Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 26. Kapitola

Tina221


Ochranca upíra - 26. KapitolaTakže, nový diel! Neuveríte, aký je dlhý! No snáď vás to neodradí od čítania :) - Ku koncu týždňa... neviem, koľko budem mať času na písanie... Snažím sa vám to nejako vynahradiť. Poďakovanie, a to skutočne obrovnské patrí: ASHLEY GREENE, ROSALIE 7, WITMY, DASA, MINA, ZUZKA, HOPE, NIKUSHQA95, NIKAA, LETTI, MIRCSII, JAJJA 386.

Príjemné čítanie prajem :)

A MIRCSII,ehm, prepáč za meno. Už som spomínala, že som negramotná? Upozornila si ma na chybu a ja som ešte desať minút zírala na tie dve slová a snažila sa nájsť rozdiel... :D už to mám opravené a venujem ti teda túto kapitolu.

Dalej DASA: Mnoo, ja som to schválne nepovedala :D chcela som, aby to objasnil až Edward, ale možno nájdeš vysvetlenie aj v tejto kapitole ;-)

ROSALIE 7: K tomu novému slovu :) mnoo je to tak... :D

Všetkým dakujem za komentár. Viete, ako krásne sa to číta? :D ĎAKUJEM! <3

26.

Po krátkom rozhovore Carlisla s Arom sme sa vydali do svojich izieb. Aro aspoň predstiera, že rešpektuje naše vegetariánstvo – ja poznám, keď niekto klame, takže k tejto téme viem svoje – a tak máme izbu na opačnom konci hradu, ako je jedáleň. Dokonca okolo našej izby nechodia ani turisti a za to som bola skutočne vďačná. Ostávalo urobiť už len jedno.

Dopočula som sa, že na hrade má Aro upíra, ktorý dokáže zmazať spomienky. Veľmi rada by som toho upíra vyhľadala a požiadala o pomoc. Ale nad tým budem musieť uvažovať až keď budem úplne z dosahu Alice. Určite sa bude hnevať za moje rozhodnutie... a to ma privádza k ďalšiemu problému. Môj vševediaci braček by s tým tiež nesúhlasil.

 

„Ide sa nakupovať! Až do zajtra rána sa slnko neukáže! Šup! No tak! Sľúbili ste mi predsa, že sa pôjde na nákupy!“ výskala moja nová sestra a behala po našich izbách. Aby ste mali predstavu, ako bývame. Dalo by sa povedať, že sme dostali malý byt. Prvé, na čo po vstupe do nášho dočasného bytu narazíte, je malá predsieň kruhovitého tvaru so 4 dverami a dvoma otvormi bez dverí, ktoré majú ručne modelovanú klenbu a vedú do kuchyne a obývačky. Za dverami sa schovávajú izby s manželskými posteľami, skriňami na oblečenie, stolík so stoličkami, zrkadlá a iné veci, ktoré by potrebovali obyčajný ľudia, ako aj lampy. Nikdy som si nevšimla, že by si Volturiovy potrpeli práve na ľudskosť, ale určite to malo iný význam, ktorý som nevidela.

 

„Bella! Už si vybalená?“ zakričala na mňa Alice a skôr, ako som si stihla odpoveď čo i len pomyslieť, skočila k skrini s mojimi vecami a začala sa v nej prehrabávať. Asi o sekundu na to po mne niečo hodila a potom odišla.

Pozrela som sa na veci, ktoré som si bez námietok musela obliecť. Bola som šťastná, keď som zistila, že to bolo obyčajné fialové tričko s krátkym rukávom – i keď na môj vkus trochu veľkým výstrihom – a čierne rifle.

S radosťou som si to obliekla a pozrela som sa do zrkadla. Môj vzhľad mi vždy prekážal a teraz, keď som ešte aj upír, tak mi to vadí ešte viac. Nedokážem prejsť po ulici aby som nezacítila na sebe nejaký závistlivý alebo túžobný pohľad. Mne je to skutočne nepríjemné.

 

Nákupy nakoniec neboli také hrozné, ako som sa obávala. Alice bola síce nezastaviteľná a nebyť zatváracích hodín, sme tam ešte niekoľko dní, ale na druhej strane to bol výborný spôsob, ako myslieť na niečo iné. Teda, nieže by to veľmi pomohlo – nemyslieť na Edwarda a na miesto, kde budem musieť stráviť ešte niekoľko mesiacov – ale svojím spôsobom ma toto upokojilo.

„Chýba ti, však?“ oslovila ma Rose a objala ma okolo ramien.

„Tebe by Emmett nechýbal, ak by si ho musela opustiť a nebola si istá, na ako dlho? Ešte k tomu je v nebezpečenstve,“ poslednú vetu som len zašeptala.

„Ako to myslíš?“

„Vie o nás, našom svete,“ vysvetľovala som jej.

 

„On vie, že chodí s upírom,“ začula som za sebou smiech môjho brata, Emmetta.

„Ale to nie je vtipné!“ hnevala sa Rose.

„Kto by sa chcel bozkávať so storočnou mŕtvolou?!“ smial sa Emmett ďalej. Len som pokrútila hlavou a zaliezla som do svojej izby.

Opäť ma zaplavili spomienky na Edwarda. Možno ma poslúchne a niekoho si nájde. Sľúbil mi, že ak bude mať rád niekoho iného, tak bude s ňou. Ja to pochopím a nechám ho ísť vlastnou cestou. Samozrejme, že proti tomu protestoval, ale ja viem, že ľudská pamäť je... ako to povedať? Spomienky blednú a to rýchlo. Človek nevydrží čakať večne, ale to chápem. Pre ľudí je čas veľmi dôležitý. To len my, nesmrteľní, môžeme čakať veky a aj tak sa nám neskráti čas. Veď kedy skončí večnosť? Nikdy. Preto ani my neumrieme, jedine ak niečiou rukou, alebo tiež zubami, pochopiteľne.

 

V tom som zacítila pach nejakého upíra, ktorého som nepoznala. Otvoril dvere a vstúpil do našich izieb.

„Aro vás chce opäť vidieť,“ oznámil a potom opäť odišiel. V celom našom malom byte zavládlo  ticho. Napätie bolo takmer hmatateľné a mňa to celú roztriaslo. Alice a Rose si to zrejme uvedomili a tak rýchlo vtrhli ku mne do izby a objali ma. Vôbec mi to však nepomáhalo, ich podporu som nedokázala vnímať. Pred sebou som stále videla jednu a tú istú scénu:

Aro ku mne pristupuje a posunkom mi naznačuje, že mu mám podať ruku. Samozrejme, odmietnuť nemôžem a preto jeho nepriami príkaz plním. Len čo sa dotkne mojej kože, uvidí každú moju myšlienku a ja budem vidieť spolu s ním všetko, čo som kedy zažila. Veci, na ktoré sa snažím zabudnúť, no aj napriek tomu, že sú za závojom a pochádzajú z čias mojej ľudskosti, sú stále príliš silné.

 

Áno, to je moja nočná mora, hoci som nespala už sto rokov. Bojím sa tejto situácia, no vedela som, že nastane už o niekoľko minút a nenávratne sa blíži.

 

Ako rodina sme sa zoskupili v chodbe a spoločne sme sa vydali do siene. Cítila som napätia, strach ale i očakávanie. Rose mala o niečo iné rozpoloženie, ako všetci ostatný, ale keď som sa jej na to spýtala, len sa usmiala a povedala, že sa nemusím trápiť.

 

A tak sme sa vydali do siene, kde sedeli traja najvplyvnejší upíry v našom svete. Zdá sa vám zvláštne, že nevravím najmocnejší? V skutočnosti je však pravda, že sú silný len vďaka svojej garde a oni sami o sebe by nijaké nebezpečenstvo neboli.

„Á, tu ste, priatelia. Ešte sme sa s vami nestihli pozhovárať. Boli sme prerušený večerou, na ktorú sme vás, samozrejme, chceli pozvať, ale vzhľadom na rozdiel v pojímaní večnosti medzi nami som to pozvanie nevyslovil. Isto sa nehneváte. Tak Carlisle, rozprávaj, vidím, že tvoja rodina sa rozrástla. Poznám len Isabellu, musíš nás predstaviť,“ privítal nás Aro, sediaci na tróne uprostred. Obklopovali ho, okrem členov gardy, aj jeho bratia, Marcus a Caius. Marcus sedel po jeho pravici a nielenže sa tváril nezaujato, on nás skutočne ignoroval. Caius si akoby zlomyseľne premeriaval každého z nás. Upír na najvyššom tróne nás pozorne sledoval a čakal, kým začneme hovoriť.

 

Na Arove vyzvanie začal Carlisle predstavovať novonadobudnutých členov. Takmer som videla, ako pracúva tieto údaje. Určite premýšľa, aké výhodné by bolo mať nás v garde. Mne by nemohol nikto klamať, vedela by som, ako sa cíti, čo chce a prečo to chce. Carlislova odolnosť voči krvi by sa dala využiť kdekoľvek. Emmett by mohol trénovať upírov, alebo chodievať na vojny. Rosaliin pôvab by pravdepodobne využil rovnako ako Heidy, na lákanie potravy. Zvláštne, že Carlisle nespomenul jej skutočný dar. Alice by bola na každom stretnutí, asi by nahradila mňa, hoci občas dokážeme skrývať myšlienky. A Jasper. Na toho, dalo by sa povedať, si Aro brúsil zuby. Predpokladám, že sa tak rýchlo nezmieri s myšlienkou, že ho nebude mať v garde.

A nedalo sa nepostrehnúť, aj bez schopností by som si to všimla, že Aro zúril, keď mu všetci zborovo odpovedali. Otázka bola jasná.

„Nechceli by ste sa k nám pridať, moji milí?“

A odpoveď? Asi to uhádnete aj sami.

„Rád/a by som zostal s rodinou,“ táto veta, prednesená naraz všetkými členmi rodiny, ktorých sa otázka týkala, Ara vytáčala do krajností. On žiarlil na Carlisla, že si aj bez nejakých odmien dokáže pri sebe udržať takých mocných jedincov.

Potom sa hlavný vodca upírov obrátil ku mne.

„A ty, moja milá?“

„Nie, ďakujem,“ odvetila som a v mojom hlase bolo počuť všetko pohŕdanie, ktoré som k nemu, celej jeho garde i tomuto miestu, cítila.

„Predsa by si neodmietla moju prosbu. Tak rád by som ťa mal pri sebe. Tvoju spoločnosť mám veľmi rád. Si krásna ako tvoja dokonalá sestra. Mohla by si toho toľko dokázať.“

„Neklam sám sebe,“ odfrkla som si a len ťažko som udržiavala svoju tvár za maskou. V skutočnosti som chcela znechutene ohrnúť pery, ale to by asi bolo priveľa.

„Ale no tak, isto to chceš. Som si istý, že by si rada patrila k nám.“

„Nie, rozhodne nie.“

 

„Nemôžeš Ara odmietnuť,“ ozval sa Caius z trónu.

„Môžem.“

„Sme kráľovská rodina. To pre teba nič neznamená?“

Provokoval a ja som to vedela. Ale ako som mala odpovedať. Ja predsa nemôžem klamať. No to je mi ale krásny dar.

„Hm,“ ozval sa nespokojne.

„Nie, nič to pre mňa neznamená. Vy pre mňa nie ste ničím. Oveľa dôležitejšia je pre mňa rodina. Tú by som za nič nevymenila.“

Vedela som, že som povedala veľa, ale aj samotná moja odpoveď by ich popudila. Aro sa postavil.

A je to tu – pomyslela som si. Teraz padnú všetky tajomstvá, všetko uvidí. Som stratená a on so mnou.

Lenže ja som bola asi jediná, ktorú jeho približujúca sa postava znervózňovala. Rosalie sa snažila upokojiť – sústrediť – a zároveň sa chcela nahnevať. Tomu som veľmi nerozumela. A zvyšok mojej rodiny akoby očakával zázrak, inak to nazvať neviem. V niečo dúfali, ale akoby ani oni sami nevedeli presne v čo. Zvláštne.

 

„Isabell, ach, Isabell. Ty si mi ale vzdorovitá. Smiem?“ pýtal sa Aro a natiahol ku mne ruku. Len veľmi pomaly som ju zdvíhala. V polovici pohybu mi však sama zastala a ja som s ňou nemohla pohnúť. Neznášala som cudzie dotyky, cudziu blízkosť a teraz o to väčšmi. On však nepočkal, kým sa spamätám a chytil ma za ruku on.

A už som len videla, ako si prečítal moju poslednú myšlienku. Potom prešiel k tým najstarším. Cítila som z neho podivnú radosť. Bol šťastný, že sa o mne môže všetko dozvedieť, že mi to ubližuje.

Prechádzal mojim detstvom, až sa dostal k mojej svadbe. Tu bol najzlomyseľnejší. Postupne prechádzal ku dobe, keď ma premenil Carlisle a išiel stále dopredu. Videl, aké školy som navštívila, ako som to spočiatku neznášala – pohybovať sa medzi ľudmi – a tak mi Carlisle vybavil súkromné štúdium. Do školy som prichádzala len na testy.

Ani som sa nenazdala a už bol v dobe, keď sme po druhý raz prichádzali do Forks. Verili by ste, že odkedy sa dotkol mojej ruky, uplynulo sotva pár sekúnd? Skutočne, prebrať sto rokov môjho života mu zabralo necelých päť sekúnd.

A o zlomok sekundy neskôr už bol pri prvom dni v škole, keď som zbadala Edwarda.

Edward – vzlykla som v mysli zúfalo, no zrazu sa stalo niekoľko vecí naraz.

Rose pocítila na seba akúsi pýchu a hneď na to Aro začal byť zmätený. Prekvapene pustil moju ruku a potom ju zase chytil. Jeho myšlienky museli byť skutočne vtipné, pretože som od Alice pocítila silnú vlnu pobavenia.

A v tom mi to všetko došlo.

Jasper už predtým vedel, čo sa stane. Videl, že sa ma Aro dotkne. Preto pomáhali Rose s darom a zámerne ho nepovedali aj Arovi. Bola to moja – Edwardova, naša – jediná šanca, ako prejsť volturiovým cez rozum. To bolo to sústredenie, ktoré som do Rose cítila už odkedy boli na ceste do tejto sály. Ale zrejme sa jej ten štít nepodaril až do teraz. To znamená, že ho vytvorila náhodou a tak ani Jasper nevedel predpovedať, či sa to podarí. Takže toto bola tá záhadná vec, ktorú som nesmela vedieť. No jasne, keby na to prišli Volturiovi skôr, donútili by nás tu ostať.

„Správne,“ šepla Alice a keď som sa na ňu otočila, usmiala sa. Hm, takže mám pravdu.

A zatiaľ, čo som premýšľala nad skutkami mojich súrodencov, Aro chodil ku každému jednému členovi gardy a chytal ho za ruku. Podľa jeho frustrovaného a nahnevaného výrazu som usúdila, že Rose tým štítom obalila celú miestnosť.

Potom sa Aro unavene zvalil na trón, zatiaľ čo jeho brat znepokojene oznámil, že naše stretnutie sa končí.

 

Celá rodina sme sa teda pobrali do apartmánu, ale ani jeden sme o tom nepovedali ani slovo. Alice začala na každého kričať, že si potrebuje kúpiť niečo na seba a tak sme sa všetci pobrali do obchodov.

A len čo sme sa všetci naskladali do jedného auta. 8no, dobre počujete, tak sme sa o Rosaliinej schopnosti rozprávali viac, ako je zdravé. Nuž, dávalo to zmysel, že má takúto schopnosť, to ona je tu ten ochranca rodiny.

A rose bola na seba hrdá, už sa necítila nepotrebná. Bola šťastná, viac než šťastná. Cítila, že konečne niečo dokázala.

Ale to by nebol Emmett, ak by k tomu zase nemal svoje poznámky, no ale s tým sa už nedá nič robiť. Jedno sa predsa nikdy nezmení. Emmett a jeho vtipy.

 

Neviem, ako dlho sme tu. Čas prestal utekať a zároveň beží prirýchlo. Pre upíra však nehrá žiadnu rolu, no bez Edwarda som sa cítila veľmi osamelá. Súrodenci sa mi to snažili spríjemniť, no nedarilo sa im to.

Alice vyhlásila ďalšie nakupovanie, no tento krát som to odmietla. Vedela som, že by som sa ani tam nevedela uvoľniť. Alice moje myšlienky počula a smutne sa pousmiala.

Ale môžeš mi kúpiť čokoľvek budeš chcieť – pomyslela som si a jej výraz bol predsa len o kúsok radostnejší.

 

Všetci odišli a ja som si dovolila myslieť na to, čo som chcela. Nemala som síce čas, zistiť si niečo o tom upírovi so schopnosťou mazať pamäť, ale teraz mám na to dosť času. Ako poznám Alice, obletia nejedno stredisko. Tuším si zajednávala lietadlo. Nuž, času je veľa.

 

„Ahoj, prosím ťa, poznáš niekoho so schopnosťou mazať pamäť?“ opýtala som sa sama seba v izbe. No neznie to trochu trápne?

Znie! Ale tým sa nezaoberaj! Nie si človek v puberte! – kričal na mňa môj druhý hlas.

Vyšla som z nášho dočasného bytu a mierila som chodbou čo najďalej od Trónneho sálu.

„Ahoj, nevieš, či tu má niekto na hrade schopnosť mazať spomienky?“ to je dosť zlé. Tak inak.

„Prepáč, ja len potrebujem upíra, ktorý vie zmazať spomienky, neviete, kde ho nájdem?“ no, neviem, či to je lepšie, ale...

„Viem, kde ho nájdete,“ ozvalo sa mi za chrbtom pobavene.

Prudko som sa otočila a potom som uskočila dozadu. Upír, ktorý stál za mnou mal vlasy na ježka, hnedej farby, a čierne oči.

„Vážne?“ spýtala som sa akýmsi slabým hlasom a tak som ešte o ten krok ustúpila dozadu.

„Stojí pred vami. A prepáčte, nechcel som vás vyľakať,“ usmial sa ospravedlňujúco a na moje prekvapenie aj úprimne.

„Nuž, stalo sa. Tak, mohli by ste pre mňa niečo urobiť?“ spýtala som sa otvorene. Nemala som rada chodenie okolo horúcej kaše.

„Vy na to idete priamo, no, mám rad obkľuky, ale keď inak nedáte. Aspoň mi prezraďte meno. Ja som Stefan. A potom ešte, komu chcete vymazať pamäť?“

„Isabella. A nechcem pamäť vymazať úplne, len niektoré spomienky. Dá sa to?“

„Chceš sebe zmazať niektoré myšlienky?“ spýtal sa udivene.

„Niektoré veci by som radšej neprežila,“ odvetila som ticho a sklonila som hlavu. Chvíľu sa na mňa díval. Cítila som z neho zvedavosť, ale aj ľútosť. Vedela som, že spočiatku ma chcel získať, ale to ho prešlo, len čo som mu toto povedala. Je milý, chápavý... čo potom do pekla rodí u Volturiových?

 

„Viem to tak spraviť, ale asi ti to nebude najpríjemnejšie. Pod so mnou,“ prehovoril a viedol ma... zrejme do svojej izby. Brr, striaslo ma pri tom pomyslení, no nechala som to tak.

Otvoril mi dvere a pokynul, aby som vstúpila dnu. Posadila som sa na jediný kus nábytku, ktorý jeho izba obsahovala a sledovala som každý jeho pohyb.

„Takže, čo mám zmazať? Alebo najskôr ti poviem, čo budem robiť. Proste len si ľahneš, ja ti chytím spánky, aby som sa na to mohol lepšie sústrediť a ty budeš myslieť na to, čo už viac vedieť nechceš. Ja to budem vidieť a keď prejdeš všetko, tak ti to zmažem. Bude to trvať len minútku,“ vysvetľoval mi a sledoval ma. jeho oči boli také milé a úprimné, že som to nevedela ani opísať slovami. Len som prikývla, no keď bolo stále ticho a nehýbal sa, prehovorila som.

„Nechcem si pamätať svoj ľudský život,“ šepla som.

„Si si istá? Vieš, nedá sa to potom zvrátiť a...“

„Som si sto percentne istá,“ prerušila som ho.

„Dobre teda. Povedz, keď budeš pripravená.“

„Už som, preto som tu,“ usmiala som sa a ľahla si na pohovku. Stefan sa nado mňa naklonil a spojeným prostredníkom a ukazovákom sa mi dotkol spánkov. Bola som napnutá ako struna.

„Zavri oči a mysli na to, čo viac nechceš vo svojej mysli,“ inštruoval.

„Iba ľudský život maž, hlavne to, čo... veď to poznáš. Keby sa mi tam priplietla myšlienka na niečo... niekoho iného, tú mi nechaj.“ Chápavo prikývol a tak som urobila, čo po mne žiadal.

Pri tomto dobrovoľnom vracaní sa do minulosti som sa cítila dosť nepríjemne a zároveň šťastne. Konečne sa toho zbavím, pre Edwarda.

A ešte mi pomáhali, do istej mieri, jeho pocity, ktoré boli tak rozdielne od Arových. Skončila som návrat do minulosti, otvorila som oči a videla som jeho tvár, stiahnutú do bolestnej grimasy. Potom otvoril oči a keď sa na mňa pozrel, myslela som si, že bude plakať. Ale nebolo to z tejto spomienky, bolo to z niečoho iného, dávneho. Niečoho, čo sa ma týkalo a zároveň...

„Zavri oči,“ zašeptal stále ubolene. Zvláštne, že som natrafila aj na niekoho citlivého. Zvláštne, že pocit, že ma zbaví mojich myšlienok ma zbavil strachu z jeho rúk na mojich spánkoch.

 

Cítila som, ako ma nejaká sila začala tlačiť na hlave. Opatrne do mňa prenikala presne v miestach, kde sa ma dotýkal. Vravel minútu. Koľko to trvá teraz? Tridsať sekúnd?

Možno...

Moje myšlienky prerušil nečakaný hluk nado mnou.

„Čo si myslíš, že robíš?“ vrčala Alice.

„Nemôžete ma len tak prerušiť. A ja len...“ nedokončil, lebo sa na neho vrhla celá moja rodina, okrem rodičov.

Ja som rýchlo vstala a postavila sa pred neho.

„Ja som ho o to požiadala,“ prehovorila som pevným hlasom.

***

 

Kapitola 25. - Zhrnutie - Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 26. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!