Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 6

Nový život, nová láska? » 6Bella zažije ráno, na ktoré len tak nezabudne. Od toho, keď jej Riley nepriamo naznačí, čo sa dialo v noci sa dostanú ku vzájomným naschválom a nakoniec jeden z nich skončí s nohavicami na členkoch. Presťahujú sa z hotela inam a nakonci Bella skoro znova chytí infarkt. Písané iba z jej pohľadu. ;)

»6

__________________________________________________________________________

„Čo sa včera dialo?“ opýtala som sa ho polozobudene a prehrabla si rukou rozlietané vlasy.

„Ty si to nepamätáš? No, po tých troch pohároch vína sa ani nečudujem. Ale bolo to krásne,“ povzdychol si a posadil sa vedľa mňa, vtisol mi do vlasov letmý bozk a nakoniec vstal, aby si na seba obliekol košeľu. Zostala som zmätene sedieť a vyvaľovať na neho oči. Snažila som sa spomenúť si, no vôbec mi to nešlo. A z jeho slov vyplývalo iba jediné.

Preboha, že som sa s ním ja nevyspala?

___________________________________________________________________________

To nie je možné!

„A-akože... my dvaja?“ vykoktala som šokovane a pozerala na neho. Vážne prikývol, dozapínal si košeľu a vyšiel z izby. V tej chvíli som chcela kričať a otrieskať si hlavu o stenu za to, aká som bola sprostá a nerozvážna, no ešte raz otvoril dvere a lišiacky sa usmial.

„Mimochodom, prvý apríl,“ zahlásil nevinne a rýchlo za sebou znova zavrel. Dobre spravil, lebo inak by schytal tú sklenenú vázu, čo som po ňom hodila, rovno do hlavy. Teraz to schytali iba dvere a kôpka skla sa po nich zosunula na zem. Hodila som sa späť na chrbát a od tej náhlej úľavy som sa chcela smiať a radovať. Neviem, čo by som spravila, keby to bola pravda.

„Veľmi by si to ľutovala?“ zjavila sa nečakane vedľa mňa a skúmavým pobaveným pohľadom si ma premeriaval. Prevrátila som sa na brucho a pohľadom našla jeho oči.

„Pozri, nechcem uraziť tvoje ego, alebo tak, no sotva sa poznáme. A ešte k tomu som bola trochu... mimo, takže to neber zle, ale áno, ľutovala by som to.“ Chápavo prikývol, no znova sa zatváril tajomne.

„A keby sme sa poznali dlhšie?“ Posadila som sa a vytiahla si prikrývku vyššie.  Na perách mu pohrával zvláštny úsmev.

„Ty mi tu robíš návrhy, Rileynko?“ skúmala som jeho výraz pozorne a čakala, čo povie na toto. Sladko sa usmial.

„Tomu sa hovorí zvádzanie, Bellinka.“

„Hej? Tak potom veľa šťastia nabudúce,“ zasmiala som sa a hodila po ňom najbližší vankúš. Na nič som nečakala, iba som s prikrývkou vyskočila a bežala do kúpeľne, kde som sa zamkla.

„Dnes máš nejakú bojovú náladu,“ zakričal za mnou. „Najprv tá váza a potom ten vankúš.“ To už stál za dverami a snažil sa ich otvoriť. Keď zistil, že sú zamknuté, zabúchal na ne. Uškrnula som sa a sadla si na kraj vane.

„Otvor, lebo ich vykopnem,“ vyhrážal sa so smiechom a ďalej do nich búchal.

„A že kto je tu dnes agresívny,“ zvolala som ironicky, no vedela som, že keby chcel, tak tie dvere naozaj vyvalí. „A čo by si chcel robiť v kúpeľni, keď som tu teraz ja?“ Nezúčastnene som sa obzerala okolo seba a obdivovala kachličky na stenách, čakajúc na jeho odpoveď.

„Hm... no najprv ťa odtiaľ vykopnem a potom musím ísť do sprchy,“ vymýšľal si narýchlo a ja som zrazu dostala nápad. Diabolsky som sa uškrnula a medovým hlasom zavolala:

„To si mal skôr povedať.“ Jednou rukou som schytila sprchu a nastavila vodu na studenú a druhou som sa natiahla ku dverám, aby som ich odomkla. Vystrčila som z nich hlavu a on nečakal a vtrhol dnu. Bleskurýchlo som zapla vodu a namierila sprchu na neho. V zlomku sekundy bol od hlavy po päty mokrý a ľadová voda z neho kvapkala na zem. Rozosmiala som sa a ďalej ho oblievala studenou vodou.

„To si nemala!“ prekvapený výraz vystriedal pomstychtivý a než som sa stihla nazdať, už ma hádzal do vane a jednoducho na mňa z kohútika pustil ľadovú vodu. Začala som kričať, lebo sa to nedalo vydržať.

„Ááá, to je týranie,“ vykríkla som a snažila sa dotiaľ dostať preč, no nedarilo sa mi, lebo sa mi šmýkalo. Ten kretén sa na mne iba smial a víťazoslávnym pohľadom ma sledoval. Vypľula som z úst prúd vody a spravila na neho psie oči. „Prosím o milosť,“ požiadala som ho a celá som sa roztriasla od zimy.

„A čo za to?“ On by za to ešte niečo chcel? Však počkaj, to si ešte odskáčeš!

„Uvidíš,“ nahodila som zvodný úsmev, keď som si na kraji umývadla všimla položený foťák a niečo ma napadlo. Natiahla som ku nemu ruky, aby ma vytiahol. Schytil ma a celú mokrú postavil na zem.

„Čakám,“ postavil sa tak, aby som mu nemohla ujsť.

„Chcela som ti dať niečo, čo by sa ti páčilo,“ zašepkala som a hypnotizovala ho očami. Prešla som mu pomaly prstom po nahej hrudi až na brucho a oboma rukami mu začala rozopínať opasok na nohaviciach.

„O čo ti ide?“ spýtal sa neveriacky, lebo už tušil nejaký podraz. Utíšila som ho a nemotorne mu rozopla aj rifle. Srdce mi bilo až v krku, lebo som sa bála, že to nevyjde. On sa iba tváril trochu neveriaco, ale poväčšinou pobavene. Však mu ten jeho úsmev zmizne z tváre! Teraz nastala moja chvíľa. Stiahla som mu nohavice a natiahla sa po foťák. Cvakla som fotku a rozosmiala sa na celú kúpeľňu. Prebehla som okolo neho a skočila na posteľ. Tá fotka stála za to - stál tam celý mokrý, bez košele, s nohavicami na členkoch a výrazom totálne vyvedeným z miery.

„To bolo kruté,“ zavyl porazenecky z kúpeľne. Keď sa zjavil vo dverách, nohavice mal už oblečené. Ja som sedela na posteli a spokojne sa škľabila od ucha k uchu, pričom som mu výsmešne mávala foťákom pred tvárou. Keď som videla, že sa na mňa za to nechystá skočiť, tak som vyskočila z postele a zo suchými vecami sa bežala prezliecť.

Keď som bola hotová, tak som opatrne vykukla z dverí, aby som sa uistila, že nič nechystá. Vydýchla som si, lebo zjavne iba sedel na posteli a čakal na mňa. Už mal na sebe suché veci a tie mokré prehodil cez stoličku pri okne.

„Vzdávam sa,“ zodvihol porazenecky ruky. „Na teba nemám.“ Usmiala som sa nad svojou výhrou a dala si usušiť mokré veci.

„Ale tú fotku som vymazal,“ povedal už radostnejšie a zamával mi foťákom pred nosom. Teatrálne som si povzdychla a kým som narovnávala tričko, tak som mu oznámila:

„Škoda, chcela som ju dať roztlieskavačkám do šatne.“

***

„Kedy vlastne odchádzame?“ opýtala som sa Rileyho, ktorý sa rozvaľoval na posteli a prepínal programy na telke.

„Kedy chceš,“ odpovedal a pustil ovládač z ruky.

„Dobre, tak hneď teraz, nechce sa mi upratávať ten bodrel v kúpeľni,“ rozhodla som sa a začala si do tašky skladať oblečenie. Znechutene si povzdychol.

„Ale keď mne sa nechce,“ sťažoval sa lenivým hlasom a ešte viac sa roztiahol po posteli. Vstala som od tašky a vyskočila ku nemu na posteľ. Vyhrnula som mu tričko a prešla prstom po svaloch na bruchu. Znepokojeným hlasom som skonštatovala:

„Keď sa budeš takto váľať, tak priberieš. Pozri, už to začalo,“ a pichla som mu do neho prstom, len len že som si ho na jeho oceľových svaloch nezlomila.

„Prestaň, to šteklí,“ začal sa sťažovať, no posadil sa, čím ma zo seba zhodil. Zamyslela som sa. Dal by sa upír uštekliť k smrti? To predsa treba vyskúšať!

„Nie, nie, nie, nie, nie!“ zaúpel výhražným hlasom, keď mi z tváre vyčítal na čo myslím. „Ani na to nemysli,“ pohrozil mi. Zodvihla som ruky na znak rezignácie, no povedala si, že aj tak sa tomu nevyhne. Dobalila som si veci a zapla tašku.

„Ideme?“

„Ty vieš, ako uťahať upíra,“ frflal, no neochotne sa zodvihol a spolu sme zamierili von z izby. Zaplatili sme, odhlásili sa a pobrali sa preč.

„Kam teraz?“ opýtala som sa, keď sme zahli za roh. Riley sa rýchlo poobzeral, či nás niekto nevidí, a potom si ma bez slova vyhodil do náruče spolu s taškou a rozbehol sa smerom von z mesta. Nešli sme dlho, takže mi z toho neprišlo zle a o chvíľu ma už skladal na zem pred neznámym domom v neznámom meste. Vyzeralo to ako menší bungalov s tmavou škridlovou strechou a žltými stenami.

„Pekný,“ uznala som pochvalne, zatiaľ čo on odomykal dvere. Vošli sme dnu a ja som sa vybrala na zbežnú prehliadku. Kuchyňa, kúpeľňa, obývačka a jedna izba, čo vyzerala ako spálňa. Tam som si zhodila veci a chvíľu si ju prezerala. Keď som sa otočila, tak som vrazila do Rileyho, ktorého som nepočula, ako sa za mňa predtým postavil. Zodvihla som tvár hore a narazila na jeho úsmev, ktorý donútil usmiať sa aj mňa. Neuhol mi z cesty, iba neočakávane zodvihol jednu ruku a nežne mi prešiel prstami po líci. Jeho chladný dotyk ma znova rozochvel a keď som sa sústredila, tak som pocítila aj jeho temnú vôňu, z ktorej sa mi zatočila hlava.

Nevedela som, čo sa so mnou deje, iba som zahanbene sklopila pohľad do zeme a v tvári pocítila nával tepla. Ale nie, už zase! Cítila som, ako sa červenám.

Jeho ruka sa presunula a chytil ma za bradu. Opatrne, tak, aby mi neublížil ju zodvihol a donútil ma tak pozrieť mu do tváre. Nemohla som sa brániť, iba som tam bezmocne stála a utápala sa v jeho očiach, ktoré mali takú istú farbu ako práve teraz moje líca.

„Znova to robíš,“ prehovoril udiveným hlasom a prezeral si ma. Bolo mi to nepríjemné, lebo som bola celá v rozpakoch a nervózna.

„Čo robím?“ vysúkala som zo seba nešťastne.

„Červenáš sa,“ odpovedal potichu.

„Myslíš, že to viem kontrolovať?“ Odvrátila som pohľad od jeho dokonalej tváre. „Keby som vedela, nečervenám sa nikdy.“

„Prečo?“

„Lebo potom ostatní vedia, ako sa cítim,“ vzdychla som. Neklamala som, naozaj som vravela pravdu. Zamyslene ma študoval a potom sa spýtal:

„A ako sa cítiš?“ Prečo len musí byť taký zvedavý? Nestačí mu, že ma kompletne vyviedol z miery? No, ale ak chce odpoveď, tak nech si ju má.

„Väčšinou sa červenám, keď som nervózna alebo niekým vyvedená z miery.“ Tak, a vie pravdu. Snáď to teraz už nechá tak, lebo sa zo svojich vlastných pocitov zbláznim. Vážne nemám ďaleko ku kolapsu.

„Si zo mňa nervózna? Alebo vyvedená z miery?“ Ostala som ticho, lebo sa presne trafil, hoci s pohľadom zapichnutým v zemi som sa usmiala a začervenala ešte viac. Išlo ma roztrhnúť od tých všetkých protichodných pocitov, ktoré sa vo mne bili a nemohla som ich ovládnuť.

Ako je možné, že predtým som sa s ním normálne smiala a doberala si ho, keď tu teraz stojím pred ním a nezmohnem sa ani na slovo? Prečo je ľudská povaha taká komplikovaná?

Keď chytil moju tvár do dlaní, tak som prekvapene zodvihla pohľad. V jeho červených očiach sa zračil úsmev a nežnosť, no aj niečo ako túžba. Pritiahol si ma bližšie a tváre sme mali od seba na menej ako desať centimetrov. Jeho chladný dych ma šteklil na tvári a dokonale ma opantal. Rozochvela som sa a zatvorila oči, nemohla som sa vzoprieť, tak som iba čakala.

Sklonil hlavu ešte nižšie a keď prekonal poslednú vzdialenosť medzi nami, tak nežne pritisol svoje dokonalé mramorové pery na moje.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 6:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!