Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 14. kapitola

29.07.2013 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1791×

Chcela som okolo neho prejsť bez výstupov, bez komunikácie. Keď som však už išla tesne okolo neho, pochopila som, že on si nič ujsť nenechá.

Ako sme sa o seba šuchli ramenami, odrazu sa ku mne otočil, zdrapil ma za krk a pritlačil k stene, až zapukala. Šokovane som na neho pozrela, keď ma rukou zakvačenou na hrdle vytiahol hore na úroveň jeho očí. Ledva som sa špičkami dotýkala zeme a dýchaciu sústavu som mala totálne upchanú. Začala som sa dusiac siapať po jeho ruke, keď sa mu odrazu v očiach zablysli tie sadistické ohníčky, ktoré ja už bohužiaľ veľmi dobre poznám.

Hrdlo som mala ako v jednom plameni, nedokázala som sa ani len nadchnúť, nebodaj zavolať o pomoc, to bolo úplne vylúčené. Netušila som, kvôli čomu ma držal. Jednoducho ma držal  - proste, sproste. Pokúsila som sa mu vyšmyknúť, no tým, ako som sebou hádzala, bol stisk ešte pevnejší. Akoby sa ma pokúšal uškrtiť. Keď som ho zasiahla nohou do kolena, tlmene zavrčal a nadvihol ma nad zem ešte viac. To však skutočne nebolo všetko.

Aké krásne bolo myslieť si, že skutočne chce len toto.

Demetriho oči teraz nebezpečne stmavli, a hoci v nich stále bolo vidieť niekoľko krištáľov karmínovej, bolo to asi tak všetko. Teraz však odrazu ostali nebezpečne uprené do mojej tváre. Nedokázala som sa mu vyšmyknúť, hoci som absolútne nechápala, čo, dopekla, chcel.

A to, čo sa stalo o niekoľko sekúnd neskôr, bolo niečo, na čo by som najradšej ihneď zabudla. Ani som sa nedokázala brániť,

Len som odrazu pocítila, ako sa mi sprudka prisal na pery.

Moja prvá reakcia bolo šokované cuknutie, akoby mi uštedril elektrošok. Moje údery sa stali ešte intenzívnejšie, avšak boli v zlomku sekundy utlmené jeho pažami, ktorými si ma sprevádzaný silným nárazom pritlačil o stenu. Po  prvotnom šoku však nastala tá zvláštna situácia, keď som sa nedokázala ani len pohnúť. Akoby ma dotyk jeho mramorových pier totálne ochromil.

Moje prebratie znovu nastalo, až keď sa mi snažil dostať medzi pery, ktoré som kŕčovito zovierala k sebe. Napokon sa napriamil, a svojou sánkou sa zaťal do mojej čeľuste. V ústach som odrazu pocítila jeho jazyk, ktorým mi prešiel po perách. To ihneď nahradilo jemné pohladenie po zuboch, po ktorom sa moje telo strnulo otriaslo. Jeho jed, ktorým mi spolu s jazykom vnikal do úst, bol tlmene miešaný s krvou.

To som sa však začala zúrivo zmetať v jeho náručí. Ruky som mala momentálne úplne voľné, preto som sa mu kŕčovito zakvačila do ramien a potlačila smerom od seba. Ani s ním nepohlo, len čo mi uprostred aférky zdrapil zápästia a pritlačil ich ku stene po mojich bokoch.

V podvedomí som si uvedomila, že jeho bozky sú odrazu nenásytnejšie, dravšie. Rukou, ktorou ma držal pod krkom, odrazu popustil a posunul vyššie, až zašiel na zátylok, ktorý začal jemne prehmatávať prstami. Vzdala som to, tie pokusy sa od neho odtiahnuť, hoci nebolo kam, nutkanie vykríknuť, hoci tu nebol nikto, kto by mi pomohol. Naposledy som si zúfalo, rezignovane vzdychla a  prestala sa brániť. Jednou rukou mi zašiel za krk, zatiaľ čo druhou som cítila, ako mi nenásytne stisol bok. Zasyčala som od bolesti.

Započula som, ako si ktosi od nás zdvorilo odkašľal. Jediné, čo som rozoznala, bolo, že ten hlas bol decký, a pravdepodobne dievčenský. Zúfalo som sa vytočila smerom k pôvodcu hlasu a zbadala zarazenú Jane stáť uprostred chodby,

Aj Demetri si to všimol. Na niekoľko sekúnd sa odo mňa odlepil a znechutene zazrel smerom k nej. A ja som hneď, keď neurčito povolil zovretie, prudko do neho narazila a skôr, než sa stihol spamätať, už trielila do svojej izby.

Tam som sa len skutočne pomaly zosunula na studenú zem a schúlila sa do klbka.

Stále som to cítila. To, ako ma zdrapil za krk a pritlačil k stene. Keď sa jazykom ladne dobíjal do mojich zovretých úst. Ako mi ním prešiel po perách. Keď mi svojou dlaňou v návale slasti zovrel ruku tak silno, až mi jemne praskla koža na tom mieste. Keď ma odmietal pustiť a jemne sa postupne prebíjal hlbšie a hlbšie do mojich úst.

A prečo to spravil?

Nedokázala som to pochopiť. Neznáša ma. Baví sa na tom, ako trpím, mláti ma, kúše do mňa ako do mäsa, tak, doriti, prečo ma pobozkal? Snažila som sa zastaviť jemné vzlyky, ktoré sa mi drali z hrude. Ešte stále som cítila. Tú chuť jedu zmiešaného s krvou, to, ako ma prirazil k stene chodby, ako mi jeho ruky chytali ramená. 

Na pleci som odrazu skutočne pocítila jemný dotyk. Vyjakla som zo strachu, že to bude znovu on. Ale nie.

Tá ruka bola na neho príliš malá.

Nevedela som si vysvetliť dôvod ďalšej Janinej návštevy. Kľačala. Skutočne kľačala vedľa mňa a znepokojene pozerala na moju osobu. Chvíľu sa ani jedna z nás nepohla.

„Mrzí ma to," vyšlo jej nakoniec z pier. Prekvapene som na ňu pozrela.

„Zdá sa mi, že sa dnes stretávame nejako podozrivo často," prehodila som svoju teóriu jemným, trasľavým hlasom a rozklepane sa usmiala, „čo presne ťa mrzí? Nie je to tvoja vina, varovala si ma a nevidím dôvod, kvôli ktorému by si na mňa mala byť ľútostivá," nadhodila som s nepresným zámerom.

 „Je to moja vina," šepla strhane. Prekvapene som jej pozrela do tváre, ktorá obyčajne hýrila apatiou a totálnou znudenosťou. Teraz bola smutná a strhaná, až na to, že ona pritom vyzerala ako dievčatko z filmu.

„Vedela som, že nebudem jediná, ktorej to Demetri spravil. Vedela, Bella," šepla s pohľadom upretým do mojej tváre, „ale nezadržala som ho v tom. Mohla som vedieť, že to isté urobí tebe," zašepkala. V posledných slovách prešla do tichého vzlyku, pričom jemne sklonila tvár. Šokovane som hľadela na jej tvár ukrytú v tieni a chvejúce sa ruky.

Nedokázala som odolať. Musela som ju niečím upokojiť. Vyzerala tak mlado, tak smutne, ako nevinné dievčatko, ktorému zabili zvieratko. Vlastne som ani nevedela, odkiaľ sa to zo mňa vzalo. Jednoducho som sa odrazu prichytila, ako ju tíšivo objímám a hladím po vlasoch. Čo to s tebou je, Bella? Nemáš pud sebazáchovy?!!! 

Aj tak som ju nepustila. Možno som len čakala, kým ma obleje vlna bolesti a agónie. Kedy sa ponorím do ohňa.

Nestalo sa tak.

Jane sa ani nepohla. Akoby som ju svojím gestom totálne odrovnala. Sedela strnulo, ruky bezvládne zložené v lone.

Po niekoľkých sekundách som ju váhavo pustila a narovnala sa.

Vyzerala naprosto šokovaná. Jej obrovské oči boli vypúlené ešte viac a plné pery teraz boli jemne pootvorené. Akoby nebola schopná pohybu, len pohľadom prehľadávala moju nedotknutú izbu. Po chvíli sa jej zrak stočil na mňa. Prikrčila som sa a pripravila sa na bolesť.

A nič.

Opatrne som otvorila oči. Nechápavo na mňa civela, akoby som práve spravila niečo absolútne neokázalé.

„Prepáč," pípla som potichu. Zapozerala sa na mňa ešte nechápavejšie.

„Ja...," na niekoľko sekúnd sa zahľadela do zeme, „len... Toto mi okrem Aleca nikto neurobil už dobrých... tristo rokov..." Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

Tristo rokov. Zaujímavá doba. 

Na dvere odrazu ktosi silno zatrieskal. Desivo som sebou mykla a natlačila sa na posteľ za mojím chrbtom. Jane ma nechápavo sledovala, potom vstala zo zeme a jemne sa oprášila.

S ďalším úderom sa dvere prudko rozrazili.

„Zlato, stále ťa treba na tréning odtiahnuť? Myslel som si, že si sa už poučila," zapriadol Felix hneď, ako prešiel dverami. Akoby až po týchto vetách si všimol blondínu, ktorá ho prepaľovala pohľadom, pod ktorým by mnou už cuklo. Felixa ani nehlo.

„Zdravím, Jane," pozdravil smerom k nej slušne, potom sa opäť otočil ku mne a pristúpil o niekoľko krokov bližšie. Vystrašene som sa natlačila na posteľ.

„Veď sa ťa desí," zasyčala na neho Jane výhražne.

„To je zámer," opáčil sa proti nej. Lenže blondíny neradno hnevať. Zvlášť nie tie, ktoré majú meno Jane Volturi.

Felix sa natiahol po moju ruku s úsmevom. Keď však chňapol po prázdnom priestore, keď som ju stisla k sebe, jemne mu pohasol. Odrazu sa sprudka zavrátil.

Šokovane som sledovala, ako sa Felix potáca po izbe v kŕčoch a podlamujú sa mu kolená. Ruky mal kŕčovito napäté a tú časť tváre, ktorú som videla, bolestivo zvraštenú. Z hrdla mu narozdiel od kriku vychádzalo len tlmené chrčanie, ako sa snažil udržať sa pevne na nohách.

Jane niekoľko metrov odo mňa sa spokojne usmievala.   

Ahojte! Veľmi by som sa vám chcela poďakovať za komentáre k predchádzajúcej kapitole, ktoré ma nielen prekvapili, ale aj potešili. Chcela by som odpovedať niekoľkým nejasnostiam, na ktoré ste sa ma snažili upozorniť...

Lucka: Aro jej nemohol čítať myšlienky kvôli štítu, ktorý jej teraz Scarlett odobrala ohľadom upírov a gardistov vo Volterre. To znamená - Jane jej vie spôsobiť bolesť, Aro čítať myšlienky, Alec odrezať od zmyslov, Demetri vystopovať...

katy358: K tomu Nesiinmu chovaniu: Aro Belle nepovedal pravdu o jej sile. Áno, Chelsea ju skutočne podmanila a donútila odrezať vzťah od jej mamy a rodiny. Bella je momentálne donútená myslieť na veľa iných vecí, okrem toho úžasná Chelsea opäť zasiahla. Rodinnú lásku jednoducho odstránila takmer úplne. Cez to cíti istý pud sebazáchovy pri iných upíroch.

Áno, upíri sa nemôžu dusiť. Cez to je pre nich prerušený prívod kyslíka nepríliš príjemný a častokrát majú novorodení podobné reakcie ako človek.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 14. kapitola: