Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 15. Kapitola

29.12.2009 (11:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1912×

Zastala som pred jeho domom a zazvonila. Bolo presne pol dvanástej. Započula som, ako sa jediné srdce v dome freneticky rozbúchala tesne predtým, než jeho majiteľ otvoril dvere.

Edward stál vo dverách v čiernych teplákoch a šedom tričku. Bolo neuveriteľné, že aj v takomto prostom oblečení vyzerá dokonalo.

Pozval ma ďalej a ja som vošla. Vyzliekla som sa a spoločne sme vykročili do obývačky. Presne tak, ako obvykle. Jednoducho, počas tých dvoch týždňov čo ho navštevujem kôli práci to takto začína vždy. Cítila som sa pri ňom oveľa uvoľnenejšie ako pri hocikom inom. Zahanbene som si musela sama pred sebou priznať, že na neho som si zvykla oveľa rýchlejšie, ako na bratov alebo Carlisla. Edward bol zdržanlivý a ja som mu bola vďačná.

Sadla som si do kresla a on sa posadil na gauč. Spoločne sme dávali dohromady tú prezentáciu, dohadovali sme sa čo dáme kedy a o obsahu poznámok k tomu. Vedela som, že akonáhle ho Carlisle pustí do školy, zabudne na to, že si má šetriť oči. Práve vďaka tomu som nemala výčitky, že ho s týmto tak dlho zaťažujem. Ani som si neuvedomila, že na tom pracujeme viac než štyri hodiny. Ani Edward si to nevšimol. Zabúdal dokonca aj na pitný režim. Musela som mu pripomínať, že treba aj piť. Ja som sa v rámci hry občas ospravedlnila a odišla som na záchod. Nevedela som, ako dlho tam ľudia zvyčajne sú a tak som počkala nejakých päť minút, potom som spláchla, umyla si ruky a vrátila som sa za ním do obývačky.

Ja som unavená nebola a Edward tak tiež veľmi nevyzeral, ale cítila som z neho únavu.

„Počkala by si chvíľu? Vezmem si niečo z hora a hneď som tu,“ spýtal sa ma, keď som z neho zacítila jemnú bolesť – pravdepodobne hlavy kôli tej námahe. Len som prikývla a sledovala som ho, ako ide hore.

Len čo mi zmizol z očí, schúlila som sa do klbka a hlavu som si oprela o operadlo kresla. Zavrela som oči a predstavovala som si, že som človek. Bolo by to také jednoduché. Ešte ľahšie by to bolo, kebyže nemám spomienky, ak by som neprežila to, čo som prežila.

Počula som, ako schádza dolu, ide do kuchyne a napúšťa si vodu. Potom ju vypil a išiel do obývačky.

„Tak...“ začal, no zrejme si ma všimol a tak opäť stíchol. Cítila som z neho jemné okúzlenie. Potom niečo šuchlo, no nevedela som ten zvuk identifikovať. Následne som na sebe pocítila čosi mäkké a hrejivé. Deka?

Jeho ruka sa ma opatrne dotkla. Odhrnul mi vlasy z tváre a potom mi hlavu nadvihol. Tesne pod ňou mi niečo šuchlo a keď mi ju položil, mala som ju vyššie než predtým. Ležala som na niečom pohodlnejšom. Na vankúši?

Otvorila som oči a videla som, ako si sadá na sedačku a s jemným úsmevom dokončuje našu prácu. Po chvíli sa na mňa pozrel, usmial sa ešte viac.

„Zobudil som ťa?“ spýtal sa ospravedlňujúco.

Pokrútila som hlavou, že nie, no stále som neprehovorila.

Bolo by možné, že je taký dokonalý, ako sa zdá?

Vstal a šupol si k mojej hlave, bol však odo mňa minimálne pol metra ďaleko.

„Pokojne ešte spi, ja to dokončím, aj tak si väčšinu urobila ty.“

Nechápavo som si ho meral pohľadom. Až teraz som si uvedomila, že vyzerá ako anjel. Odtrhla som od neho pohľad, kým si stihol uvedomiť, že na neho zízam. Zahľadela som sa na deku, ktorou ma prikryl. Asi som sa zatvárila nejako čudne, pretože zrazu vyskočil na nohy a spravil dva kroky odo mňa. Cítila som z neho akýsi strach.

Zdvihol ruky vedľa hlavy na znak neviny a opatrne sa na mňa pozeral.

„Len som nechcel aby ti bola zima. Nič som neurobil, vážne.“

On si mysle, že ho z niečoho podozrievam. Veď to je hlúposť!

Odokryla som sa a prehodila som si nohy na zem. Postavila som sa a v tom som z neho zacítila akési sklamanie a bolesť. Nechápala som to, ale teraz mi na tom veľmi nezáležalo. Moje myšlienky lietali, nemohla som sa na nič poriadne sústrediť. Využila som to. Urobila som k nemu dva rýchle kroky a objala som ho okolo pása. Opatrne som si o jeho hruď oprela aj hlavu a čakala som na jeho reakciu.

Prekvapene vydýchol, no neobjal ma. Bol šťastný, no aj sa bál. Pomaly zdvihol ruky a spojil ich za mojim chrbtom tak, aby mi nechal priestor, keby som chcela ujsť. To ale nehrozí, som veľmi rada, že som toto dokázala, vďaka nemu, a teraz sa ho len tak nepustím. Najmä keď cítim, že ma má tak veľmi rád.

Po chvíli sa jeho ruky zľahka opreli o môj chrbát, za chvíľu na objal pevnejšie, až napokon si bol istý, že nikam neodídem a preto si ma k sebe silno privinul. Nos si zaboril do mojich vlasov. Bolo mi nádherne. On bol šťastný a pokojný. Ja som sa vznášala.

V jeho náručí som sa cítila tak ... tak bezpečne. On bol môj anjel strážny, ktorý mi pomohol prekonať môj strach. Teda, nie tak docela. Len jeho sa nebudem báť, voči iným to bude rovnaké, ako predtým.

Neviem po akej dobe som zdvihla hlavu a stretla som sa z jeho pohľadom, ale pozeral sa na mňa tak nežne, že som opäť stratila hlavu. Musel si všimnúť, že ma omámil, pretože sa ešte viacej usmial. Teraz sa mu na tvári objavil krásny úsmev. Bol taký pokrivený, šťastný a nežný. Ja ho zbožňujem.

„Ďakujem,“ šepla som mu. Bola som si vedomá toho, že sú naše tváre len pár centimetrov ďaleko, ale na niečo viac som pripravená nebola.

„Za čo?“

„Že si bol taký trpezlivý.“

„Ja ďakujem,“ usmial sa na mňa.

Teraz som ja nechápala, no nechcel mi to vysvetliť. Cítila som z neho rozpaky.

„No, za to, že si tu a ... so mnou a,“ teraz mal taký hanblivý a bojazlivý výraz, až som mala pocit, že sa začne červenať.

„Mám ťa rád,“ šepol nakoniec a sklonil hlavu. Jeho zovretie okolo môjho pása povolilo a zazdalo sa mi, že sa bál. Nevedela som čoho, ale asi mojej reakcie. Tej sa ale báť nemusel.

Zdvihla som k nemu ruku a položila si ju na jeho líce tak, aby som ho donútila sa na mňa potrieť. Áno, bál sa, videla som mu to na jeho krásnych zelených očiach.

„Aj ja teba, ale nebude to také isté ako normálne ... potrebujem ešte trochu čas...“

„Koľko len budeš chcieť,“ vydýchol šťastne. Jeho zelené oči sa teraz krásne usmievali, boli plné šťastia. Cítila som sa jak v nejakej telenovele – a to ja také filmy neznášam...

„Sadneme si?“ spýtal sa. Len som kývla a sadla si. Urobil to isté, ale zdalo sa mi, že bol príliš ďaleko. Tak som si k nemu sadla bližšie, no on sa zase stiahol.

Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Som rád, že si to už prekonala, ale nemusíš sa ponáhľať. Máme čas.“

Nesúhlasne som sa zamračila a znova som si sadla úplne k nemu. Oprela som si hlavu o jeho rameno a povedala som, „ja viem, len som šťastná, že už to je za mnou aspoň pri tebe. To mi stačí.“

Ruku, o ktorú som sa mu opierala mi omotal okolo ramien a tým si ma pritiahol bližšie k sebe.

„Nerozumel som tomu, čo si povedala. Čo ti stačí? A ako to, že len pri mne zmizol ten strach?“

„No, vravela som, že mi vôbec nevadí, že sa ostatných budem straniť stále rovnako. A je to preto, že tebe verím.“

„Ďakujem,“ šepol mi do vlasov.

„To ja som ti vďačná.“

„Budeme pokračovať?“ pýtala som sa a kývla som hlavou k našej práci.

Len prikývol na súhlas a pustili sme sa do čítania. Mala som šťastie, že som upír, pretože ma celkom rozptyľovalo to, že ma hladí po ramene. Bolo zo veľmi príjemné, ale jedna časť mojej mysle bola tým úplne ochromená. Našťastie som mala viacej priestoru na myslenie a preto som dokázala čítať text a aj ho v mysli priradiť k obrázku. Pri tom som mu držala druhú ruku a hrala som sa s ňou. Jemne som mu roztvárala dlaň, prechádzala prstom po jeho čiarach, až kým neskríkol, „Nemôžem sa sústrediť!“

Ja som sa musela začať smiať.

„Potvora,“ zamrmlal si popod nos, ale vedel, že ho budem počuť.

Založila som si ruky v bok a hrane som sa na neho zamračila.

„Ja?“

„Samozrejme, že nie ty, láska,“ povedal a pritiahol si ma k sebe. So mnou v náruči sa oprel. Potom však stuhol a mierne sa zahanbil. Nerozumela som tomu, no nechcel mi to povedať. Nakoniec som sa to však dozvedela a veľmi ma to potešila. Zahanbil sa pre to oslovenie, čo použil. Ja sa z neho zbláznim.

Dlho sme tak ležali a nič nehovorili. On sa mi hral jednou rukou s vlasmi a ja som sa hrala s jeho druhou rukou. Proste idylka.

„Dnes už asi nič neurobíme,“ povzdychla som si.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa mi, ale mňa to pobavilo. Vysvetlila som mu, že mi na tom vôbec nezáleží a že to večer kludne dokončím.

„Neprídeš zajtra? Dokončíme to spolu,“ navrhol.

„Vážne si myslíš, že spolu niečo urobíme?“ zasmiala som sa a tento krát sa smial so mnou.

„To neviem,“ priznal, „ale bol by som rád, keby si prišla. Bude to také isté ako dnes? Myslím tým, bude to zajtra také ako dnes, alebo také ako to bolo predtým?“

„Neboj sa, už je to preč. Aspoň kým sme v tomto štádiu, ak chápeš. Ale už pôjdem.“

Len čo som to povedala, tak som vstala a zamierila som ku dverám. Tie sa však práve otvárali a v nich stál sympatický muž, ktorým sa až príliš nápadne podobal Edwardovi. Určite to bol jeho otec.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho zdvorilo.

„Dobrý podvečer,“ opravil ma s úsmevom a natiahol ku mne ruku. Uskočila som pred ňou, ale dúfala som, že si to nevšimol. Pozrela som sa za seba a hrala som, že sa rozhliadam po dome, aby si mysle, že som si jeho ruku nevšimla.

„Máte krásny dom, tá časť vzadu je robená len nedávno však?“ mlela som nezmysli, len aby som odpútala jeho pozornosť.

„Kto?“ spýtal sa krátko a tým ma vyviedol z rovnováhy. Musí byť aj on výnimka rovnako ako jeho syn, zväčša ma potom ľudia nechajú tak a hrajú moju hru.

„Prepáčte, ale nerozumiem vašej otázke,“ poznamenala som zdvorilo.

„Videl som už prípady, ako si ty. Len mi povedz kto a kedy a ja to vybavím.“

Teraz som pochopila, kam tým mieri. Vedel, čo mi niekto urobil, spoznal moje správanie, lebo podobné prípady už zažil. Ale čo mu poviem, že začiatkom devätnásteho storočia bolo bežné, že sa rodičia rozhodli vydať svoju dcéru a ona proti tomu nič nezmohla? Asi mi neuverí, že som bola rok vydatá a že proti mužskej autorite toho ženy veľa neurobili. Vlastne skoro nič.

„Ďakujem, ale nepotrebujem pomoc. Som v poriadku.“

Zamračila sa na mňa a urobil rýchli krok ku mne. Ja som sa opäť posunula od neho. Tesne za chrbtom som zacítila Edwarda, ktorý sa nahneval.

„Tati, mohol by si nás nechať osamote, prosím. Bella už bola na ceste domov.“

Otec sa na neho skúmavo zahľadel a potom prikývol.

„Rád som vás videl, Isabella.“

„Aj ja vás,“ zavolala som za ním, pretože už opustil miestnosť.

„Prepáč mi to,“ ospravedlnil sa mi Edward.

„To nič, ďakujem.“

Počkal, kým sa obujem a potom mi pomohol si obliecť bundu. Musela som sa usmiať jeho galantnosti. On skutočne nepatril do tejto doby.

Stáli sme oproti sebe a pozerali sme si do očí.

„Môžem,“ pýtal sa ma. Len som sa usmiala a sama som ho objala. Pevne si ma k sebe pritisol a oprel si o moju hlavu čelo. To bol zrejme jeho obľúbený spôsob objímania.

„Príď čo najskôr, prosím, budeš mi chýbať.“

***

 Kapitola 14. - Zhrnutie - Kapitola 16. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 15. Kapitola: