Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 12. kapitola

Rose noire - 12. kapitola Konečne sa nám podarilo napísať dvanástu kapitolu. Dúfame, že sa vám bude kapitola páčiť. Príjemné čítanie prajú vaše lásky voldy a nessienka :)

12. kapitola

V kajute nastalo veľmi napäté ticho. Odtiahla som sa od neho, posadila sa na posteli a stále som mu pozerala do očí. Videla som v nich boj. Nevedel, či mi má povedať pravdu, alebo nie.

„Nemôžem ti to povedať.“ Následne uhol pohľadom a zadíval sa na strop nad sebou. Tak to teda nie.

„Nemôžeš, alebo nechceš?“ spýtala som sa provokatívne. Už ma to unavovalo. Prečo sa tak zdráha? Však to nemôže byť až také hrozné tajomstvo, alebo áno?

„Nechcem, aby si sa ma bála práve teraz, keď si mi začala ako-tak dôverovať,“ povedal a opatrne sa mi zadíval do očí. Takže tu je problém? Bojí sa, že mu prestanem dôverovať?

„Verím ti a nezmení to ani fakt, že nie si človek,“ povedala som pevným hlasom, ktorým som dávala jasne najavo, že sa nenechám odradiť.

„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtal sa a v jeho hlase som počula jasnú rezignáciu. Potlačila som víťazný úsmev.

„Nikdy som si nebola ničím taká istá,“ povedala som a prikývla. Nedočkavo som sa mu pozerala do očí. Ticho si povzdychol a spustil:

„Najskôr mi ale musíš sľúbiť, že nech zareaguješ akokoľvek, nikdy nikomu neprezradíš, čo som zač. Sľubuješ?“

„Nič neprezradím, ani keby ma to malo stáť život,“ povedala som vetu, ktorú často hovorili členovia posádky môjho papá.

„Dobre teda, ale nehovor, že som ťa nevaroval, dobre?“ Pozrel mi do očí, tak som nemo prikývla. Znovu si povzdychol.

„Poznáš staré príbehy o upíroch?“ spýtal sa a mňa tým dokonale zmiatol. To mi chce rozprávať staré rozprávky? Bola som zmätená, ale nakoniec som prikývla. O upíroch mi rozprávala pestúnka, keď som nechcela spať a ona ma strašila, že príde Dracula a vysaje mi všetku krv z tela.

„Všetky tie rozprávky sú pravdivé, Bell. Aj keby som si želal, aby to pravda nebola, bohužiaľ, je to pravda. Môj otec bol upír a moja matka človek. Bell, ja som poloupír,“ povedal a čakal na moju reakciu. Ja som len potichu sedela a snažila sa vstrebať jeho slová. Poloupír? Nikdy som nič podobné nepočula. Počula som o upíroch a rôznych démonoch, ale o poloupíroch? Existuje vôbec niečo také ako poloupír? Neklame mi? Tak čo potom je?

„Piješ krv?“ spýtala som sa prvú vec, ktorá mi po dlhom premýšľaní napadla. S upírmi sa predsa vždy spájalo pitie krvi, nie?

„Krv nepijem často. Pretože som z časti človek, stačí mi aj ľudské jedlo. Krv pijem len občas, posilňuje ma a pomáha mi uzdravovať sa,“ povedal a čakal na moju reakciu. Nebála som sa, ale mala som veľa otázok, na ktoré som nevedela odpovedať.

„Ja... ja... prepáč, ale musím porozmýšľať...“ Potom som sa postavila na nohy. Chcela som odísť, ale chytil ma za ruku, otočila som sa na neho.

„Bell? Ty sa ma teraz bojíš?“ spýtal sa potichu a zadíval sa mi do očí. Možno som bola totálne zmätená ale nebála som sa ho. To by som nikdy nedokázala.

„Nebojím sa ťa, len som zmätená. Potrebujem si to všetko urovnať v hlave. Potrebujem byť na chvíľu sama,“ povedala som a pohľadom ho prosila, aby ma pustil a nechal odísť aspoň na tú chvíľku, kým to pochopím.  

Po chvíle si povzdychol a potom ma pustil.

„Vrátiš sa, však?“ povedal a v hlase sa mu nepodarilo celkom zakryť bolesť.

„Vrátim sa, sľubujem,“ povedala som, pozrela mu do očí a potom odišla.

Zamierila som na svoje obľúbené miesto – na provu lode a salda si na zábradlie. Potrebovala som si poriadne prečistiť hlavu a jemný vetrík, ktorý povieval, mi v tom pomáhal.

Takže kapitán lode je pirátsky poloupír. Dobre, nebudem predstierať, že viem, čo to znamená byť poloupírom. Pochybujem, že sú aj tie rozprávky o upíroch pravdivé. Podľa pestúnkinych slov, upíry na dennom svetle zhoria. No, to sa asi nedeje, keďže som nevidela, že by zhorel a to je na slnku prakticky nonstop. Je to predsa pirát. Pochybujem, že kríže alebo niečo podobné tiež funguje. Hovorí, že nie je závislý na krvi. Potrebuje krv na uzdravovanie.

Neviem ako dlho som tam sedela. Možno hodiny, možno len minúty. V hlave sa mi nakoniec myšlienky miesili takou rýchlosťou, že sa mi točilo v hlave. Nemohla som ich takmer ani vnímať a už vôbec som ich nemohla zastaviť.

Stále som tam len sedela a snažila sa na niečo prísť. Je jasné, že som ho nemohla opustiť a ani túto loď, jedine ak by som si chcela zaplávať, čo by mohlo byť fajn, nebyť takého maličkého detailu, ako je šíre more naokolo.

Z rozjímania ma prebral až nezvyčajný ruch na palube. Vtedy so sa prebrala a uvedomila si, že je už tma. Ako dlho som tu asi sedela? Niekoľko hodín určite...  

Vybrala som sa na palubu, kde to vyzeralo ako v mravenisku. Hľadala som niekoho známeho, ale nenachádzala som nikoho, až kým som doslova nenarazila do Cédrica.

„Ach, tu ste, mademoiselle. Už sme sa báli, že vás nenájdeme,“ povedal a v jeho hlase bolo počuť veľmi veľkú úľavu.

„Čo sa stalo, Cédric?“ spýtala som sa napätým hlasom. Bála som sa, že sa niečo stalo.

„Nemôžeme ho prebudiť,“ povedal a skúmavo sa mi zahľadel do tváre.

„Ako to myslíš, nemôžeme ho zobudiť?“

„Išiel som mu zaniesť jedlo, ale vás som tam nenašiel. Rozhodol som sa ho aspoň zobudiť, nech sa neje, ale nepodarilo sa mi to. Snažil som sa, ale on stále nič. Hľadali sme vás po celej palube, ale nepodarilo sa nám to. Jeho stav sa zhoršuje,“ povedal a pre mňa to bolo ako spúšťač. Nech je čím chce, nikdy ho neopustím. Len myšlienka na jeho stratu ma bolela.

Na nič som nečakala a rozbehla sa do kajuty. Moje myšlienky sa zatienili a jediné na čo som dokázala myslieť bolo to, ako by som mu mohla pomôcť.

Vletela som do kajuty, kde stál len jeden pirát, a ako náhle som vošla, zmizol vo dverách. Alebo skôr v tom, čo z nich ostalo. Vrhla som sa k jeho nehybnému telu a snažila sa upokojiť. Keby som tu bola nemuselo sa to stať.

Nevedela som čo mám robiť. Snažila som sa spraviť mu masáž srdca, ale nič nepomáhalo. Skúšala som snáď všetko. Ešte mám jednu možnosť. Môj pohľad skĺzol na jeho pery a na nič som nečakala. Avšak ani dýchanie z úst do úst nepomohlo. Len tak tam ležal. Musela som sama sebe priznať, že keby som sa ho práve nesnažila oživiť, páčilo by sa mi to.

Bezradne som zložila tvár do dlaní a takmer som počula ako sa mi v hlave točia kolieska. Zrazu ma niečo napadlo. Bolo to ako blesk z jasného neba. Musím to skúsiť! Ak mu to pomôže spravím čokoľvek.

Postavila som sa a náhlivo vybehla z kajuty, a ponáhľala som sa na palubu. Našla som Cédrica a odtiahla som ho za sudy a laná. Tam som sa k nemu naklonila, aby ma mohol počuť a zakričala som:

„Daj mi tvoj nôž, prosím!"

Zhrnutie poviedok - voldy

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 12. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!