Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 5

Nový život, nová láska? » 5Od toho, ako sa Riley snaží Belle ukázať, že vie byť aj nebezpečný a ona div z neho nechytí infarkt sa dostanú do reštaurácie, kde Bella vypije trochu veľa vína a keď sa na ďalší deň prebudí, nič si nepamätá. To by nebolo také zlé, keby sa Riley netváril tak spokojne a nepovedal jej niečo, čo ju donúti premýšľať, čo sa naozaj stalo.

» 5

__________________________________________________________________________

„Za všetko. To, že som sa správala ako som sa správala neznamená, že som nevnímala. Staral si sa o mňa. Ráno som sa vždy zobudila prikrytá. Nosil si mi jesť. Snažil si sa ma prehovoriť, aby som sa konečne vzchopila...“ zodvihla ku mne pohľad a usmiala sa. Ona sa vážne usmiala! Mal som chuť radovať sa, lebo konečne nevyzerala strápene a nešťastne.

„Nemáš za čo,“ odpovedal som jej radostne. „A mám nápad. Odíďme odtiaľto, viem aj kam. Mám svoj vlastný byt, lenže k nemu som sa veľmi nedostal, keď som bol s Victoriou.“ Pri tom mene som sa zatváril kyslo. „A ak chceš, tak môžeme spolu nastúpiť na nejakú univerzitu, nie?“

__________________________________________________________________________

Prekvapene na mňa pozrela.

„To myslíš vážne?“ vysúkala zo seba udivene. „Veď ty si upír, ešte aj nomád, naozaj mám s tebou ostať? A čo ľudia na univerzite? No, a ešte stále som nepovedala, že z teba nemám strach.“

Zasmial som sa, lebo to povedala s takým výrazom hraného zdesenia, že som sa nemohol tváriť vážne.

„Medzi novorodenými som sa musel naučiť ovládať túžbu po krvi, takže toho sa nemusíš obávať. Bolo to preto, lebo vždy na love zabili mnoho ľudí a niekedy sa aj desiati vrhli na jedného a pobili sa oňho. Ak som chcel prežiť, musel som sa takým bojom vyhnúť, odolať krvi.“ Bola to pravda, to iba tá jej krv je taká neodolateľná, no o to viac si môžem byť istý, že som schopný odolať, keďže ešte stále som ju nezabil.

„No, a bojíš sa ma?“ spýtal som sa ešte, keď som myslel na jej poslednú vetu. Zaujato som ju sledoval a čakal, ako na to zareaguje. Sedela na posteli a hrala sa s prstami, zatiaľ čo rozmýšľala nad vhodnou odpoveďou.

„No, keďže si ma za tých posledných pár dní nezabil a videla som, ako si sa o mňa staral, tak na to nemám dôvod. Ale zas...“ zodvihla hlas a pozrela mi do očí. „Možno je to časť tvojho plánu...“ Skúmala môj výraz a reakciu, no nemohol som byť viac prekvapený. Môj plán?

„Ako to myslíš?“ nahodil som udivený tón a narovnal sa.

„Hm, ja neviem, napríklad, že ma chceš vykŕmiť a potom ma zabiješ a zješ, ako v Janíčkovi a Marienke...“ povedala nezaujatým tónom a nevinne hľadela do stropu. Rozosmial som sa, lebo som čakal niečo vážne, nie toto, no zároveň som aj bol rád, že sa už predo mnou tak nestránila.

„Čo takto Rileynko a Bellinka?“ dostal som zo seba pomedzi smiech, čím sa mi podarilo rozosmiať aj ju. Náhle som však zvážnel: „Takže sa ma nebojíš?“ chcel som vedieť, hoci som na nej videl, že už sa tak neodťahuje a normálne sa so mnou rozpráva.

„Mala by som?“ Bola pokojná a zaujato si ma premeriaval svojimi tmavými hnedými očami. A čo takto ju trochu... postrašiť?

„Viem byť nebezpečný,“ začal som pomaly stíšeným hlasom a nahodil som tajomný výraz. Zodvihla jedno obočie a očividne čakala, čo ďalšie zo mňa vypadne. Presunul som sa bližšie ku nej a pokúsil sa o zvodný úsmev, ktorý pravdepodobne zabral, lebo sa jej rýchlo a nepravidelne rozbúchalo srdce a oči sa jej rozšírili od šoku. Nahol som sa ku nej a ona začala rýchlo ustupovať, až kým sa chrbtom nenalepila ne stenu za sebou.

„Chceš sa hrať? Dobre teda,“ zašepkal som a priblížil sa o ďalší meter. Nemala mi kam ujsť. Vystrašene, lebo nevedela, čo sa deje, sedela na konci postele a zúfalo sa tlačila na stenu, akoby jej to malo pomôcť. Zodvihol som sa na kolená a natiahol ruky tak, že som ich položil okolo nej. Tváre sme mali od seba na menej ako desať centimetrov a ja som jej pobavene pozeral do očí. Trhane sa nadýchla, srdce jej bežalo ako o život a tá jej krv voňala tak neodolateľne a lahodne! No donútil som sa odolať, hoci to išlo dosť sťažka a zašepkal som:

„Mám pokračovať?“ Neodpovedala mi, lebo strach jej to nedovolil a na sekundu mi bolo ľúto, že ju takto trápim. Zatvorila oči a začala sa jemne chvieť. Kľačal som nad ňou s rukami na stene tak, aby nemohla ujsť, tvár kúsok od jej, no nemal som v úmysle ju pobozkať, lebo to by, chúďa, už asi nerozdýchala. Chcel som ju ešte trochu potrápiť, tak som stiahol jednu ruku a pomaly jej nežne prešiel prstami po líci - bolo také jemné a cítil som cez jej pokožku pulzujúce žily, no tentoraz sa nezačervenala. Vyzerala, že dokonca stratila aj ten posledný kúsok farby, ktorý mala.

Nevedel som, čo jej behalo hlavou, no zrazu otvorila oči a bez varovania sa mi prešmykla popod ruku dole z postele. Rýchlo som sa obrátil a tentoraz bolo pre zmenu prekvapený ja. Stála ku mne otočená chrbtom a celá sa triasla.

„Toto nejde,“ zašepkala rozochveným hlasom a počul som, ako premáhala vzlyky.

„Ale ja som ťa chcel iba postrašiť,“ vyskočil som ihneď na nohy a stál pri nej. Objal som ju okolo ramien a jemne ju stiahol späť na posteľ. Nič nepovedala, iba vedľa mňa sedela a tvárila sa nešťastne.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa jej starostlivo a nadával sám sebe za to, čo som jej zas spôsobil.

„Spomienky,“ vzlykla slabo a ja som si ju automaticky presunul do náruče a upokojujúco začal kolísať.

„Prečo si na mňa taký dobrý?“ zodvihla ku mne po chvíli tvár a po slzách už nebolo ani stopy. „Najprv som ťa pripravila o kabát, potom o košeľu, snažila som sa ťa zmlátiť a potom som ťa ani nevnímala.“ Pousmial som sa nad tým a prehovoril.

„Košeľu a kabát som ti dal sám od seba, takže to sa neráta. To, že si sa ma pokúsila zmlátiť ublížilo možno iba tebe,“ pokračoval som a zodvihol jej dlane, aby som jej ukázal modriny na ich hranách. „A to posledné, proste si mala ťažké obdobie...“

„Ale aj tak ďakujem,“ povedala úprimne a zodvihla sa. Pustil som ju a ona sa vybrala do kuchyne.

„My tu nič nemáme?“ zakričala na mňa po chvíli a vystrčila odtiaľ hlavu. Plesol som sa po čele, lebo ja blbec som zabudol nakúpiť. A to si hovorím upír.

„Tak ťa vezmem na večeru,“ napadlo ma nakoniec a postavil som sa. Vyzerala nadšene a súhlasila, tak som si vzal kabát a počkal na ňu.

„Čo tvoje oči?“ napadlo ju náhle a zamrzla vo vzduchu s jednou teniskou v ruke.

„Ak sa bude niekto pýtať, tak mám červené šošovky. Mimo to, aj tak dnes nikto neverí na upírov,“ vymyslel som rýchlo celkom dobrý nápad. Nahodila dokonale ľahostajný výraz.

„Presne. Takého človeka som tuším ešte nestretla. No poď, ty môj dokonale ľudský Rileynko.“

Usmial som sa nad jej žartovaním a zabuchol za nami dvere.

Bella:

Konečne sa cítim normálne! Tie dva týždne, to bol horor, ešteže je to už za mnou. Zistila som, že Riley nie je zlý, keď ho Victoria ďalej nemanipuluje, že sa ho nemusím báť a môžem mu veriť. Behom tých mojich „slabších dní“ sa o mňa staral, aj keď si myslel, že ho vôbec nevnímam a bola som mu za to vďačná. Strach ma celkom prešiel a cítila som sa pri ňom bezpečne a tak... normálne. Čo budem hovoriť, už som si zvykla na upírsku spoločnosť.

Hoci to, čo spravil dnes ma trochu vyviedlo z miery, lebo keď sa nado mnou tak skláňal a ja som sa celá triasla od strachu a jeho blízkosti, tak som mala pocit, znova, akoby som podvádzala Edwarda. Preto som tak rýchlo vyskočila a utiekla mu, povedala, že to nejde, aj keď si musel myslieť, že som nejaká hysterka.

Niečo ma na ňom priťahovalo a nechcela som si to priznať. Nevedela som, čo to bolo, takže som bola na nervy sama zo seba. Ale jeho blízkosť a dotyky vo mne vyvolávali zvláštne pocity, ktoré sa navzájom bili. Chcela som byť s ním, lenže zároveň som sa toho bála - nechcela som sa znova viazať, aby som na konci toľko netrpela. A ani som nevedela, čo cíti on. To dnes bolo zo srandy, ako povedal a to, že sa o mňa staral, ešte nič neznamenalo. Možno ma bral iba ako zábavku, alebo maximálne niekoho, s kým sa môže porozprávať. Desila som sa toho, že by teraz odišiel, lebo on bol jediný, ktorý ma spájal s upírskym svetom a nemusela som pred ním skrývať toto tajomstvo. A nechcela som byť sama.

Ponorená do úvah som s ním vošla do reštaurácie a chcela mu vrátiť to, čo dnes spravil. Úvahy som radšej vypustila z hlavy a snažila sa úplne upokojiť. S najneutrálnejším výrazom, aký som dokázala vytvoriť som si od servírky vypýtala krvavý steak a pohár červeného vína, hoci som ho ešte nikdy nepila. Aj tak je všetko raz po prvý raz. Keď odišla, zjavne rozčarovaná Rileym, tak som sa ku nemu otočila a usmiala sa. Sledoval ma so zdvihnutým obočím, prekvapený mojím výberom jedla.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ho nevinne a naoko udivene a nervózne sa začala hrať s príborom.  Iba potriasol hlavou.

„Ale nič, len som čakal, že si vyberieš nejaký šalát, alebo cestoviny či čo...“

„Ja si líniu strážiť nemusím,“ zahrala som dotknutú jeho poznámkou a zamračila sa. Samozrejme mi na to neskočil, iba sa zasmial. Kým som čakala na jedlo, tak sme sa rozprávali. Ubehla minimálne pol hodina a nakoniec sa ma znova spýtal:

„Ale prečo krvavý steak? Myslel som, že baby to ani nejedia.“

„Bývam s upírom. Musím sa prispôsobiť,“ zahlásila som veselo a sledovala ho ponad jedálny lístok. Na to mi nič nepovedal, iba znova pokrútil hlavou a povzdychol si:

„V tebe sa človek tak ľahko nevyzná.“

„Ešte že nie si človek ,ale upír,“ žmurkla som na neho veselo a vzala si od prichádzajúcej servírky moje jedlo. Zjavne počula moju poslednú poznámku a vyjavene na neho hľadela.

„Čo, chcete, aby vás pohrýzol?“  vyletela som na ňu tvrdým hlasom a tým som ju, chuderu, úplne odpálkovala, tak sa radšej od nás rýchlo odpratala. Akoby sa nič nestalo, začala som krájať steak a Rileyho som sa nevinne opýtala: „Nedáš si?“

„Dievča plné prekvapení,“ zahlásil udivene a obdivne a ja som sa iba spokojne pousmiala.

***

Ráno som sa zobudila roztiahnutá po celej posteli s rukami okolo Rileyho. Nepamätala som si, že by som tak večer zaspávala, tak som sa odtiahla a posadila sa. Asi mi to víno udrelo do hlavy, keď som si nepamätala, ako som sa dostala do postele. Mala som na sebe iba tričko a spodné prádlo a on bol bez košele.

„Čo sa včera dialo?“ opýtala som sa ho polozobudene a prehrabla si rukou rozlietané vlasy.

„Ty si to nepamätáš? No, po tých troch pohároch vína sa ani nečudujem. Ale bolo to krásne,“ povzdychol si a posadil sa vedľa mňa, vtisol mi do vlasov letmý bozk a nakoniec vstal, aby si na seba obliekol košeľu. Zostala som zmätene sedieť a vyvaľovať na neho oči. Snažila som sa spomenúť si, no vôbec mi to nešlo. A z jeho slov vyplývalo iba jediné.

Preboha, že som sa s ním ja nevyspala?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 5:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!