Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť! - Prológ a 1. kapitola

05.06.2010 (20:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1615×

Šialená večnosť!

Prológ

Eva – budúcnosť

Toto je zbytočné, to dieťa fakt nikomu neublíži!!!

Scéna predo mnou ma vrcholne rozčuľovala, dobre vedeli, že tí divní zlato – oký majú pravdu, ale aj tak si vymýšľali ďalšie a ďalšie dôvody na ich smrť.

Blbý Aro.

Potichu som zavrčala

Ten divný, červenovlasý tvor vedľa mňa sa na mňa zvedavo zadíval a tú jeho už aj tak odpornú fasádu prikrášlil ešte hnusnejší úsmev.

Nechápala som vzťahy medzi tou ženou, tým mužom, dieťaťom a vlkom. V poslednej dobe som to často nevidela, vlastne som to nevidela skoro vôbec.

Spájalo ich niečo viac ako len túžba po moci a postavení, bol tam cit. To bolo u nás niečo fakt neobvyklé...

1. kapitola

Eva

„Ak do seba urýchlene nedostanem tekutiny, budete ma zbierať zo zeme.“ V pravidelnom tempe som sa ovievala letáčikom o nejakej udalosti a snažila sa tým aspoň nejako schladiť.

„Ešte vydrž, z tade sa tak skoro nedostaneš a piť tu ževraj nemôžeš,“ odpovedala mi Jazmína – Bože, jej rodičia si fakt nevedeli lepšie meno vymyslieť.

„Že tebe nie je teplo,“ pokrútila som hlavou.

„Ale je, no nevyzerá príliš dobre, keď sa tu ovievaš letákom, odfukuješ si ofinu a každú minútu si fúkaš do výstrihu, aby ťa to podľa tvojich slov schladilo.“

„Choď do riti! Snažím sa neroztopiť. Povieš mi, prečo sa správaš ako keby tu mala za každým rohom striehnuť tvoja mama? Do čerta, uvoľni sa, nie si na žiadnom bufete, tu ťa nikto nebude upozorňovať!“

Poťukala si na čelo, čapla ma za ruku a ťahala za učiteľkami, aby sme príliš nezaostávali, potom by mali fakt blbé reči...

„Nechcem k tebe byť hnusná, ale fakt, začni sa správať normálne. Na túto tvoju – pre mamičku dobrú – stránku už vážne nemám nervy. To si šetri na doma, si v Taliansku, ďaleko, ďaleko od domova, myslíš, že môžeš moje skromné želanie splniť?“ Drgla som do nej lakťom. Neznáša keď do nej rýpem ohľadom jej mamy... Zo srdca to nenávidí, lebo vie, že mám pravdu.

„Uspokojilo by ťa, kebyže sa postavím na hlavu?“ Raz od času mávala divné nápady, fakt brutálne šialené a veľakrát to neostalo len pri nápadoch...

„Síce ťa poznám lepšie ako tvoja vlastná mater, ale máš príliš málo promile v krvi na to, aby si to spravila.“ Urazene sa otočila a tvárila sa, že ju zaujal nejaký obraz, maľba, či fotka. Bohvie, čo to vlastne bolo...

„Nemusím byť sťatá na to, aby som robila bludy, netvár sa, že ma nepoznáš...“

Vyplazila som na ňu jazyk.

„Decko,“ okomentovala to, postrapatila mi vlasy a rozbehla sa dohnať skupinu pred nami.

„Krávo,“ zakričala som za ňou, až sa pár ľudí otočilo.

V presklenej stene oproti som zbadala svoj odraz a snažila si dať vlasy do pôvodnej polohy.

....................................................................................................................................................

„Voda!!!“ vydýchla som a hltala tú priezračnú tekutinu z fľaše.

„Bože, kto má toto piť? Fuj, humus!!!“ všetko som vypľula a dospela som k záveru, že dnes sa tak skoro nenapijem... Tá teplota okolo sa odrazila aj na teplote vody, prečo si tá voda proste nemohla zanechať takú teplotu, akú mala, keď vytekala z vodovodu?

„Excuse me, do you know where I could buy some water? (Prepáčte, viete kde by som si mohla kúpiť nejakú vodu?)“ opýtala som sa pána okolo štyridsiatky, ktorý šiel okolo.

Pozrel na mňa totálne zmäteným pohľadom. „Non capisco. Sei italiano? (Nerozumiem. Môžte po taliansky?)“

Min sa vedľa mňa začala smiať, no jasné... Evi, môžeš prekladať.

Povzdychla som si a v duchu vyskladala vetu, snáď mu bude dávať zmysel. „Scusa, sai dove potrei comprare un po 'd'acqua? (Prepáčte, viete kde by som si mohla kúpiť nejakú vodu?)“ zopakovala som otázku v taliančine. Prosím, nech mi rozumie...

„Oh, sì, certo, nel negozio di fronte. (Oh, áno, samozrejme, v tom obchode oproti.)“ Ukázal prstom nenápadný obchodík.

„Grazie. (Vďaka.)“ Milo sa na mňa usmial, zdvihol vyzváňajúci telefón a odišiel.

Vybrala som peňaženku z batoha. „Ideš so mnou?“ opýtala som sa Min.

„Myslíš, že môžeme?“

„Choď sa jej spýtať, teba pustí, mňa nemá rada,“ vravela som so smiechom. Postavila sa a došla až k učiteľke.

O niečom sa tam večnosť bavili... Nervózne som klopkala prstami po lavičke, na ktorej som sedela. Už som mohla byť aj späť...

„Nikde, len do toho obchodu, bude nás sledovať,“ vravela, keď sa ku mne vracala.

„Fajn, takže ideme,“ vstala som z lavičky a rozmýšľala, či tam budú mať aj chladenú vodu.

„Hello! I'm Heidi, I see that you are probably out of school. I am a guide at a nearly castle, where performances take place this week to the public. You can see the historical view of life, young talent in the administration. Are you interested? (Ahojte! Som Heidy, vidím, že ste tu pravdepodobne zo školy. Som sprievodkyňou na neďalekom hrade, kde sa tento týždeň konajú predstavenia pre verejnosť. Môžte vidieť dobové zobrazenie života, v podaní začínajúcich talentov. Máte záujem?)“ prihovorila sa nám vysoká, hnedovlasá žena. Mala na sebe čierne šaty s dlhým rukávom – že jej nie je teplo – a celkovo bola vlastne zahalená v látke, doslova od hlavy až po päty... No fuj, mňa by asi porazilo.

„Oh, so we must ask the teachers, but I do not think they agree,(Oh, musíme sa spýtať učiteliek, ale nemyslím si, že budú súhlasiť.)“ povedala Min, ktorej šla angličtine vždy lepšie ako mne, ja mám radšej taliančinu.

„S týmto súhlasiť nebudú,“ povedala som jej, keď sme boli na ceste späť, tú ženskú sme nechali v tom obchode.

„... vravela, že ak by sme chceli, tak v tej uličke oproti má autobus, že nás dopravia oni. Je to v nejakej Volterre, ževraj je to blízko,“ vysvetľovala učiteľke Min a ja som vedľa nej znudene postávala a hrala sa s tou už prázdnou fľašou.

„Tak fajn trieda,“ zatlieskala učiteľka, čím si vyslúžila pozornosť ostatných. „Vyskytla sa príležitosť navštíviť ďalšiu zaujímavú pamiatku v okolí. Pozbierajte si veci a zoraďte sa do dvojstupu,“ dávala pokyny.

Ako poslušné kuriatka sa všetci zoradili, pripravení vyraziť.

„Načo sme jej to vraveli?“ opýtala som sa Min. „To bude zabiják, už to vidím...“

„Čo vieš, možno to bude zaujímavé,“ odporovala mi.

„No, možno, ale skôr asi nie. V akom to je vlastne meste?“

„Tuším povedala že vo Volterra. Hej, tak nejako.“

„Bože, ďalšie krásne popoludnie pred nami...“

Tak čo páčilo sa? Máme pokračovať? :)

Zhrnutie MirushQka

Zhrnutie NoemiVolturiCullen

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť! - Prológ a 1. kapitola: