Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 9. kapitola

07.05.2012 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3121×

 9. kapitola

„Bella,“ povzdychol si, „musím ti niečo povedať. Už to nemôžem odkladať.“

„Edward, môžeš mi povedať hocičo, aj tak to nezmení môj názor,“ povedala Bella vážnym hlasom.

„Možno áno,“ mrmlal.

„No dobre. Tak, čo to je?“

Edward sa zhlboka nadýchol a spustil. „Vieš, plánujem ti to povedať už dlho, ale nikdy to nejako nevyšlo.“ Nervózne sa zasmial. Horlivo premýšľal, či jej má povedať, čo k nej cíti, alebo nie. Doriti. Toto neplánoval. „Hm... Ty proste nemôžeš odísť.“ Nie, nebolo také jednoduché vyznať sa zo svojich citov. Bože, Cullen, prestaň! Chceš, aby odišla a ty sa potom budeš umárať tým, že si ani nevyužil šancu jej to povedať? Kričal na seba v duchu.

„Som dospelá, svojprávna žena. Môžem robiť, čo sa mi zachce.“

„J-ja viem, ale...“ koktal.

„Bože, Edward, povedz už konečne, čo máš na srdci, nech tu nie sme celý deň,“ odvetila Bella rýchlo. Zaujímalo ju, čo jej chce povedať. Najhoršie bolo, že začínala byť vystrašená, pretože Edward sa zdal byť nervózny. A on taký nikdy nebol. Teda, aspoň nie vtedy, kým bola pri ňom.

„Fajn. Ale najprv si, prosím, vezmi tie kvety.“ Podal jej ich. Bella sa na ne dlhú chvíľu pozerala, ale nakoniec si ich vzala. Ihneď zacítila ich sladkú vôňu. Musela uznať, že boli krásne. Otočila sa za seba a položila ich na malú skrinku na chodbe. Potom sa otočila späť naňho.

„Ehm... No, takže,“ začal váhavo, „chcel som ti len povedať, že viem, aký som bol strašný pako. Tá noc, minulý týždeň, keď som bol u teba, bola skvelá a už dlho som sa tak príjemne necítil.“

„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Bella neistým hlasom.

„Vieš... vlastne... no, chcem ti povedať, že,“ zakoktal sa.

„Že...?“ nabádala ho Bella. Pozeral na ňu, ale neodpovedal. Po chvíli k nej jednoducho priskočil, chytil ju okolo pása a pritlačil svoje pery na tie jej. Bella sa ani nestihla spamätať. Koľkokrát si predstavovala, že sa s ním znova pobozká? Ale to bolo v minulosti. Teraz sa jej to nepáčilo. Vlaste, páčilo, ale nemohla to dopustiť. Začala mu búchať do hrude a odtláčať ho od seba. Nedarilo sa jej to. Chytil ju ešte pevnejšie a začal ju bozkávať náruživejšie. Jeho pery boli jemné a Bella na jazyku cítila ich chuť. Prestala ho od seba odtláčať a bozk mu opätovala. Zatvorila oči a užívala si to. Cítila jeho dlane, ktoré ju poláskali po lícach a vtedy sa akoby spamätala. Prudko otvorila oči a odskočila od neho. Pozrela mu vystrašene do tváre, ale on sa usmieval.

„Pre toto ťa nemôžem pustiť. Ľúbim ťa,“ zašepkal a znova k nej podišiel. Vystrela ruky v obrannom geste. Ľúbi ju. Áno, povedal jej to. Nevymyslela si to. Sklopila pohľad, nemohla sa mu pozerať do očí. Nechcela, aby ju ľúbil. Oni dvaja sa k sebe absolútne nehodili. Vedela to. Síce ho ľúbila aj ona, nemohla mu to povedať. Nie, ona sa rozhodla, že odíde a tým to hasne. Zabudnú na seba. O týždeň si na ňu už ani nespomenie. Aby to však pre oboch bolo ľahšie, musela povedať to, čo povedala.

„Ale ja teba nie. Prosím, odíď. Nechaj ma na pokoji.“

Zavrtel hlavou. „Nenechám.“

„Prečo musíš byť taký tvrdohlavý?“ spýtala sa. Robí jej to len ťažšie. Najhoršie bolo, že ona mu odpustila. Úplne všetko.

„Nedal som ti dostatočný dôvod?“ Chytil ju za ruku. Nechala ho.

„Edward, takto to bude lepšie.“ Stála si za svojim.

„Ja viem, že aj ty ku mne niečo cítiš,“ zašepkal a pritiahol si ju bližšie k sebe. Nemohol ju nechať ísť. Bol v tom až po uši.

„Necítim,“ zamrmlala, ale povedala to tak, akoby sa o tom snažila presvedčiť aj samú seba. Edward ju pohladil po chrbte a cítil, ako sa zachvela. Mal pravdu. Cítila k nemu niečo. Milovala ho. Aj keď bol hnusný, arogantný, drzý a ešte neviem aký, milovala ho. Vedela, že vie byť aj milý a príjemný. Taký, aký bol teraz. Odrazu si nevedela predstaviť, že by od neho mala odísť. Ale ona sa donútila k tomu kroku. Zaprela sa mu do hrude a odtiahla sa.

„Nechaj ma,“ zašepkala. „Choď domov a zabudni na mňa.“

„To nedokážem,“ nesúhlasil.

„Musíš!“ Nečakala na odpoveď, zvrtla sa na päte a zaliezla do domu. Pre istotu ich zamkla, aby náhodou nechcel vojsť dovnútra.

„Bella,“ kričal Edward spoza dverí a búchal do nich. „Otvor, počuješ?“ Povzdychla si.

Na skrinke si všimla tie ruže. Chytila ich do rúk a priložila si ich k tvári, aby cítila ich vôňu. Snažila sa Edwardov hlas nevnímať. Rada by otvorila tie dvere a skočila mu okolo krku, ale nemohla. Nemalo by to zmysel. Ona by aj tak musela jedného krásneho dňa odísť. Neprichádzalo do úvahy, aby tu zostala navždy. Ona sa musela vrátiť do San Francisca. A keby tu aj ten mesiac ešte zostala, neprinieslo by to žiadny osoh. Mohla mu povedať, že ho tiež ľúbi a tým pádom by mohla byť s ním, ale neskôr by sa aj tak museli rozlúčiť. A to by im zlomilo srdce ešte viac. Bolo treba to celé stopnúť ešte vtedy, kým je čas. A Bella to práve robila.

Ešte včera o takomto čase by si pomyslela, že by toho nikdy nebola schopná. Že už nikdy by mu neodpustila. Ale on na ňu spravil dojem. Najprv tie ruže, potom „sto“ ospravedlnení a nakoniec bozk. Stopercentne mu odpustila. Oprela sa o dvere a zosunula sa po nich na zem. Edwarda postávajúceho za dverami ignorovala. Po pol hodine Edward svoju snahu vzdal a počula, ako kráčal po schodoch pred domom a odišiel. Do očí sa jej nahrnuli slzy, ktoré si zotrela ešte pred tým, než stihli stiecť na líca. Takto to bude lepšie, presviedčala samú seba naďalej.

Keď ubehla ďalšia hodina, Bella uznala, že je najvyšší čas odísť. A to sa ešte ani nerozlúčila s Jane. Pomaly otvorila vchodové dvere, preskúmala okolie, či sa tu náhodou nenachádza Edward a keď sa uistila, že je vzduch čistý, vyšla von. Poobzerala sa cez cestu, aby ju náhodou nič nezrazilo a prešla k Janinmu domu, kde v rýchlosti zaklopala na dvere. O malú chvíľu sa otvorili.

„Och, ahoj, Bella, nečakala som ťa, poď ďalej,“ vyhŕkla Jane.

„Ďakujem, ale nezdržím sa dlho. Prišla som sa len rozlúčiť,“ odvetila Bella a pohľad zapichla do zeme. Áno, bolo to neslušné, ale nechcela, aby si Jane všimla slzy, ktoré sa jej leskli v očiach. Bolo jej z odchodu smutno a Edwardovo vyznanie jej k tomu vôbec nepomohlo.

„Akože rozlúčiť? Ty sa niekam chystáš?“

„Áno, idem domov.“

„Veď bývaš oproti,“ začudovala sa Jane. Bella sa zasmiala.

„Myslela som domov do San Francisca.“

„Ale veď,“ vydýchla Jane, „nevravela si, že tu budeš až do konca augusta? A to máš ešte mesiac.“

„Hej, to bol pôvodný plán. Ale rozhodla som sa, že odídem skôr.“

„Poď ďalej, porozprávame sa.“ Jane ustúpila z dverí a Bella vošla. S Jane prešli do kuchyne a usadili sa k stolu.

„No, hovor. Vidím, že sa s tebou niečo deje. Za ten mesiac, čo si tu, som ťa už stihla dobre spoznať. Takže, prečo chceš zrazu odísť?“ vyzvedala Jane a sadla si oproti Belle. Zadívala sa na ňu pohľadom vyšetrovateľa. Už tu chýbala len lampička, ktorou by si na ňu posvietila.  

„Nie je v tom nič výnimočné,“ zaklamala Bella. „Proste, chcem ísť už domov.“

„Včera to tak nevyzeralo.“

„Lebo som ešte nad tým premýšľala.“

Jane si povzdychla. „Fajn, nechcem ťa nútiť zostávať tu, ale budeš mi chýbať. Aj deťom. Obľúbili si ťa. Chceli ti ešte poukazovať okolie Forks. Tešili sa na to,“ povedala Jane smutne. Bella odvrátila zrak. Aj ona si Toma s Patrickom obľúbila.

„Povedz im, že mi budú chýbať.“

„Samozrejme... A Bella? Je ešte šanca, že sa sem niekedy vrátiš?“ spýtala sa Jane.

Asi nie, pomyslela si Bella. Avšak, rozhodla sa povedať niečo iné. „Možno.“

Jane len prikývla. „Vieš, že si tu vítaná,“ usmiala sa.

„Viem,“ odvetila Bella.

„Inak, nechcem vyzvedať, ale videla som dnes ráno Edwarda s kyticou ruží pred tvojim domom.“ Bella stuhla. Je možné, že Jane videla aj to, čo sa stalo potom, keď mu Bella otvorila dvere? Videla ich bozk?...

„Prečo mám pocit, že to má s ním niečo spoločné?“ pokračovala Jane zamyslene a pobavene sa na Bellu pozrela. Tá sa začervenala. Jane si to všimla a zasmiala sa.

„Mám pravdu?“

Bella si povzdychla. „Máš,“ pripustila. Aj tak to vyzeralo tak, že Jane videla celé to ranné divadielko. Super...

Preto sa jej už neoplatilo klamať a zavádzať.

„Bella, nechcem, aby si si o mne myslela, že som ťa sledovala, alebo čo, ale proste, keď som ho uvidela cez okno, ako k tebe mieri s tými ružami, pochytila ma zvedavosť. Prepáč.“

„To je v poriadku. Aj tak je to jedno,“ zamrmlala Bella a pokúsila sa usmiať.

„Nie, to teda nie je!“ skríkla Jane. „Veď on je do teba po uši zamilovaný. Keby si videla, aký mal v tvári zmučený výraz, keď odchádzal.“

„Ale my dvaja sa k sebe proste nehodíme,“ vyhlásila Bella.

„A to ti kto povedal? Veď si to s ním ešte ani neskúsila. Bella,“ povzdychla si Jane, „Edward je slušný chlap.“

„Ja viem,“ zašepkala.

„Tak potom, aký máš problém? Nepáči sa ti?“

„Nie, to nie je v tom.“

„Tak potom?“ Bella pokrčila plecami. Jane zavrčala. „Prekristapána, chop sa šance.“

Bella chcela niečo namietnuť, ale Jane pokračovala. „Pozri, cítiš k nemu niečo aj ty?“

„Ja...“ začala Bella váhavo, „asi hej.“

„Čo znamená, asi hej?“

Bella si povzdychla. „Dobre, ľúbim ho.“ Belle sa uľavilo, keď to niekomu povedala. Bola prekvapená, keď to zistila.  Jane si odfrkla. „A sme doma. Tak prečo chceš, preboha, ísť preč? S prepáčením, vyser sa na to, ako to bude s vami o mesiac. Viem, že to nie je dlhá doba, ale možno s ním zažiješ niečo, čo by si nezažila nikdy s nikým iným. Daj mu šancu. Nechcem, aby si svoje rozhodnutie potom ľutovala.“

„Ja ti neviem...“ zašepkala Bella.

„Je ti s ním dobre?“ spýtala sa Jane. Bella pomaly prikývla. Odrazu len začula vŕzganie stoličky a o chvíľu na to pocítila na lakti dotyk. Jane ju zaň chytila a vytiahla ju zo stoličky. Keď obe stáli, Jane sa na ňu zapozerala, chytila ju za plecia a pomaly prehovorila.

„Teraz pôjdeš domov. Myslím ten dom oproti môjmu. Prezlečieš sa, trochu sa namaľuješ, spravíš si účes, hm, vlastne postačí, keď si len prečešeš vlasy a pôjdeš za Edwardom. Žiadne sťahovanie do San Francisca sa konať nebude. To príde až potom. Povieš mu, čo k nemu cítiš a opováž sa mi ukázať na očiach bez neho.“ Keď dokončovala svoj monológ, musela sa premáhať, aby sa nerozosmiala.

„Ale...“

„Žiadne ale! Uvidíš, že sa mi za to ešte poďakuješ.“

Skutočne ma milo prekvapujú vaše komentáre k poviedke. :) Som vážne rada, že má poviedka svojich čitateľov. Ste skvelí!

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 9. kapitola: