Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 5. kapitola

07.02.2010 (14:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1361×

5. kapitola – Prečo sa vždy správam ako najväčšia krava?

„Takže Klári, všetko máš v chladničke, keby niečo, moje číslo máš, keby som nezdvíhal, volaj Marte, keby ani tá nie, tak sa ozvi Cullenovcom, na nich číslo máš, však? Teda, dúfam, že áno. Doklady mám, peňaženku mám, kľúče mám, ty máš všetko, fajn, ja padám. Ahoj!“

„Ahoj! A neboj sa, ja si už nejako poradím.“ Ani nevieš, ako dobre...

„Veď práve toho sa obávam! Ale máš moju dôveru, tak ma nesklam. Fajn, tak ja letím. Ahoj!“

„Maj sa!“ to už som zabrblala len prázdnej kuchyni. Dnešok bude skvelý deň!

Počkať! Vážne som si to práve pomyslela?

„Ja som svedok!“

„Kriste! Prečo ma chceš zabiť? Veď sa sotva poznáme! To nie je fér!“

„Prepáč!“

„Eee...“ Asi som fakt batoľa!

„Veď som to včera vravel! A ty si sa urazila.“

„Hej, fešáku, sa ti nezdá, že si nejaký drzý? A vôbec, nezdá sa ti, že si tu nejak často? A pomimo toho, mohol by si prestať sa mi hrabať v hlave?“

„On je drzý od prírody, ahoj!“ Alice..

„Ahoj – te!“ doplnila som po príchode aj zvyšku.

„Dobré ráno.“ Ehm... ušlo mi niečo? Títo tu čo chcú? Ja som v pyžame, vlasy ako po výbuchu, vyzerám ako idiot prvej triedy a oni si tu len tak napochodujú, za toto mi ešte niekto zaplatí.

„Ty mi fakt chceš povedať, že si nezačala kričať, ani si naňho nehodila ani nič podobné? Dokonca, žiadne úchylné myšlienky?“

„Aj ja ťa rada vidím Emmett, čo už, asi som divná. Nechcem byť neslušná, ani vás nevyháňam, ani nič podobné, ale čo chcete, v takto skorú hodinu a naviac odo mňa?“

„Skorá hodina? Vieš ty vôbec koľko je hodín? Mi nechceme nič, ibaže by si ty niečo chcela, to už sa nemôžeme pozrieť na dom, ktorý navrhla naša mama, a k tomu všetkému skontrolovať jeho obyvateľov, ktorí sú, podľa mojich informácií, z veľmi spoľahlivého zdroja sami doma?“

„Aha, ale nie vážne, čo chcete?“

„Takže tvoj otec sa nakoniec rozhodol ti to nepovedať, tak nič, povieme ti to my!“

„Čo konkrétne?“

„Tvoj otec nám včera zavolal, či by sme na teba nemohli dozrieť, keďže on aj Marta budú až do večera preč a či by sme ti pomedzi to nemohli poukazovať okolie. No a my, ako správny priatelia sme súhlasili, veď od koho iného by si dostala aj grátis prehliadku okolitých lesov až nadpozemskou rýchlosťou?“

„Č č č č č... Čo?“ nakoniec to zo mňa predsa len vypadlo. To som rada, ale... Si robí srandu? Veď ich sotva poznám!

„Čo nie je, môže byť. Neboj sa spoznáš. U nás si získala jedno veľké plus, keď si sa mi nehodila okolo krku, keďže zrejme každý normálny, či skôr nenormálny fanúšik, tej neskutočne úžasnej knihy, by to spravil, a ešte jedno plus máš za to, že keď si nás prvýkrát uvidela, tak si nespravila nič v zmysle: Já snáď snívam, to nie je možné... A tak podobne a k tomu všetkému, ešte jedno plus máš za to, že keď si bola na internete večer, tak si tým svojím kamarátkam nič nepovedala, ale podľa všetkého ste sa rozprávali tak ako vždy. Čiže v našich očiach si na tom vážne dobre, snaž sa si to nepokaziť! Možno by to nedopadlo dobre, pre teba, samozrejme. A mimochodom moje bedrové kosti sú krajšie ako Robertove.“

„Fakt vďaka za upozornenie, možno je predstava zomrieť tvojimi rukami, viac ako romantická, no nejak extra po to netúžim! Nič v zlom samozrejme. Čo presne je myslené pod pojmom: prehliadka po okolí? Čo sa bedrových kostí týka, nemôžem porovnať, čiže Robove ostávajú na mieste číslo 1.“

„Dobre, neriešte Edwardovo – Robove bedrové kosti, ale ty sa bež dať dokopy.“

„Čo?“

„A ty si čo myslíš, že ti to tu budeme ukazovať potme?“

„Pozri Alice, nechaj ma vydýchnuť, ja som človek, pred chvíľou som vstala, ešte stále rozdýchavam šok od včera a vy si tu dnes len tak napochodujete, akoby sa nič nedialo, a zrejme čakáte, že toto všetko budem brať ako tú najnormálnejšiu vec, aká sa mi kedy stala! V tom prípade ste na omyle! Ja nevravím, že vás neznášam, či niečo tomu podobné, ale kriste! Aj ja si na to potrebujem zvyknúť...“ to už som ale zahanbene klopila hlavu k tanieru. Asi som na nich nemala tak vybehnúť, no čo by ste robili vy?

Nastala taká typická chvíľa ticha... Trapas!

Prerušil ju až Emmett svojím hurónskym smiechom. Inokedy by mi to možno nevadilo, no teraz ma to naštvalo! Strašne smiešne... Tanier a pohár som odniesla do umývadla a vyšla som po schodoch do svojej izby, či išli za mnou ma vôbec netrápilo. Prečo som sa na nich vlastne naštvala? Sama neviem, no celé to bolo strašne čudné, keby mi aspoň dali šancu to rozdýchať... Áno, som Edwardovi, a vlastne aj im vďačná, že mi to povedali, no čo odo mňa čakali? V izbe som sa hodila na posteľ, zatvorila oči a snažila sa to všetko nejako prijať. Možno sa teraz správam, ak malé decko, no som z toho ešte stále mimo. Po takých piatich minútach som začala byť naštvaná sama na seba... U mňa typické... Mala by som ísť za nimi dole, pokiaľ tam ešte sú. Nie, nemala by som to robiť, určite som ich naštvala... A to ma mrzí. Mala by som sa ísť ospravedlniť. Skúsila som to myšlienkami...

Edward? A čakala som...

Čo mi už šibe? Tí so mnou už nikdy neprehovoria. Bože, prečo som ja taká blbá?

„Nikto sa na teba nehnevá, je fakt, že sme to možno trocha prehnali, no Alice je Alice. Pochopíme ak sa ti dnes nebude chcieť ísť. Emmett sa ti tiež ospravedlňuje, nemal sa začať smiať, ty si to myslela vážne, no on to bral ako vtip. My chápeme, že je toho všetkého na teba veľa, no popravde sme čakali úplne inú reakciu...“

„Prosím Ťa prestaň! Tak ja sa vám chcem ísť dole ospravedlniť a ty tu za mnou prídeš, uznávam, že som ťa zavolala, a začneš sa ospravedlňovať za úplne nezmyselné veci. To JA som reagovala prehnane, a JA som na vás vyskočila, úplne neodôvodnene, ešte sú tu?“

„Hej, sú dole.“

„Počkáte ma?“

„Ak sa ti ešte chce ísť!“

„Hm... Tak fajn, ja som o chvíľu tam.“ Zavrela som sa v kúpeľni a o 10 minút som už schádzala dole, konečne s výzorom človeka.

„Ehm... Ja... Ja sa vám ospravedlňujem, nemala som tak vyskočiť, no trocha viac ste ma prekvapili a popravde, ani neviem čo ste čakali.“ Mám to za sebou, zatiaľ žijem, gratulujte mi!!

„Nie, to je v poriadku, vážne, my sme s tým mali trocha počítať, ako ti už Edward povedal, snáď sa na nás nehneváš.“

„Ja a hnevať sa na vás, ja sa skôr hnevám sama na seba, Rosalie, lenže ja vždy spravím niečo, čo neskôr ľutujem, skôr dúfam, že sa vy nehneváte na mňa. Nie vždy reagujem primerane a je fakt, že toto sa už hromadilo od súdu. Takže ako som na tom vo vašich očiach teraz?“

„Nezmenene. A pokiaľ ešte máš záujem o tú prehliadku... Forks a krajina okolo je veľmi pekné miesto, stojí za pohľad. To mi ver.“

„Záujem by bol, len či ešte vy máte záujem mi to tu poukazovať...“ Mňa to fakt mrzí...

„Tak Klárka, ideme na to!“ Emmett. Fajn, ako myslíš, ideme!!!

„No jasné! A fakt, ešte raz prepáčte!“

„Takto sa mi to páči! Náš plán na prehliadku je, že najprv ti poukazujeme Forks, potom La Push, Port Angeles a to by aj stačilo. Poprípade si povieš, čo by si ty chcela vidieť, určite, keď si čítala tú knihu, ktorá vznikla mojou zásluhou,“ Jasper zavrčal... WOW, to bol aký dobrý zvuk?? Ešte stále sa naňho za to hnevajú? A čo ho nepoznajú? Dosť vyjavene som sa pozrela na Jaspera, narozdiel od ostatných, tí sa naňho pozerali, ako by ho chceli zavraždiť... Potom sa pozreli na mňa a podľa všetkého čakali, ako budem reagovať. Ajaj, a teraz čo?

„No isté miesta by som rada videla, ale o tom potom. Prosím vás mohli by ste sa prestať tak tváriť? Je to trošku desivé.“

„Tak tebe vadí to ako sa tvárime, ale keď ti nejaký upír v kuchyni zavrčí, tak ty si pomyslíš: wow, aký dobrý zvuk...“ Edward nechápavo krútil hlavou. A ja som vydala mierne hysterický chichot.

„Ktoré miesta?“

„O tom potom, a ako vlastne chcete ísť? Dúfam, že nie peši, to by som nezvládla.“

„No sme tu na autách, s kým si vyberieš, že chceš ísť, s tým pôjdeš.“

„Takže s kým chcem ísť, si robíte srandu? To akoby ste samovrahovi, ktorým istým spôsobom som, povedali, máš na výber z paralenu, penicilínu a kyanidu, s ktorým to chceš spraviť? Výsledok by bol tak či tak rovnaký, čiže mi to je jedno, ku komu ma posadíte s tým pôjdem.“ Neviem, či ma pochopili, ale snáď hej.

„Keď to berieš tak, mi štyria pôjdeme na Rosaliinom aute k nám, ty s Edwardom pôjdete na Volve, k nám, tam si vezmeme Emmettov džíp a do toho sa zmestíme všetci, môže byť?“

„Dobre, a od vás pôjdeme kam?“

„Nechaj sa prekvapiť.“

Zhrnutie 4. kapitola - 6. kapitola

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 5. kapitola: