Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 4. kapitola

04.09.2011 (20:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1868×

4. kapitola

pieseň

Konečne som umyla posledný tanier a unavene si sadla na stoličku. Hlavu som si oprela o ruky a slastne zavrela oči. Cítila som, ako sa mi po dvoch dňoch upratovania a žehlenia uvoľňuje každý sval môjho tela. Túžila som spustiť ruky a zvaliť sa na jedálenský stôl, ale nemohla som.

Pohľad mi padol na igelitové vrece, ktoré bolo položené v chodbe. Pri upratovaní som našla v mojej izbe pozostatky môjho detstva, ktoré som tu síce neprežila celé, ale niektoré moje veci tu ostali.

Bolo ho potrebné vyniesť na podkrovie, kde sme vynášali nepotrebné veci.

Pozbierala som sa zo stoličky a poslepiačky cestovala k vrecu. Zívajúc som ho zobrala, ale na pol ceste mi z neho niečo vypadlo. Zohla som sa po to a vtedy sa mi zaostril zrak.

V rukách som držala nádhernú, aj keď už staršiu, bábiku. Daroval mi ju Charlie na moje štvrté narodeniny. Práve vtedy sa rodičia rozvádzali a ja, aj keď som bola malá, vedela som, že sa niečo deje. V tom období som bola veľmi smutná, a keď som ju uvidela v balíčku zabalenom v zlatom papieri, šalela som. Šalela som šťastím.

Sadla som si na schody a stále uprene hľadela na bábiku. Myslím, že som jej dala meno Lizzy. Usmiala som sa. Vtedy bol svet taký jednoduchý. Mojim jediným problémom boli zle upečené koláčiky z piesku a jedinou povinnosťou bolo nepocikať sa do plienok. Chcela by som znova pobehovať po dome nič netušiaca, že okolitý svet, do ktorého ma o chvíľu pustia, je úplne iný ako som si predstavovala.

Otvorila som vrece a hodila doň bábiku. Nemôžem snívať. Nie je mi to dovolené. Musím mať na každom kroku otvorené oči a stáť nohami pevne na zemi. Musím, lebo inak neprežijem.

Vrece som hodila do rohu podkrovia a poobzerala sa okolo seba. Je to už tak dlho, čo som tu nebola. Špina a prach sa nachádzali všade okolo mňa. Keď som sa chcela nadýchnuť, musela som si rukou prikryť nos.

Podišla som k jedinému zdroju svetla a okno otvorila. Čerstvý vzduch ma nepríjemne prekvapil a ja som sa zapotácala o pár krokov dozadu. O niečo som sa oprela a moja zvedavosť mi nedopriala, aby som sa nepozrela, čo to bolo. Otočila som sa a predo mnou stálo niečo veľké a zakryté špinavou plachtou. Tvary tej veci mi boli také známe...

Jemne som sa dotkla plachty a moja ruka bola hneď špinavá. Utrela som si ju do nohavíc a moja zvedavosť znova zaúčinkovala. Chytila som plachtu a zhodila ju z tej veci.

Predo mnou sa objavil obláčik prachu a ja som musela odvrátiť hlavu. Cítila som, ako mi začali slziť oči a do úst sa mi drala nepríjemná chuť prachu.

Po pár sekundách som konečne mohla otvoriť oči a začať zaostrovať zrak. Prach sa začal pomaly usadzovať a predo mnou sa začalo rysovať niečo čierne... Bol tam môj starý klavír.

Vzduch sa mi zasekol niekde uprostred hrdla, ale ja som nevenovala svoju pozornosť dýchaniu.

Venovala som ju spomienkam...

 Ja sediaca na veľkej koženej taburetke, tak veľkej, až nohami nedočiahnem na zem. Ja stojaca pred červenovlasou ženou, ktorá si ma so záujmom prezerá. Ja stláčajúca strieborný pedál v pravidelných intervaloch. Ja stojaca pred publikom, ktoré nadšene tlieska. Ja uprene sa pozerajúc na čiernovlasého chlapca, ktorý si sadá na hnedú taburetku. Ja hladkajúc si vypuklé bruško... 

Vybehla som z podkrovia a utekala dolu schodmi. Snažila som sa za sebou všetko zanechať. Za svojim chrbtom, ktorý už nevládal uniesť to ťažké bremeno.

Bremeno pokazeného života.

Tá protivná slaná voda mi stekala po lícach a ja som ju nedokázala zastaviť. Pod nohami sa mi postupne míňali všetky schody, až som chcela zoskočiť posledné tri, ale zamotali sa mi nohy.

V panike som začala okolo seba mávať rukami, ale to už som pocítila ako niečo zachrapčalo a do ruky mi udrela nehorázna bolesť.

„Ale veď do nemocnice ísť nemusíme!“ rozkričala som sa na celé auto, ale Charlie ani okom nemihol a ďalej pokračoval v ceste.

„Bella, zlomila si si ruku! To chceš ostať doma?!“ zakričal na oplátku Charlie a ja som mu musela dať za pravdu. Tá ruka bolela ako šialená, ale ja nemocnice neznášam.

Všetko je tam tak otrasne biele a zápach krvi sa šíri celou nemocnicou. Znechutene som sa otriasla.

Charlie zastavil a ja som sa so stiahnutým zadkom pozrela cez predné sklo. Pred nami sa týčila obrovská biela budova. Charlie mi otvoril dvere auta ako praví džentlmen a ja som neochotne vystúpila.

„Bella, veď je to len nemocnica,“ povedal Charlie, ale ja som sa tvárila, že ho nepočujem. Zatajila som dych a spolu s Charliem vošla pravou nohou do nemocnice.

Charlie hneď zamieril k recepcii a ja som sa zatiaľ oprela o stenu a stále úspešne zadržiavala dych. Znova sa predo mnou objavil môj otec a hneď sme sa vybrali po rovnej chodbe a potom doľava. Po pár sekundách sme znova odbočili doľava a potom doprava...

Už som sa prestala snažiť zapamätať si kadiaľ ideme, lebo táto nemocnica bola hotové bludisko. Párkrát som tu už bola, ale nikdy som si nedokázala zapamätať cestu k chirurgii, ale Charlie asi áno.

Zastali sme pred dverami ambulancie a Charlie zaklopal. Ja som sa spustila na stoličku, ale dlho som si neposedela, lebo z ordinácie sa ozvalo hlasné ďalej.

Otec otvoril dvere a znova ma popohnal. Ja som len prevrátila oči, ale neprotestovala som. Ešte predtým, ako som vošla do ordinácie, ma upútal nápis na dverách: Dnes ordinuje Carlisle Cullen.

Dvere za mojím chrbtom sa zavreli a ja som sa so strachom otočila.

Predo mnou stál muž, mne otočený chrbtom. Dokonca aj zozadu by som ho spoznala. Namiesto obleku mal na sebe lekársky plášť, no i ten mu sedel ako uliaty. Plavé vlasy mu jemne padali na golier košele.

Keď sa obracal, srdce sa mi rozbúšilo a nohy roztriasli. Ani som si nestihla uvedomiť, koho to vidím, už sa ozýval jeho dobre známy hlas.

„Môžem vám s niečím pomôcť?“