Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 8

15.09.2010 (07:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1086×

»8

__________________________________________________________________________

„Ale ja som tvoj spolubývajúci. To ponúka veľa možností.“ Jemne som sa zachvela nad tou poslednou vetou, no so žartovným hlasom mu povedala:

„Pred Charliem toto nerob, prosím ťa. On si stále myslí, že som s Edwardom a vieš, nechcem, aby sa vypytoval.“

Dovarila som si jedlo a vzala si ho ku stolu. Pustila som sa do toho a po očku sledovala Rileyho, ktorý si sadol oproti mne.

„Dobre, idem s tebou,“ povedal nakoniec.

__________________________________________________________________________

Dnes ráno sme vyrazili na cestu do Forksu. Taxíkom sme sa dostali na najbližšie letisko a kúpili si letenky do Seattlu, odkiaľ sa potom dostaneme ďalej.

Kým sme čakali na lietadlo, tak som potichu sledovala Rileyho, ktorý sedel vedľa mňa na lavičke a znechutene si prezeral stánky s jedlom naokolo. Donútila som ho dať si krycie šošovky, lebo včera bol na love a mal z toho výrazne červené oči a ak by mi aj nešlo o to, aby nepútal pozornosť medzi ľuďmi, tak Charlie by asi dostal infarkt, keby ho tak videl. Tak si vybral hnedú farbu, lebo tá bola na červené oči najlepšia.

Keď sme nastúpili do lietadla, tak nás čakala párhodinová cesta ponad celú Kanadu až do Seattlu. Počas cesty som sa smiala na jednej letuške, ktorá bola očividne tak mimo z Rileyho, že skoro na neho vyliala môj pomarančový džús, keď sa cez neho nakláňala, aby mi ho podala. Pred ňou som sa snažila tváriť, že som si to nevšimla a poďakovala som jej, no kútiky úst mi ťahalo dohora a keď odišla, tak som sa rozosmiala. Riley to vzal všetko s úsmevom a pokúsil sa ma upokojiť. Tá letuška sa potom už pri nás neukázala.

Keď sme vystupovali, zachmúril sa. Asi mu toto mesto pripomenulo všetko, čo zažil v armáde novorodených a s Victoriou, takže som len bola rada, keď sme odtiaľ zamierili preč. Rozhodli sme sa, že si na jeden deň požičiame auto, lebo to vyšlo lacnejšie, ako keby sme išli taxíkom a ten by asi aj tak až tak ďaleko neišiel. O pár minút sme už sedeli v malom striebornom Volkswagene a mierili do Forksu.

„Vážne sa nechceš vymeniť?“ opýtal sa ma Riley asi tretí krát za poslednú polhodinu, keď som sa rozhodla, že šoférovať budem ja a tvrdohlavo som nechcela ustúpiť.

„Ty mi snáď neveríš, že dokážem bez jediného škrabanca prísť až do Forksu?“ zatvárila som sa kyslo a v spätnom zrkadle som na neho hodila odmeraný výraz.

„To nehovorím, ibaže ja by som tam bol dvakrát skôr,“ povedal a významne poklopkal po tachometri, na ktorom som udržiavala stálych stodvadsať kilometrov za hodinu.

„Prečo všetci upíri riadia ako šialenci?“ zamračila som sa a s jedným nadvihnutým obočím na neho pozrela, pričom som zrýchlila na stopäťdesiatku, aby sa toľko nesťažoval, no ešte rýchlejšie som už odmietla ísť.

Vďakabohu za môj starý Chevrolet, pomyslela som si vzápätí, keď som položila pravú ruku na páku ručnej prevodovky. Aspoň som sa ju na ňom naučila používať, lebo v tomto aute mi to bolo treba. Asi bolo európske, lebo väčšina amerických áut už mala automatickú. Povzdychla som si, keď som si spomenula, že to mám od Jacoba.    

„No dovoľ, ja nie som žiadny šialenec,“ ohradil sa naoko nahnevane, no s úsmevom natiahol ľavú ruku a jemne mi po chrbte dlane, ktorú som mala na páke, začal krúžiť prstom. Zachvela som sa, no musela som sa sústrediť na jazdu, tak som mu iba s pohľadom zapichnutým do cesty predo mnou odpovedala:

„Asi si, lebo ak ma budeš takto rozptyľovať, tak skončíme zapichnutí niekde v strome mimo cesty. Tebe to vlastne môže byť jedno, lebo odkráčaš bez jediného škrabanca, no obávam sa, že ja by som to už nerozdýchala.“ Prestal mi krúžiť po dlani, no ruku nestiahol, iba ju nechal položenú na nej. Niežeby mi to vadilo, no jeho chladný dotyk mi stále nedovolil plne sa sústrediť na riadenie.

„Ale aspoň by som si na tebe mohol vyskúšať, či ovládam prvú pomoc, veď vieš, dýchanie z úst do úst a tak...“ uškrnul sa. Cítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa na sekundu na neho pozrela. Tváril sa pobavene, no pri pohľade do jeho už znova červených očí som si všimla, s akou nehou sa na mňa díval. Odvrátila som pohľad späť na cestu a mierne si povzdychla.

Išli sme bez prestávky, lebo benzínu sme mali dosť a zastavovať sa mi nechcelo, sčasti aj preto, lebo by mi Riley hneď zabral vodičské miesto a vážne som si nemyslela, že by môj žalúdok potreboval absolvovať jeho šialenú jazdu. Po pár hodinách som už po dobre známej ceste vchádzala do Forksu. Podľa prístrojovej dosky bolo pol štvrtej poobede a privítala nás všadeprítomná zamračená obloha. Opatrne som zacúvala pred náš dom a skôr, ako som stihla vystúpiť, už nás pred domom čakal Charlie. Asi si dnes vzal v práci voľno, keď nás čakal, lebo inak by o takomto čase určite nebol doma. Rozbehla som sa ku nemu a vrhla sa mu okolo krku, zatiaľ čo Riley vystúpil z auta s už novými šošovkami a zoznámil sa s ním.

„Prečo si takto mňa nikdy neprivítala?“ spýtal sa ma pošepky, keď pred nami Charlie vošiel dnu a my sme osameli. Usmieval sa, znova pobavene.

„To by sa ti páčilo, čo? Rileynko,“ rypla som si do neho a potiahla ho dnu do domu. Všetci spolu sme vošli do obývačky a Charlie hneď spustil vodopád otázok, na ktoré som pomaly ani nestíhala odpovedať. Pýtal sa na všetko, okrem iného aj na školu, bývanie a Cullenovcov (tu som mu musela strašne klamať a úpenlivo som sa modlila, aby ma neodhalil. Našťastie mi to vzal.)

Riley sa po celý čas správal dokonale, tak, ako som mu povedala, nezabudol na tú časť o tom, aby sa správal iba ako kamarát. Na Charlieho urobil dojem, ako som si všimla, no myslím, že na neho by urobil dojem každý, koho by som priviedla, okrem Edwarda.

„Neboj sa, prídem ťa ešte pozrieť,“ prisľúbila som Charliemu nakoniec. „I keď neviem, ako mi bude na univerzite vychádzať čas, no nejaký si určite nájdem. Idem si teraz ešte zhora vziať nejaké veci, hneď som späť.“ Rileyho som nechala dole s Charliem a stavila by som sa, že hneď, ako som zmizla na schodoch, tak Charlie začal vyzvedať.

Otvorila som skriňu a vytiahla z nej cestovnú tašku, do ktorej som zaradom nahádzala oblečenie a tenisky zo skrine, v kúpeľni som tam dala všetku moju kozmetiku a navrch som ešte pribalila nejaké knihy, vybitý mobil s nabíjačkou a notebook. Zapla som ju a vzala dolu.

„Ideme,“ kývla som hlavou na Rileyho. Hneď ku mne prišiel a vzal mi ju, aby ju odniesol do auta. Ja som sa zatiaľ rozlúčila s Charliem.

„Toho sa drž,“ kývol na neho hlavou. Mierne som očervenela a zatiahla som:

„Tatíí.“ Aby nevidel, ako sa tvárim, tak som ho ešte raz objala, no aj tak som vedela, že Riley ho počul. Nastúpila som do auta, posledný krát sa pozrela na dom a kývala som Charliemu, až kým nezmizol za zákrutou.

Riley:

Cestou späť som sa ujal šoférovania ja a z Bellinej stodvadsiatky som razom spravil dvestovku, to bolo maximum, ktoré sa z tohto auta dalo vytrieskať tak, aby bolo aj ďalej pojazdné. Bolo okolo ôsmej večer a pomaly sa začalo stmievať. Na diaľnici som jazdil v najrýchlejšom pruhu, iba čo na mňa ostatní vodiči asi nadávali, no bolo mi to jedno. Bella vyzerala dosť bledo a bola ticho, asi jej z tej rýchlosti prišlo nevoľno. Natiahol som pravú ruku a pritiahol si ju ku sebe. Držal som ju okolo pása a ona sa mi oprela o plece, mala zatvorené oči a po chvíli nakoniec zaspala.

Cítil som jej tlčúce srdce a krv prúdiacu pod pokožkou, jej vôňa ma lákala, no odolal som pokušeniu vrhnúť sa na ňu, tak, ako vždy predtým. Sledoval som ju ako spí, jej vyrovnaný výraz, pravidelné a pokojné nádychy a výdychy, jej ruky obtočené okolo mňa, tie krásne červené pery, ktoré som znova túžil pobozkať...

Ale nie, ty si sa do nej vážne zamiloval, ozval sa ten diabol vo mne ironicky. Akokoľvek som sa snažil byť dobrý, tak sa on snažil ostať v mojej hlave a kaziť mi náladu.

Dobre som ti radil, že ju máš zabiť, teraz ti ostala na krku a musíš sa o ňu starať...To je smutné, ako hlboko si klesol. Mal si ma počúvnuť... Zamračil som sa a snažil sa ho ignorovať. Stíchol a po zvyšok cesty sa už neozval. Ktovie, ako dlho to vydrží. Už som sa vážne začínal cítiť ako schizofrenik.

***

Keď sme zastali na letisku, tak som zobudil Bellu a auto vrátil do požičovne. Do jednej ruky som chytil jej veci a druhou ju chytil okolo pása, lebo vyzerala, že sama by sa na nohách neudržala a spolu sme vošli do letiskovej haly. Celý let prespala na mojom ramene a keďže som ju na konci nechcel budiť, tak som ju z lietadla vyniesol na rukách a tak sme aj nastúpili do taxíka.

Doma som ju položil na posteľ a prikryl ju. Sadol som si vedľa nej a keď som sledoval jej nevinnosť, pokoj a krásu, tak som si uvedomil, že to, čo som odmietal prijať, bola pravda a že už sa tomu viac nechcem brániť. Nemohol som to ďalej popierať. Zamiloval som sa do nej.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 8: