpí.

„Edward si ťa nezaslúži, ale je môj brat a musím ti preto povedať, že by si mu mala dať šancu. On to prekoná a všetko bude v poriadku. Príliš ťa miluje. Viem to. Bol ochotný urobiť všetko na svete, aby sa dnes tá svadba konala. Vy dvaja k sebe patríte a ty to vieš. Však to vieš, Bella?“ Bella len jemne prikývla a ja som si vydýchol. Držal som sa kovovej bránky a neuvedomil som si akou silou, až pokiaľ som ten kus železa v dlani nerozdrvil. Pustil som prach na zem a priblížil sa o pár krokov. Alice sa na mňa dívala a jediné na čo dookola myslela bolo, že ak sa nezvládnem ovládať, tak ma osobne nakope. Nikdy som si neuvedomil, ako má Bellu rada. Priblížil som sa ešte o ďalších pár krokov. Bella zodvihla hlavu a pozrela na mňa. Vietor našťastie fúkal opačným smerom a jej dokonalú vôňu hnal preč odo mňa. Mohol som sa tak lepšie sústrediť.

„Bella, ja ťa milujem. Prosím, neodchádzaj odo mňa. Daj mi šancu. Nechcem, aby si sa stala upírom. Ja to zvládnem. Nedokážeš si predstaviť, ako tým trpím. Najradšej by som ťa držal v náručí a bozkával ťa a miloval sa s tebou. Skús mi veriť,“ povedal som náhle a sledoval jej reakciu. Bella však znova schovala hlavu na Alicinom ramene a ja som sa zmučene pozrel na svoju sestru. Rukou mi naznačila, aby som vypadol. Alice som veril, a tak som to nechal na ňu. Vrátil som sa pred kaplnku a poďakoval kňazovi.

„Je mi to ľúto, pán Cullen. Možno nabudúce,“ šepol kňaz. Moja rodina sa postavila ku mne. Nikto nič nehovoril, no ľutovali ma. Mali by však myslieť na Bellu. Čo prežíva ona je dôležité, nie ja. Sadol som si do auta a žena z kostola mi priniesla prstene. Strčil som ich do škatuľky a poďakoval som sa. Myslela na to, že sme obaja na svadbu primladí. Bál som sa jediného, a to, že ma Bella bude chcieť opustiť. Pritlačil som si jej závoj k tvári a zhlboka sa nadýchol. Tá vôňa ma zabolela v celom tele, no na druhej strane to bola tá najúžasnejšia aróma sveta. Po chvíli sa objavila Alice a podopierala Bellu. Sadli do auta a bez slova vyrazili. Šiel som autom za nimi. Keď som vošiel do domu, bola už moja láska v izbe. Alice jej pomáhala zo šiat. Esme ku mne pristúpila a objala ma.

„Je mi to ľúto,“ šepla.

„Ak by som nebol tak hlúpy, a ak by sa nepremenila, tak...“

„Tak čo? Stalo by sa to dnes v noci a bol by si s ňou sám. Nakoniec sa nič lepšie nemohlo stať,“ povedal Carlisle. Až teraz som si uvedomil, že som mu ani nepoďakoval. Objal som ho. Zostal prekvapene stáť.

„Milujem ju viac než čokoľvek na svete. Ak by som jej mal ublížiť, tak radšej umriem. Ďakujem, že si ju predo mnou uchránil,“ povedal som oddane. Emmett s Jasperom sedeli na pohovke a bolo to prvýkrát v živote, keď Emmetta nenapadalo nič vtipné. Všetci boli poriadne deprimovaní.

„Čo cíti?“ opýtal som sa Jaspera, ktorý hľadel neprítomne pred seba.

„Zmätok, strach, ale aj napriek tomu ťa miluje,“ šepol. Dalo mi to iskierku nádeje. Vyšiel som po schodoch a sadol si pred izbu. Keď už nesmiem k nej, chcem byť aspoň blízko. Počul som, ako jej Alice spieva. Po hodine vyšla von a ja som začul len pokojný dych spiacej, ľudskej krásky v mojej posteli. Z dverí sa vyvalila tá dokonalá vôňa a celé moje telo zavibrovalo.

„Smiem sa ísť na ňu pozrieť?“ opýtal som sa svojej sestry. Alice si ma premerala. Na to pribehol Jasper a pozrel na Alice. Vošiel som opatrne dnu. Jasper ma istil z jednej strany a Alice z druhej. Podišiel som k posteli. Bola nádherná. Viem, že sa to môže zdať zvláštne, ale ako človek bola o toľko jemnejšia a krehkejšia a jej tvár bola detskejšia a pôsobila tak nevinne. Mal som pocit, že v tej posteli je tá najnádhernejšia bytosť planéty a ja som prekliate monštrum, ktoré po tej kráse túži. Vôňa jej tela bola tak intenzívna, že som radšej prestal dýchať, no aj tak som ju cítil vo svojich útrobách. Moje oči museli byť čierne ako noc, no nechcel som sa na ňu vrhnúť. Chcel som sa jej len dotknúť končekmi prstov, a tak som natiahol ruku k nej. Jasper ma za ňu hneď chytil a pritlačil mi ju k telu. Otočil som sa a prešiel k stene. Oprel som sa o ňu a sadol si na zem. Jasper sa na mňa prekvapene pozrel.

„Zostanem tu a budem sa snažiť na tú vôňu zvyknúť,“ zašepkal som. Pozrel na mňa ako na totálneho blázna. Alice ma však chápala, a tak si sadla ku mne a Jaspera poslala nie veľmi pekným gestom preč. Sedeli sme na tej zemi už minimálne tri hodiny. Ja som zhlboka dýchal, ale každý nádych ma šialene bodal v krku. Príšerne to pálilo, ale mne to bolo jedno. Musím to vydržať. Alice sa pomaly postavila.

„Myslím, že to tu už zvládneš sám,“ šepla.

„Nenechávaj ma tu samého. Čo ak sa preberie, alebo bude mať zlé sny. Čo mám robiť?“ opýtal som sa a v mojom hlase bol aj náznak paniky, ktorú som cítil.

„Zvládneš to. Miluješ ju, tak si to dokolečka opakuj,“ šepla a odišla. Počul som, ako na ňu dole hneď všetci zaútočili, že ma s Bellou nechala samého, no ona im povedala to čo mne. Verila mi. Po chvíli sa Bella na posteli otočila a ja som jej dokonale videl do tváre. Študoval som každú krivku jej tela, každý prameň vlasov. Pod viečkami sa jej rozkmitali oči. Spozornel som. Dych sa jej zrýchlil a tiež tlkot srdca. Pomaly otvorila oči a hľadela na mňa. Pritlačil som sa viac na stenu, akoby ona mohla ublížiť mne. Prekvapene sa na mňa pozrela.

„Prečo si tu?“

„Chcem byť pri tebe,“ šepol som. Bella sa nadvihla na lakti.

„Musí ťa to bolieť,“ povedala nežným hlasom.

„Nič ma nebolí,“ povedal som pohotovo a Bella sa usmiala.

„Prečo tak trpíš? Choď preč, lebo sa z toho zblázniš,“ pošepla.

„Bella, viac ma bolí, keď nemôžem byť pri tebe. Toto je oproti tomu nič.“ Nádherne sa usmiala.

„Neboj sa. Neodídem. Po prvé nemám kam a po druhé, tak ľahko sa ma nezbavíš,“ povedala s úsmevom. Zo srdca mi spadol obrovský balvan. Mal som zrazu takú obrovskú radosť ako ešte nikdy. Opatrne som prešiel na štyri ako pes a pomaly šiel bližšie k posteli. Bella pokojne ležala, ale jej srdce pridalo na tempe. Opatrne som k nej natiahol ruku. Jedným prstom som váhavo pohladil jej zápästie a prešiel som na dlaň. Zovrela päsť a uväznila môj prst vo svojej ruke. Natešene som sa usmial. Ten netvor vo mne musel ustúpiť tej neopakovateľnej radosti, ktorú som cítil.

22. kapitola - 24. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 23. kapitola: