Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rozvod nie je vždy na škodu! - 18. kapitola

23.04.2010 (17:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1236×

18. kapitola – Ako som mohla?

Stáli oproti mne, boli tam všetci, okrem jedného, okrem toho, ktorého som chcela vidieť zo všetkých najviac.

Kde je?

Ako prvý sa ozval Carlisle. Klasika.

„Ehm, ako ti je?“ Vyzeral dosť rozpačito a prekvapene. Čo sa deje?

Zbežne som si v mysli prebehla čo by mi malo byť, no všetko vyzeralo v pohode.

Zatiaľ.

„Divne, ale inak som asi v poriadku, teda až na...“ okrem toho, že ma totálne prekvapil môj hlas, mi vyšľahla neskutočná bolesť do hrdla. Prekvapene som zalapala po dychu a chytila si krk. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Vyšvihla som sa na nohy, prikrčila a cúvajúc od nich som vrčala.

Pre Boha, spamätaj sa! Nič ti nehrozí.

To bola jedna časť mojej osobnosti, tá druhá však cítila nebezpečenstvo.

„Jasper?“ Čo s ním stále majú? Doslova som videla ako z Jaspera vystrelil žiarivo belasý lúč.

„Odráža ma!“ Na chvíľu nado mnou prebrala kontrolu moja normálnejšia časť a ja som bola na stotinu sekundy schopná myslieť normálne.

Čo to robím? Kde je Edward?

Tá normálne zmýšľajúca myseľ však náhle zmizla.

V miestnosti som bola ja a šesť neznámych upírov, inštinktívne som sa chcela chrániť, začala som cúvať a vyskočila som z okna.

Bežala som a počula, že je niekto za mnou. Bolo ich viac.

Do pľúc som nasala vzduch aj keď som si bola vedomá toho, že to vôbec nepotrebujem, proste zvyk.

Vzduch mi zasvišťal hrdlom a na jazyku som pocítila neskutočnú chuť. Aj to len zo vzduchu. Keď si predstavím, že mi to bude prechádzať krkom...

Ako nepríčetná som ešte zrýchlila a niekde v kútiku mysle som vnímala, že smerujem do mesta.

„Niekoho zabije, musíme ju zastaviť!“ Nerozmýšľala som nad významom tejto vety, len som zrýchlila, lebo niekto ma očividne prenasledoval. Bola to automatická reakcia.

Okolo mňa sa začali mihať prvé domy, až vtedy som spomalila. Na chvíľu som zastavila a nasala do pľúc čerstvý nočný vzduch tak presýtený toľkými skvelými vôňami, že mi skoro praskla hlava. Oheň v hrdle mi ho stále spaľoval a keď som začala myslieť len na to ako ho uhasiť, nabral na intenzite.

Rozbehla som sa k najbližšiemu zdroju tej neskutočne lahodnej vône.

Po chodníku sa prechádzala nejaká osoba. Niekde v kútiku mysle som vedela čo idem urobiť, a aké to bude mať následky, no nedokázala som sa zastaviť, potreba ukončiť tú bolesť bola omnoho väčšia. S hlbokým zavrčaním, ktoré sa mi dralo z hrdla som naňho skočila. Ten zvuk ma zaskočil, ale prestala som to riešiť v momente kedy sa začal oheň v mojom krku mierniť.

S každým ďalším dúškom bol slabší.

Zastonala som, bolo to skvelé, oslobodzujúce, elektrizujúce, ten pocit prebehol mojim telom ako triaška, chcela som viac.

Jedna časť mojej mysle aj registrovala čo som vlastne spravila, no tá druhá, väčšia, bola ešte stále totálne odtrhnutá z reťaze.

Napoly ešte stále mimo z toho dokonalého pocitu uspokojenia, vďaka ľudskej krvi. Som sa chcela rozbehnúť ďalej, k ďalšiemu zdroju tej šialenej vône.

Chcela, aj som sa, kým som nepristála na betóne.

Začala som so sebou metať, a hrýzť na všetky strany ale bola som uväznená v obrovskom medveďom objatí, ktoré ma tlačilo k zemi.

„Emmett!!!“ vrčala som a snažila sa z pod neho dostať. Podarilo sa mi to a bleskovou rýchlosťou som sa rozbehla preč. Niečo ma schmatlo za ramená, stočilo k sebe, snažila som sa vytrhnúť ale tie ruky ma nepúšťali, zvalila som sa na zem a pod sebou som mala Edwarda.

Zamrzla som.

Kde sa tu ten zobral?

Prekvapene vydýchol, nemohla som z neho spustiť oči. Sedela som na ňom pri čom ma celý čas držal za ramená.

Ak som v sebe ešte mala akúkoľvek túžbu po krvi, pohľad do jeho očí ma odrovnal.

Ruky na jeho hrudi mi zmalátnely a tak ako aj prvýkrát, mnou prebehla neskutočná túžba ho pobozkať. Začala som sa k nemu skláňať, no vtedy akoby sa prebral z tranzu, postavil sa na nohy a odfrčal preč.

Toto čo malo znamenať?

V sekunde som sa vyšvihla na nohy a v okne som sa zbadala.

Toto nie som ja!

V kútiku mysle som vedela, že budem po premene iná, ale nie až takto.

Vlasy mi dokonale odstávaly, dokonca sa na koncoch trocha vlnily, tesne pod bradou, ale v takomto stave som ich väčšinou mala po desať minútovom česaní, tupírovaní a lakovaní.

Oči boly divoko bordové, no tu ani tak nešlo o to. Mala som proste typické znaky upíra, ale pred piatimi dňami som vyzerala na pätnásť, teraz minimálne na sedemnásť – osemnásť. Toto nie je normálne!

Na druhej strane by sa takto dala vysvetliť tá dlhá premena.

To všetko som si uvedomila počas pár okamihov, zvrtla som sa ku Cullenovcom, ktorá stáli trocha ďalej a celý čas ma pozorovali.

Na to čo som spravila s tým chlapcom som ani nepozrela a prebehla popri nich smerom k ich domu, k mojej hranici.

Počula som ako idú v tichosti za mnou.

Počas behu mi všetko došlo. Vyskočila som oknom do izby, v ktorej som sa ešte pred pár minútami nachádzala, popri stene sa zviezla na podlahu a začala vzlykať.

Zhrnutie Predošlá Ďalšia

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozvod nie je vždy na škodu! - 18. kapitola: