Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 12. Kapitola

21.12.2009 (17:15) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2005×

Zišiel som dole schodmi a otvoril som dvere. V nich stála tá, o ktorej som premýšľal celý deň. Sklonil som hlavu a uvažoval som, či to nie je len moja halucinácia. Predsa len som si udrel hlavu. Potom som si však uvedomil, že dlho mlčím a tak som sa rozhodol pozdraviť aj v prípade, že by to bol skutočne len prelud.

„Ahoj, profesor biológie nám zadal úlohu a keďže viem, že si zranený, tak som to spracovala. Chcem len, aby si vyznačil, čo je najdôležitejšie. Je to aj tvoja práca, tak ti chcem nechať priestor, aby si k tomu povedal niečo aj ty, aby si to trochu skritizoval. Ja to potom dám do prezentácie, a asi tak nabudúcu stredu ti to ukážem. Chcem, aby si mal čas zmeniť to, čo sa ti nebude páčiť,“ rýchlo začala rozprávať, a až dlho po tom, čo dorozprávala som si uvedomil zmysel jej slov.

Pokrútil som hlavou, v jej prítomnosti zabúdam na zdvorilosť. Malo by to byť presne opačne, práve pri nej by som na ňu mal dbať.

Obzrel som sa cez chrbát do domu a snažil som sa spomenúť si, či je dom uprataný a či nie.

To je jedno – pomyslel som si – oveľa menej zdvorilé je nechať ju stáť medzi dverami.

„Prepáč, poď ďalej,“ ospravedlňujúco som prehovoril a otvoril som viacej dvere, aby mohla prejsť. V diskrétnej vzdialenosti som čakal, kým sa vyzuje a vyzlečie. Potom som jej naznačil, kde si môže kabát zavesiť. Urobil by som to aj sám, ale spomenul som si, ako bola vydesená, keď som sa k nej po škole priveľmi priblížil. Celý týždeň sa mi potom vyhýbala a bol by som veľmi nerád, keby sa to ešte zopakovalo. Aj Carlisle mi radil, aby som na ňu netlačil.

Videl som, ako sa pousmiala. Neviem prečo, ale usmial som sa aj ja. Už vyzerala uvoľnenejšie, ako pred chvíľou.

Rukou som pokynul ku dverám a tým naznačil pozvanie ďalej. Prešla okolo mňa a potom so zamierila do kuchyne. Pochválila náš dom, ale nebol som si istý, či to nebola len zdvorilosť. Avšak, znelo to úprimne. Dúfal som, že je to pravda. Previedol som ju dolným poschodím a potom zamieril aj hore.

„Nemusíš mi ukazovať celý dom,“ namietla až príliš nevinne. Otočil som sa na ňu. Už som stál na druhom schode, tak som bol oveľa vyšší ako ona.

„Ako chceš,“ povedal som a išiel som ďalej.

„Prečo ideš hore?“ spýtala sa nechápavo, opatrne.

„Ehm... a kde chceš ten projekt robiť?“ bol som zmätený, spravil som niečo zle?

„V obývačke?“ navrhla neisto. Prikývol som a išiel som si sadnúť na sedačku. Urobil som jej miesto vedľa seba, no ona sa posadila do kresla.  Pozdvihol jedno obočie. To je to tak vážne, že si ani sadnúť ku mne nemôže? Ak je to tak, nemal by som k nej veľmi chodiť, keď sem nabudúce príde. Ak sem príde. Musím sa držať ďalej.  

„Tu sú tie papiere, je to jedenásť strán. Na prečítanie máš toľko času koľko budeš potrebovať. Tú prezentáciu spravím rýchlo,“ prehovorila rýchlo, akoby sa snažila zakryť to, že si sadla tak ďaleko.

„Môžem ju spraviť aj ja. A toto stihnem prečítať ešte dnes.“

„Ty si to nepochopil,“ povzdychla si a pokrútila hlavou, „máš oddychovať a nenamáhať si oči. Podaj mi to,“ prikázala jemne. Urobil som o čo ma  žiadala. Papiere boli v ľavom hornom rohu, no zjavne jej neprekážalo, že oddelila prvú stranu. Tú mi potom podala.

„Na túto stranu – bola zapísaná len do polovičky – máš dnešný deň,“ hovorila prísne.

Zamračil som sa, nepáčilo sa mi, že skoro nič nerobím. Nakoniec som však prikývol.

„Ale potom mu bude trvať nekonečne dlho preriediť tie informácie,“ namietol som, keď som si uvedomil, že každý deň prečítam len jednu stranu..

„Polovicu urobím ja. Ty mi len povieš, či to stačí,“ odvetila pokojne.

Tak to teda nie! – pomyslel som si – ako to môže byť aj moja známka, keď všetko robí áno?

„Ale ty toho robíš už dosť, ja som celý deň doma...“

 „A celý deň oddychuješ, pretože si nemal práve najľahší otras mozgu a dva týždne by si si nemal namáhať zrak,“ Skočila mi do reči a dokončila ju tak, ako som ja rozhodne nechcel. Ako vedela, čo môžem a čo nie? Pýtala sa Carlisla, alebo jej povedal on, aby ma nenamáhala?

„Fajn,“ zabručal som nespokojne. Víťazoslávne sa usmiala. Bol to prekrásny úsmev, taký úprimný a aj šťastný a uvoľnený. Proste krajší by ste na svete nenašli.

„Ďalej, koľko slaidov to má mať?“ položila otázku.

„Podľa toho, koľko tam bude tém a textu. Ale aspoň dva z toho by mohli mať len obrázky.“

„Dobre.“

Už nič viac nepovedala, preto som si vzal papier a začal som čítať. Písmená sa mi rozmazávali, bolo ťažké rozoznať, na aké slovo sa pozerám.

 „Ľahni si,“ prikázala mi nečakane. Pozrel som sa na ňu. Prevŕtavala ma pohľadom a čakala, až urobím to, čo chcela.

„Podaj mi, prosím, ten papier, budem to čítať a ty mi povieš, či to je dôležité, či nie. Po každom odstavci zastavím, áno?“

„Ale prečo mám ležať?“ spýtal som sa nespokojne a ľahol si tak, aby som na ňu videl. Bol hriech nepozerať sa na ňu, keď som mohol. Chcel som si zapamätať každý detail jej tváre. Jej zvláštne sfarbených očí.

„Pretože musíš privierať oči, aby si zaostril a mohol prečítať ten text. Tak si akurát zničíš oči.“

Opäť som sa zamračil, no viac som už neprotestoval. Začala čítať a jej zvonivý hlas sa rozliehal tichým domom. Len on, jej hlas, urobil z toho nudného článku napínavý román, ktorý som chcel počuť až do konca. Občas čítať prestala, tak som jej rýchlo povedal, čo sa mi zdá dôležité a nechal som ju pokračovať.

Po hodine sa postavila s tým, že už by rada išla domov. Chápal som ju, preto som sa postavil a išiel ju odprevadiť. Zdala sa prekvapená, že som nič nenamietal. V mysli som sa však tomu zasmial. Myslela si snáď, že ju tu budem držať nasilu? Tak to teda nie. Nič by som tým predsa nedosiahol.

Otec prišiel domov až večer. Sadol si ku mne do obývačky a rozprával mi svoje zážitky z práce. Potom som mu aj ja na oplátku rozprával o svojom dni. Bol prekvapený, keď som mu povedal, že ma navštívila Bella.

„Dcéra doktora Cullena? Už som ich raz stretol, celú rodinu. Boli skutočne veľmi milí. Najprv som bol nepokojný, toľko teenegerov v jednej rodine, ale oni sú dobre vychovaný a zdvorilí. Dokonca aj v škole majú perfektný prospech. A aká je?“

„Presne ako si vravel, milá a starostlivá. Mali sme robiť spoločne projekt, ale ona nechce ani počuť o tom, že by som to čítal. Tak mi to číta všetko ona.“

„Asi jej na tebe záleží. S nikým sa veľmi nerozprávajú. Pozval som ich k sebe niekoľko krát domov, no vždy prišli bez nej. Carlisle vravel, že nemá rada návštevy a že sa nerada rozpráva s kýmkoľvek mimo rodiny. Na jej prednese to síce nevidno, ale drží si odstup. Minuloročný jesenný ples bol prvá spoločenská udalosť od ich príchodu. Bolo to tiež prvý krát, čo som ju videl medzi ľudmi. S nikým netancovala, len so svojimi bratmi – Jasperom a Emmetom,“ rozrozprával sa môj otec. Zdalo sa, že aj jeho zaujala. No veď koho aj nie. Každý sa za ňou otáčal. Vôbec jej neubralo na kráse, že sa objavuje len vo spoločnosti svojej dokonalej sestry. Bola rovnako dokonalá.

„Nejako si sa rozrozprával,“ podpichol som ho.

„Vieš, je to zvláštne. Pôsobí veľmi dospelým dojmom, vzhľadom na svoj vek. Je rozumná. Hanry, váš matematikár a dejepisár, ju veľmi chváli. Povedal, že má najlepší prospech v ročníku. Dokonalo ovláda jazyky. Zrejme má veľa času sa učiť, lebo takéto výsledky sú veľmi nezvyčajné,“ povedal zamyslene. Teraz som si až spomenul, že upíry sú nesmrteľný.

Koľko má teda rokov?

Najradšej by som sa jej na všetko spýtal hneď, keď k nám prišla po druhý raz, no nemohol som. Nevedel som odhadnúť jej reakciu a tak som mlčal. Počas tohto týždňa sa nič nezmenilo, každá jej návšteva bola taká istá, ako prvá. Držala si odstup a ja som to rešpektoval. Príliš som túžil, aby sem opäť prišla, preto som robil všetky – aj prehnané – opatrenia. Nepribližoval som sa k nej – to bolo to hlavné. Tiež som sa vyhýbal témam, kde by mi mala pocit, že mi musí o sebe niečo prezradiť. Nechcel som, aby videla, že mám o ňu záujem. Bál som sa, že by ju to vydesilo. Avšak väčší strach som mal z toho, že moje city neopätuje.

Pripadal som si ako srab, ale kým nebudem vedieť, čo sa jej stalo, tak by som sa k nej nemal snažiť dostať. Nevedel som, prečo je taká a to zistím, až keď si na mňa zvykne, až keď budeme priatelia.

***

Kapitola 11. - Zhrnutie - Kapitola 13.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 12. Kapitola: