Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 11. Kapitola

20.12.2009 (20:15) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1897×

Nasledujúci týždeň som sa Carlisla stále vypytovala na jeho stav. Cítila som, že ho môj záujem vyvádza z miery, že moje časté a rovnaké otázky ho trochu otravujú, ale v rovnakej chvíli bol veľmi šťastný. Tešil sa, že je existuje niekto, o koho sa zaujímam inak ako o súrodencov. Jeho radosť zdieľal aj zvyšok rodiny. Hlavne sa mi už Emmet nevysmieva, že som „Trúchliaci mudrc“. Je jasné, odkiaľ to má.

Už nemôže povedať, že som na ženy. Proste, už mu došli vtípky na moju osobu. Našťastie, ale keď nejaký nájde, Esmé a hlavne Rose sa ma snažia chrániť.

Škola bola počas toho týždňa utrpením. Bolo to rovnaké, ako keď tu nebol a zároveň úplne iné. Myslela som na neho, vždy aspoň jednou časťou svojej mysle. Nemohla som si pomôcť. Rose ma upokojovala, že to je normálne, že aj ona na Emma často myslí. Ona mi bola počas tohto týždňa najväčšou oporou. Chápala ma, utešovala ma, bola ku mne zhovievavá. Mala som pocit, že ku mne niekedy nechová sesterské city, ale rodičovské – materské. Každopádne, konečne sme si k sebe našli cestu, na ktorej nie je ani jeden kamienok, všetky odvial vietor.

„Slečna Cullenová!“ oslovil ma profesor biológie. Vzhliadla som a počúvala ho. Bol piatok, posledná hodina a tak ho neprekvapilo, že nikto sa veľmi nesústredí.

„Vy a váš spolu sediaci ste napísali písomku výrazne lepšie, ako ostatný spolužiaci. Rád by som vedel, či opisoval, alebo či ste mu radili.“

Musela som sa pousmiať. On vedel, že ja píšem každú písomku bezchybne, a že jeho predmet nie je výnimkou. Nikdy som v žiadnej písomke nespravila chybu, rovnako ako Rose a Jasper. Emmet považuje učenie za nudné, no aj tak nie je takmer o nič horší ako my.

„Nie pán profesor, skutočne to písal sám. Na pondelkovej hodine som mu to vysvetlila a on to pochopil. Nič viac k tomu netreba, už len doučiť sa pár názvov,“ povedala som pravdivo.

„V tom prípade vám dám úlohu. Urobíte prezentáciu, na minimálne 20 slaidov (poznámka autora : myslím tie strany v prezentácii, neviem, ako sa to správne volá). Zhrniete tam celú bunkový cyklus, aj s jeho fázami. Máte na to týždeň a bol by som rád, ak by ste to robili spoločne s pánom Massenom.“

„Je zranený,“ namietla som.

„Viete, čo s ním je?“ pýtal sa so záujmom. Väčšinu triedy moja poznámka tiež zaujala.

„Ošetruje ho Carlisle, mal nehodu,“ odvetila som stručne.

„A čo sa mu stalo?“

„Otras mozgu. Nie vážny, ale aspoň dva týždne by nemal robiť nič, čo namáha zrak.“

„Nevadí, veď vy si poradíte. Presne o dva týždne by som bol rád, ak by ste to odprezentovali. Potom vám dám písomku opäť, no vy dvaja ju písať nemusíte.“

V hlave mi koliečka pracovali na plné obrátky. Ako sa z toho dostať? Nech som sa na to pozrela akokoľvek, nevidela som iné riešenie, ako jednoducho ísť k nemu domov a dohodnúť sa s ním. Rozhodla som sa návštevu nechať na víkend, je tam aspoň malá nádej, že niekto bude doma.

Celý bunkový cyklus som prepísala do počítača. Vyšlo to na desať papierov formátu A4, ale aj tak mi to nezabralo viac ako päť minúť. Len počítač mal chvíľu problém načítať všetko, čo som napísala. Potom som to vytlačila a založila do zošita. Tašku s pomôckami som si položila na stoličku, pripravila som si k nej aj veci na oblečenie, no ešte som si ich neobliekla. Namiesto toho som si sadla k oknu a snažila som upokojiť a zároveň pripraviť na dnešnú návštevu. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som sa aj tešila. To ma miatlo, tešilo a zároveň desilo. Zdalo sa, že si to s tým strachom odporuje.

To, čo sa pre niekoľkými hodinami začalo naznačovať, bolo teraz zreteľné a jasné. Teda, nie úplne jasné – vyšlo slnko, ktoré našťastie sa, presne tak ako predpovedal Jasper, hneď schovalo za mraky. Zachvel sa mi žalúdok. O niekoľko hodín by som k nemu mala ísť. Nechcem tam ale prísť skoro ráno. Rozhodla som sa, že k nemu dôjdem na druhú. Tak trochu som aj dúfala, že bude niekde preč. Bola to veľmi chabá nádej, vzhľadom na jeho nehodu, preto ma neprekvapilo, že som dúfala márne.

.

Len čo som zazvonila, začula som pomalé kroky približujúce sa ku dverám. Moja neprirodzene rýchla myseľ začala premýšľať nad všetkými možnosťami úniku, zalarmovala všetky zmysli a pripravila sa na stretnutie s Edwardom.

Dvere sa otvorili a v nich stál chlapec s nepeknou odreninou na čele, už však čiastočne zahojenou, a s unaveným výrazom tváre. Edward mal na sebe čierne tepláky a šedé tričko, ktoré bolo rovnako ako nohavice voľné. Pozrel sa na mňa a prekvapene zažmurkal. Potom neveriacky pokrútil hlavu a sklonil ju k zemi. Po dlhom čase sa na mňa opäť pozrel.

„Ahoj,“ dostal zo seba. Musela som sa usmiať. Bol prekvapený, potešený a zároveň neveril. Nemohol uveriť, že som tu.

„Ahoj, profesor biológie nám zadal úlohu a keďže viem, že si zranený, tak som to spracovala. Chcem len, aby si vyznačil, čo je najdôležitejšie. Je to aj tvoja práca, tak chcem, aby si k tomu povedal niečo aj ty, aby si to trochu skritizoval. Ja to potom dám do prezentácie, a asi tak nabudúcu stredu ti to ukážem. Chcem, aby si mal čas zmeniť to, čo sa ti nebude páčiť,“ začala som na neho sypať hneď odo dverí. Chvíľu sa na mňa pozeral pohľadom, ktorý jasne dával najavo, že si dáva moje slová dohromady a premýšľa o ich zmysle.

Potom prikývol. Zrazu však pokrútil hlavou a pozrel sa niekam za seba. Počula som len jedno srdce, takže bol doma určite sám. Sakra – pomyslela som si – ale čo ho v tom dome tak zaujalo?

„Prepáč,“ ospravedlnil sa mi. Mohla som byť zmetenejšia?

„Poď ďalej,“ otvoril viac dvere a pozval ma dnu. Pre neho nečujne som preglgla a prekročila prach domu. Zavrel za mnou dvere. Klietka sa zavrela.

Zahnala som depresívne myšlienky niekam ďaleko. Zošit som si položila na komodu, vyzula som sa a potom si aj vyzliekla kabát. Pozrela som sa na Edwarda. Pochopil to a ukázal mi na vešiaky v pravo odo mňa. Zatiaľ, čo som si kabát vešala, premýšľala som nad tým, že sa ku mne vôbec nepribližuje.

Len som sa pousmiala, možno si všimol, že mi to nie je príjemné.

Rukou pokynul ku dverám a tým naznačil, že ma pozýva ďalej. Prešla som teda predsieňou a potom so zamierila do kuchyne. Pochválila som im dom. Bol skutočne nádherný a priestranný. Ukázal mi celé dolné poschodie a potom zamieril aj hore. Strnula som. Nie, tak som ísť nechcela.

„Nemusíš mi ukazovať celý dom,“ snažila som sa znieť nenútene.

„Ako chceš,“ povedal a išiel ďalej.

„Prečo ideš hore?“ spýtala som sa a cítila sa akoby som mala IQ 3.

„Ehm... a kde chceš ten projekt robiť?“ spýtal sa zmätene.

„V obývačke?“ skúsila som. Len prikývol a išiel si sadnúť na sedačku. Ja som obsadila kreslo. Pozdvihol jedno obočie – vyzeralo to na ňom úžasne – a čudoval sa môjmu počínaniu. Nedala som mu však príležitosť, aby nad tým premýšľal.

„Tu sú tie papiere, je to jedenásť strán. Na prečítanie máš toľko času koľko budeš potrebovať. Tú prezentáciu spravím rýchlo.“

„Môžem ju spraviť aj ja. A toto stihnem prečítať ešte dnes.“

„Ty si to nepochopil, máš oddychovať a nenamáhať si oči. Podaj mi to,“ poprosila som ho. Urobil o čo som ho žiadala. Papiere som scvakla, aby držali pohromade, ale s ním to inak nepôjde. Oddelila som prvú stranu od zvyšných papierov, položila som ju na stôl a posunula ju k nemu.

„Na túto stranu – bola zapísaná len do polovičky – máš dnešný deň,“ povedala som mu tónom, pri ktorom si ľudia nedovoľujú namietať.

Zamračil sa na mňa, no prikývol.

„Ale potom mu bude trvať nekonečne dlho preriediť tie informácie,“ namietol po chvíli.

„Polovicu urobím ja. Ty mi len povieš, či to stačí.“

„Ale ty toho robíš už dosť, ja som celý deň doma...“

Nenechala som ho dokončiť vetu.

„A celý deň oddychuješ, pretože si nemal práve najľahší otras mozgu a dva týždne by si si nemal namáhať zrak,“ dokončila som, no nepovedala som to, čo chcel povedať on. Svedčilo aj o tom jeho zamračenie.

„Fajn,“ zabručal nespokojne. Víťazoslávne som sa usmiala.

„Ďalej, koľko slaidov to má mať?“

„Podľa toho, koľko tam bude tém a textu. Ale aspoň dva z toho by mohli mať len obrázky.“

„Dobre,“ povedala som a nevedela, čo ďalej. Pozrela som sa na neho, už čítal moje pracovanie, no nepáčili sa mi jeho oči. On žmúril na ten text. Jeho oči neboli pripravené na čítanie.

„Ľahni si,“ prikázala som mu. Prekvapene sa na mňa otočil, no keď videl, že nežartujem, pomali si ľahol.

„Podaj mi, prosím, ten papier, budem to čítať a ty mi povieš, či to je dôležité, či nie. Po každom odstavci zastavím, áno?“

„Ale prečo mám ležať?“ spýtal sa nespokojne a ľahol si tak, aby na mňa videl.

„Pretože musíš privierať oči, aby si zaostril a mohol prečítať ten text. Tak si akurát zničíš oči.“

Opäť sa zamračil, no viac neprotestoval. Nakoniec sme dnes urobili dve strany a ja som usúdila, že stačí, ak prídem v pondelok. Nenamietal, ani keď som sa po necelej hodine od príchodu postavila s tým, že pôjdem domov. Odprevadil ma až k dverám a poprial mi pekný víkend, no stále ku mne nešiel.

Nastúpila som do auta a cestou domou som premýšľala nad tým, prečo mi zrazu tak chýba. V hlave som mala zmätok. Chcem byť s ním, ale len keď som od neho ďaleko. Akonáhle som pri ňom, chcem utiecť. Som hlúpa.

***

Kapitola 10. - Zhrnutie - Kapitola 12. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 11. Kapitola: