Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 16. kapitola

11.12.2011 (16:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1585×

pieseň

Postavila som sa pred zrkadlo a zahľadela sa na seba.

Na sebe som mala večerné šaty a sýta zelená farba im dodávala istú vznešenosť. Dlhé ryšavé vlasy mi padali po chrbte a vo vlasoch som mala zelené sponky, ktoré ladili so šatami.

„Susan, poď, už musím ísť!" zakričala odo dverí Emily a pribehla ku mne. Keď ma zbadala, otvorila ústa od úžasu.

„Tak na teba dnes budú muži lietať ako včely na med," zasmiala sa a ja som sa spolu s ňou vybrala do haly.

Dnes sa mal na hrade konať ples a na ňom museli byť všetci dobre známi ľudia. Emily, Elisabeth a Vivien v tom videli šancu nájsť si muža, ktorý by ich zabezpečil na celý život, pre mňa to bola možnosť znova sa stretnúť s Edwardom Cullenom.

Od vtedy, čo ma pobozkal, ubehli dva týždne, cez ktoré som ho vôbec nevídala. Vyhýbal sa mi a možno to bolo aj dobre. Vždy keď som si naňho spomenula, srdce sa mi rozbúšilo a končatiny začali ochabievať. Je to hrozné, keď neviete, čo sa s vami deje.

S Emily sme zastali pred schodiskom a moja sestrička sa na mňa obrátila.

„Nie som rozmazaná, alebo nemám niekde zle šaty...?" začala hysterčiť, ale ja som ju včas zastavila.

„Emily, tam dole si istotne nájdeš toho pravého. Tak načo tu ešte stojíš?" spýtala som sa jej pobavene a ukázala na schodisko. Emily sa na mňa vďačne pozrela a už jej nebolo. Utekala po schodisku až sa zastavila na úplnom konci a hneď sa okolo nej zišli asi piati muži. Usmiala som sa tomu. Emily mala talent priťahovať výlučne veľmi bohatú spoločnosť ľudí. A vlastne na to sme boli všetky vychované... Aby sme si zobrali bohatého manžela, mali s ním deti a prinášali do rodiny peniaze...

„Smiem prosiť?" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som prekvapene nadskočila. Otočila som sa a po dlhom čase sa zahľadela do tých najkrajších očí na svete. Zlatých ako to najrýdzejšie zlato, tvrdších ako kameň a chladných...

Odvrátila som pohľad ako prvá a poobzerala sa okolo seba. Nikto iný okrem nás tu nebol a práve on ma teraz žiadal o tanec. Zavrela som oči, či sa mi to náhodou iba nesníva. Keď som však znova otvorila oči, stál tam v celej svojej kráse a pokriveným úsmevom ma sledoval.

„Pravdaže," šepla som a už ma bral do svojho náručia. Hudba zdola akoby zázrakom nabrala na obrátkach a dostala sa až k nám. Začali sme sa pohutovať v pomalom valčíku a aj naďalej sme udržiavali očný kontakt. Bolo mi hrozne zvláštne.

Tak dlho som ho nevidela, vlastne ho ani nepoznám a cítim v ňom oporu. Nešibe mi náhodou?

„Užívate si večer?" šepol a ja som mala čo robiť, aby som zvládala stáť na nohách. Jeho omamná vôňa sa začala okolo mňa šíriť ako nejaký vírus, ktorý vám začne nezastaviteľne stúpať do hlavy.

„Ehm... ja... áno. A vy?" zakoktala som sa a vtedy som mala obrovskú chuť prepadnúť sa pod zem. Počula som, ako sa zasmial, no nechápala som prečo.

„Pre mňa sú takéto večery rutinou." Znova sa zasmial a ja som už odpadávala. Prečo na mňa musí tak pôsobiť? Chytil ma za ruku a zatočil mnou. Vôbec som to nečakala, takže by nikoho asi veľmi neprekvapilo, keby som sa zrazu ocitla na jeho hrudi. Zatvorila som zahanbene oči, ale stuhla som, keď mi palcom začal dvíhať bradu.

Stáli sme oproti sebe, pery od seba na dva milimetre a ja som znova cítila ten jeho chladný dych na svojom krku. Prekvapene som sa nadýchla, ale to už jeho pery spočívali na tých mojich. Nemohla som tomu uveriť. Prišlo mi to ako večnosť, keď mi jemne pohládzal pery jazykom.

Znova som sa k nemu pritisla a chcela ho pobozkať, keď sa odtiahol. Zmučene som si vzdychla a on sa, ako vždy, iba otočil a nechal ma tam stáť...

S krikom som sa posadila na posteli a otvorila oči. Rýchlo sa mi dvíhala hruď a cítila som v nej nezvyčajný tlak. Priložila som ruku tam, kde som cítila búšiace srdce. Snažila som sa upokojiť svoj dych a zároveň tlak na hrudi. Po dlhšom čase sa mi to, našťastie, podarilo.

Cítila som, ako mi vyprahlo v hrdle, a tak som sa unavene postavila z postele na zem. Nezvyčajne sa mi krútila hlava a príšerne bolela. Keď som došla do kúpeľne, ani som sa radšej nepozerala do zrkadla a hneď som zamierila k umývadlu, kde som si studenou vodou opláchla tvár. Vypla som vodu a oprela sa o umývadlo. Bolo pre mňa namáhavé udržať sa na nohách.

Sny sa mi už nesnívali... teda nie o Susan. Nesnívali sa mi od vtedy, čo som chodila s Edwardom, až doteraz. Po tak dlhom čase som v sne znova videla ryšavé dievča, len tentoraz v inom oblečení.

Unavene som si rukou prečesala vlasy a chcela ísť spať. Nad umývadlom však máme zrkadlo a ja som sa doňho úplnou náhodou pozrela. A to bola chyba.

V jeho odraze boli dve tváre. Po tej mojej stekal pot a bola skrivená únavou, zato tá druhá... Preľaknuto som sa otočila a znova som ucítila tlak na hrudi. Moju pozornosť však zaujalo niečo iné.

Oproti mne, asi o dvadsať centimetrov, stála Susan. Čierne šaty, náramok na ruke, ryšavé vlasy a bosé nohy. Chladným pohľadom si ma premeriavala a moje vnútro sa trhalo. Trhalo sa strachom.

Susan ku mne natiahla kriedovo bielu ruku, no ja som uhla.

„Prosím... prosím, nechaj ma," šepla som a hlas sa mi triasol. Chcela som, aby toto všetko skončilo. Chcela som, aby zmizli sny, ona a vlastne všetko. Chcela som mať už svätý pokoj od všetkého.

Susan sa však len usmiala a akoby ma prepočula, zrazu stála tesne predo mnou. Dotýkali sme sa hruďami, moja sa splašene dvíhala, zatiaľ čo jej sa ani nepohla. Dívala sa mi do očí a ja som si po prvýkrát začala uvedomovať farbu jej očí. Bola krvavo červená.

Zrazu som ucítila jemný dotyk na pravom predlaktí. Sklonila som hlavu a uvidela, ako mi na ruku dáva náramok, presne taký istý, ako má ona.

„Tak zase nabudúce, Bella." Začula som ešte, ale to som už otvárala oči a sadala si na posteľ.

Najprv som sa snažila uvedomiť si, čo sa stalo, ale potom som sa pozrela na svoju ruku a dych sa mi zastavil.

Na predlaktí som mala náramok s veľkým, modrým zafírom.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 16. kapitola: