Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 5. kapitola

Rose noire - 5. kapitola Máme tu 5.kapitolu... Hádam sa bude páčiť a necháte aj nejaký ten komentár... sme uchvátené tým, ako sa vám naša poviedka zapáčila a tak sme si dovolili pokračovanie pridať dosť rýchlo... A ak sa nám podarí budeme vás rozmaznávať aj naďalej, tak teda pekné čítanie praje voldy a nessienka

 

Idiot jeden... ak si myslí, že so mnou môže zametať, tak sa mýli... a basta. Nie som jeho bábka. Veď ten bezduchý pirátik ešte uvidí akú chybu urobil, že ma sem vzal... má sa na čo tešiť.

 

Loď sa zrazu s hlasným buchnutím nebezpečne naklonila. Skotúľala som sa z postele a narazila som do steny, pričom sa na mňa zvalili snáď desiatky kníh.

 

Zrazu sa spustila streľba a niečí krik. Niečo sa deje. Bože, čo sa zase stalo? Zničene som zo seba začala zhadzovať knihy a rýchlo som sa zviechala na nohy. Nervózne som behala pohľadom po izbe a snažila sa nájsť niečo, čím by som sa mohla brániť.

 

Ako je možné, že tu nie je nič ostré. Zdesene som prehrabávala zásuvky a neznáme kroky sprevádzané hlasmi boli čoraz bližšie. Schmatla som nôž na otváranie listov a strčila som si ho do topánky. Krik sa zmenil na hlasný smiech, ale streľba nepoľavovala, práve naopak.

 

Začala som pomaly ustupovať k stene stále otočená tvárou k dverám. Prečo, Bože, prečo práve ja. Zodvihla som najväčšiu z kníh a postavila som sa za dvere, aby si ma nemohli všimnúť. Ledva som sa ukryla rozrazili sa dvere a do kajuty vošiel smrad pokazených vajec.

 

„Kde do čerta je?" zaklial ryšavý, špinavý a hlavne páchnuci muž a ja som sa snažila nájsť v sebe aspoň štipku odvahy.

 

Dva razy som sa zhlboka nadýchla a môj plán... ne-plán mohol začať. Zodvihla som knihu až sa mi skoro pod tou ťarchou podlomili ubolené ruky. Použila som všetku možnú silu a rýchlo som ho ňou tresla do hlavy.

 

Muž sa zviezol k zemi a ja som sa snažila ujsť cez dvere. Tam na mňa však čakalo nemilé prekvapenie a ja som narazila do obrovského a polonahého piráta s páskou na oku a skoro čiernymi zubami.

 

„Ale, ale, mačička sa nám chce hrať," vyškieral sa a z úst mu vyšiel nechutný zápach, až mi prišlo zle. Hneď som vbehla späť do izby a zatresla som za sebou dvere. Hľadala som kľúč, ale žiadny tam nebol. Urýchlene som začala presúvať všetok nábytok k dverám. Toho piráta to však vôbec neodradilo. Začal na mňa kričať spoza dverí a moje srdce išlo vyskočiť z hrude.

 

„Zlatíčko, otvor, predo mnou sa aj tak neschováš... otvor, kým ti pekne vravím... Ak okamžite neotvoríš tie dvere, tak prisahám, že ich vylomím... Okamžite otvor tie prekliate dvere!"

 

Jeho nadávky sa ešte stupňovali a ja som sa zatiaľ pokúšala pritiahnuť k dverám obrovskú knižnicu.

 

„Ja som Ťa varoval!" ozvalo sa z poza dverí a hneď na to zatriaslo celou stenou kajuty. Ten obor narážal do dverí a ja som beznádejne sledovala, ako sa dvere aj stena pod náporom jeho tela otriasajú v pravidelných intervaloch. Zo stola som vzala vidličku a nôž a zničene som ustupovala dozadu až môj chrbát narazil na stenu. Ešte raz narazil a v dverách vytvoril otvor. Všade okolo ležali triesky, kusy nábytku a tých krásnych dverí.

 

Ten muž sa na mňa škodoradostne usmial a ja som pocítila v hrdle obrovskú guču a nemohla som sa nadýchnuť.

 

„Tak čo maličká? Pohráme sa?"

 

Začal sa rýchlo približovať a ja som v rukách ešte viac zovrela nôž a vidličku. Aké potupné. Ide po mne obrovský pirát a ja sa idem brániť príborom.

 

Ani som si to nestihla uvedomiť a už stál pri mne. Rukami sa oprel vedľa mojej hlavy a svoju tvár priblížil až k tej mojej pričom si príbor v mojej ruke ani nevšimol.

 

„Uvidíš, bude sa ti to páčiť," zašepkal a svoje pery priblížil k tým mojím. Z úst sa mu rinul nechutný zápach, akoby mu v nich niečo hnilo a ja som z posledných síl zabodla príbor do jeho pleca. Zaskučal od bolesti a jeho výraz sa zmenil na nepríčetný, nôž aj vidličku však úplne od ignoroval.

 

„Ak to nejde podobrotky," zavrčal a chytil ma za plecia. „Pôjde to pozlotky." Neohrabane ma chytil a nie príliš jemne ma hodil na posteľ.

 

Celá biela som sledovala ako sa zasa približuje a snažila som sa dostať preč. Rýchlo som cúvala na posteli až som narazila na jej kraj a zároveň aj na stenu. Nemohla som utiecť. Jediná možnosť bola prejsť okolo neho a to... nie je reálne. Dych sa mi ešte zrýchlil a ja som sa pokúšala získať kontrolu sebakontrolu, ale vôbec sa mi to nedarilo. Od strachu som bola celá zmeravená.

 

Stále sa približoval a čím bližšie bol, tým mal na tvári väčší úsmev. Prišiel až k posteli, chytil ma za nohy a pritiahol bližšie k nemu. S krikom a zároveň vzlykmi som sa snažila niečoho zachytiť, ale márne. Mal obrovskú silu a nemala som proti nemu žiadnu šancu. Nohy mi roztiahol od seba a z víťazným úsmevom si ma pritiahol ešte bližšie.

 

„No vidíš, že to ide," zasmial sa a ja som bezmocne mlátila a kopala všade naokolo. Keď už si chcel zhodiť nohavice, niečo ho chytilo a otočilo mne chrbtom. Využila som situáciu a presunula sa do rohu postele.

 

„Nepatrí sa obťažovať mademoiselle," zaznel hromový hlas a potom len zaznela dutá rana a z úst toho muža vyletel čierny zub. Muž si siahol na sánku a rukou ju napravil na správne miesto, čo bolo sprevádzané hlasným zachrupčaním. Muž sa znova otočil k Edwardovi a zahrmel chrapľavým hlasom:

 

„Toto si nemal robiť, ty piadimužík." Napriahol sa a pritom si na zem odpľul skoro bordovú krv. Rozohnal sa, ale pred Edwardovou tvárou sa ruka zastavila, lepšie povedané, Edward ju zastavil.

 

Aj keď som sa snažila nepriznať si to zmocnil sa ma hrozný strach. Predsa len, Edward oproti tomu mužovi naozaj vyzeral ako trpaslík.

 

„Čo... to?" pýtal sa muž nechápavo muž a zrazu ležal na zemi. Rýchlo sa postavil a vytiahol striebornú dýku na ktorej mal ešte zaschnutú krv. Rýchlo, ako nejaká šelma sa naňho Edward vrhol a ja som sa zvládla len prizerať ako do toho muža mláti. Ten obor mal krvavú celú tvár a už sa prestal brániť. Z posledných síl zrazu do Edwarda zabodol krvavú dýku a mne sa z hrdla vydral neidentifikovateľný zvuk a rukou som si prikryla ústa.

 

Nemôže ho predsa zabiť... jednoducho nemôže. Všetko je to kvôli mne... Toto sa nikdy nemalo stať.

 

Edward sa škodoradostne uškrnul na dýku a bez akýchkoľvek problémov ju vytiahol z brucha. Ja som len nechápavo sledovala ako sa mu rana pomaly zaceľuje. Muž prestal dýchať a ja som sa snažila ukľudniť, ale vôbec to nešlo.

 

Snažila som sa to v hlave poskladať, ale stále dookola mi rozum hovoril to isté: jeho rana sa sama uzdravila. Neviem ako je to možné, ale tento pirát nie je človek. Ale čo potom je? Nejaký čarodejník?

 

Snažila som sa nerobiť žiadny hluk. Vyzeral akoby nevedel, že som tam. Pozeral pred seba. Jeho oči sa menili z čiernej na hnedú a nakoniec na zelenohnedú. Prekvapene som zalapala po dychu.

 

Vtedy sa na mňa obrátil a jeho tvár skrivila bolesť a šok. Nôž mu vypadol z ruky a dopadol vedľa toho mŕtveho smraďocha.

 

„Si v poriadku?“ pýtal sa ustarostene a podišiel ku mne. Cúvala som na posteli ďalej, ale akosi som to neodhadla a spadla som na zem. Videla som ako sa ku mne blíži, ale ja som len ďalej cúvala. Úplne som ignorovala fakt, že ma bolí celé telo. Hlavné bolo dostať sa od neho čo najďalej.

 

„N-n-nepribližujte s-s-sa,“ koktala som a cúvala ďalej až som zrazu narazila do steny.

 

„Ja ti nezblížim, Bell,“ povedal a pomaly sa ku mne začal približovať. Nemala som už kam utiecť. Sedela som ako prikovaná a modlila sa za rýchly koniec.

 

Podišiel až ku mne a vyšvihol si ma do náručia. Vtedy akoby sa niečo vo mne pohlo a ja som začala kričať. Viem, že mi to nebolo bohvieako platné, ale mohol by ma začuť Jean. Teda ak je ešte živý.

 

Ten pirát zanadával a položil mi ruku na ústa.

 

„Ja ti neublížim. Keby som chcel, spravil som to už dávno. Mal som na to príležitostí viac ako dosť,“ povedal a opatrne ma položil na posteľ. Aj keď mi jeho slová dávali zmysel, akoby išli mimo mňa. Stále som len videla ako si vyťahuje ten nôž a zaceľuje sa mu rada.

 

„Neublížil ti?“ spýtal sa prestrašene. Ale čo ho strašilo? To, že ma zranil, alebo to, že som sa ho bála?

 

„N-n-nie,“ povedala som koktavo. Stále som bola v šoku.

 

Úľavne si vydýchol a posadil sa vedľa mňa. Trochu som sa odtiahla. Viditeľne posmutnel, ale nijako ináč nereagoval.

 

„Čo ste zač?“ spýtala som sa po chvíli ticha. Môj strach trochu opadol a vystriedala ho vďačnosť. Nech je to kto chce, zachránil mi predsa česť. A kto vie? Možno aj život.

 

„Nemôžem ti to povedať. Nechcem, aby si sa ma bála,“ povedal a jeho oči ma prosili, aby som to pochopila. Snažila som sa, ale prečo nechce, aby som sa ho bála?

 

„Ďakujem vám za záchranu,“ povedala som potichučky a pozrela na mŕtvolu na zemi. Po chrbte mi behal mráz. V hlave sa mi prehrávali možnosti, čo všetko sa mohlo stať keby tento pirát neprišiel.

 

„Čo sa vlastne stalo?“

 

„Napadli nás piráti,“ povedal akoby nič. Ja som vytreštila oči a moje srdce vynechalo asi tri údery a následne sa rozbehlo asi trojnásobnou rýchlosťou.

 

„Neboj sa, nikoho nezabili,“ povedal potichučky a natiahol ku mne ruku. Zháčil sa, ale nakoniec ma pohladil po hlave. Jeho dotyk bol, aj napriek všetkému, veľmi príjemný.

 

„Mali by sme ho odpratať,“ povedal po dlhšom tichu. Vstal a vyšiel z kajuty. Ja som sa zviezla nižšie do postele a začala som sa príšerne triasť. Ale nie od zimy. Skôr od strachu. Akoby mi teraz všetko došlo.

 

Potom vošli dvaja piráti. Jeden z nich bol Jean, ale vôbec nevyzeral ako ten, ktorého som si pamätala z lode môjho papá. Bol celý od krvy, oblečenie mal roztrhané a špinavé. Vyzeral, že by si potreboval pospať. Neisto sa na mňa usmial.

 

Potom ho tí traja zobrali a vynášali preč.

 

Za pár minút dnu nakukol ten pirát. Usmial sa na mňa a len rýchlo poznamenal: „Neboj, o chvíľu sa vrátim,“ povedal a išiel tam odkiaľ prišiel. A ja som ostala sama.

 

Shrnutie poviedok - nessienka

Shrnutie poviedok - voldy



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!