Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 4

06.09.2010 (08:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1179×

»4

__________________________________________________________________________

Pozrel som sa von - už prestalo pršať a bola úplná tma. Zviezol som sa na zem a ju si opatrne stiahol na seba. Ešte stále sa triasla, no slzy už zmizli, natiahla ku mne ruky a objala ma okolo krku. Rád by som vedel, čo jej práve behalo hlavou, lebo doteraz predo mnou iba unikala, no na odpoveď som nemusel čakať dlho.

„Už na ničom nezáleží,“ zašepkala sama pre seba v polospánku a pritiahla sa ku mne ešte bližšie. Jej vlasy ma pošteklili na tvári a ja som sa znovu premáhal, aby som sa z vône jej krvi nezbláznil a nezabil ju.

___________________________________________________________________________

***

Keď zaspala, opatrne som s ňou vstal, prehodil cez ňu môj kabát a vzal jej mokré tričko a sveter  do ruky. Vyšiel som von z jaskyne a rozbehol sa smerom, ktorým bolo najbližšie mesto.

Ubytoval som nás v jednom menšom hoteli. Bellu som položil na manželskú posteľ, vyzliekol jej mokré nohavice a prikryl ju prikrývkou. Ani sa nepohla, asi bola dosť unavená, čomu som sa ani nečudoval. Ja som však súrne potreboval ísť na lov, hlavne ak som mal s ňou, človekom, vydržať. Rýchlo som odniekiaľ vyhrabal pero a papier a napísal som jej odkaz, keby sa náhodou zobudila skôr, ako sa stihnem vrátiť. Položil som jej ho na posteľ  a potichu za sebou zabuchol dvere.

Bella:

Zobudila som sa nadránom na to, že som mala sucho v hrdle, tak som vstala z postele a prešla pár krokov ku najbližším dverám. V polceste som sa ale zarazila a unavenými očami som sa rozhliadla okolo seba. Začala som rozmýšľať kde to som, lebo som to tu nepoznala, no hneď mi padol pohľad na papierik položený na kraji postele. Siahla som po ňom a roztvorila ho. Ak budú mať všetci takýto krasopis, tak asi budem trpieť pocitom menejcennosti. Úhľadným písmom tam stálo:

Nevydes sa, ubytoval som nás v hoteli. Išiel som na lov, vrátim sa pred východom slnka. Riley

Takže hotel? Lepšie ako tá jaskyňa v lese. Zložila som papierik naspäť a položila ho na stôl. Zamierila som do kúpeľne, ktorú som našla na prvý pokus a zažala som si svetlo. Ostrý jas mi prenikol do očí, tak som si ich rýchlo zakryla rukou a čakala, kým sa prispôsobia. Do zrkadla som sa pre istotu nepozrela, iba som sa sklonila nad umývadlo a napila sa. Až keď mi zatúlané kvapky vody dopadli na nohy, tak som si uvedomila, že na sebe nemám nohavice. Riley mi ich musel vyzliecť keď usúdil, že sú ešte mokré. Pri tej predstave som sa začervenala a radšej rýchlo začala myslieť na niečo iné.

Kútikom oka som pozrela na sprchu a uvažovala nad tým, že by sa celkom hodila. Už sú to dva dni, dokonca strávené v lese, čo som ju ani nevidela, takže som ďalej neváhala a pustila sa hľadať uteráky a moje nohavice. S vecami v rukách som sa zamkla v kúpeľni , pre istotu a vliezla som pod sprchu. Po fyzickej aj psychickej stránke som sa cítila mizerne a ani teplá voda mi vôbec nepomohla. Hotelovým šampónom som si umyla pomotané vlasy a dúfala, že sa budú ešte niekedy dať normálne rozčesať, potom som si ich vysušila uterákom a snažila aspoň trochu rozčesať prstami.

Oblečenie som si musela dať to, čo som mala na sebe predtým - košeľa bola v poriadku, tá bola ešte čistá, ale spodné prádlo som na sebe mala už dva dni, lebo som nemala náhradné, všetko to ostalo v stane. Povzdychla som si, no obliekla som si ho, nebudem tu predsa pred Rileym behať nahá. Nohavice boli stále vlhké, tak som si ich ešte nedala.

Až teraz som si všimla, že jeho košeľa vonia ako mentol zmiešaný s vôňou dažďa a jemným citrusom, intenzívne ako spaľujúce slnko na púšti, no bola to taká temná vôňa, až sa mi zakrútila hlava. Nadýchla som sa znova. Inak som tú vôňu nevedela opísať, iba ako... zvodnú.

Vrátila som sa späť do postele, no zaspať som už nemohla, iba som odovzdane ležala na chrbte a pozerala do stropu. Vonku začala blednúť obloha, svitalo. Po chvíli niekto otvoril dvere a vytrhol ma z môjho bezduchého zízania na strop, až mnou trhlo a rýchlo som sa vytiahla hore na lakte. Bol to Riley, (ani neviem, koho iného som čakala) ktorý sa vracal z lovu.

„Zobudil som ťa?“ opýtal sa prekvapene, keď ma zbadal sedieť na posteli. Pokrútila som hlavou a nezaujato ho sledovala, keď si vyzliekol kabát a zavesil ho na vešiak. A keďže som mala stále na sebe jeho košeľu, tak ostal polonahý. Znova.

***

Keď slnko úplne vyšlo, tak sme sa obliekli - ja som mu vrátila jeho košeľu a hodila na seba suché tričko a skoro suché nohavice a išli sme do mesta na nákupy. Nechcela som sa tam zdržiavať dlho, tak som kúpila len to potrebné - oblečenie, kozmetiku a jedlo. Platila som kreditkou, ktorú mi dal Edward pred bojom, vraj pre istotu. Takže teraz som mala prístup ku účtu Cullenovcov, na ktorom bolo peňazí viac než dosť.

Vrátili sme sa do hotela a ja som sa konečne mohla prezliecť do čistých vecí. Vybrala som si obyčajné modré džínsy a dlhé zelené tričko s nápisom, nepohodlné turistické topánky som vymenila za športové tenisky. Keď som potom už nemala nič na práci, tak som sa znova ponorila do myšlienok, čo som však robiť nemala, lebo sa mi to stalo osudným. Spomienky ma zasiahli ako kameň a tak intenzívne, že som sa im nemohla vyšmyknúť, ostala som v nich uväznená. Spomínala som na Edwarda a Cullenovcov, všetko, čo sa stalo.

Schúlila som sa do klbka na posteli a upadla som do letargie.

Riley:

Už sú to pomaly dva týždne, čo to takto s ňou je. Nič ju nezaujíma, iba celý deň preleží v posteli alebo presedí pri okne s pohľadom zapichnutým do prázdna, maximálne sa zodvihne a prejde do kúpeľne alebo sa najesť. Je ako telo bez duše a keď vidím jej trápenie, tak sa cítim mizerne, lebo jej neviem pomôcť. Viem, prečo sa tak cíti, hoci som sa jej nepýtal, no viem to vyčítať z jej tváre. Za celé dva týždne sa ani raz neusmiala, ani raz neprehovorila, pohľad mala stále ako mŕtvy. Keď v noci konečne zaspala, väčšinou som to postrehol iba z toho, že sa jej ukľudnil rytmus srdca a dýchania, lebo inak vyzerala stále rovnako. Vždy som ju prikryl s prikrývkou a ostal pri nej celú noc sedieť, ak som nepotreboval ísť na lov, no ani vtedy sa nevyhla svojmu trápeniu, hoci bola živšia ako cez deň, lebo sebou hádzala a niekedy aj kričala zo sna. Vtedy som sa ju pokúšal upokojiť, no nie vždy sa mi to podarilo.

Ráno sa budila nervózna a iba neprítomne zjedla raňajky, ktoré som jej nachystal. Chcel som jej dohovoriť, ale nepočúvala ma. Rozmýšľal som, kedy to asi skončí a či by som nemal pristúpiť k inému postupu. Hoci, stále sa o seba ako tak starala, vždy mala na sebe čisté oblečenie a bola učesaná, no nemohlo ma to tešiť, lebo som mal o ňu vážne obavy.

Chápal som, že prišla o svoju rodinu, ale takáto letargia bola až nebezpečná. Videl som aj taký prípad, keď tak človek ostal aj rok a dúfal som, že to nebude jej prípad a prejde ju to. A až dnes som si konečne vydýchol. Ráno vstala ako normálne, najedla sa a znova si ľahla. Ja som sedel vedľa nej na posteli a prepínal som programy, až kým som nenarazil na televízne správy, ktoré som nechal bežať.

Nič zaujímavé sa nedialo, iba vykradli pár obchodov, stala sa jedna autonehoda a sťažovali sa na rastúce dane. Ale jedna správa bola o tom, že niekde v Európe sa zrútilo lietadlo po tom, čo sa mu vo vzduchu pokazili motory a nemohlo pristáť. Všetci sa tam pozabíjali.

„Prišla som o celú rodinu,“ povedala jedna žena, ktorú ukázali po snímkach z miesta havárie. Zrazu sa Bella pohla a otočila hlavu smerom ku obrazovke. Spozornel som, lebo sa posledné dva týždne to bol jediný pohyb, ktorý sa netýkal toho, že sa musela ísť najesť alebo umyť. Posunula sa tak, aby sa chrbtom opierala o stenu a mierne zaujato sledovala správy. Potešil som sa, že sa konečne niečo deje.

„Ale nevzdám sa a budem bojovať,“ prehlásila obeť sebaisto, hoci na tvári sa jej zračila bolesť a rozladenie. „To je to, čo by moja rodina chcela. Aby som sa vzchopila a žila ďalej.“ Potom spravili prestrih a začali hlásiť ďalšiu správu, no to ma už nezaujímalo. Pozorne som sledoval Bellinu tvár, ktorá sa pomaly obrátila ku mne a v jej očiach som konečne postrehol život. Pozerala sa mi rovno do očí, ako by v nich hľadala oporu a keď nič nepovedala, tak som sa prvý ozval ja.

„To je to, čo by si mala spraviť aj ty, Bella,“ povedal som potichu miernym, no značne naliehavým hlasom a opätoval jej pohľad. Povzdychla si a otočila hlavu doboku.

„Asi máš pravdu. Ale boh vie, že to nebude také ľahké...“ šepla. „A ďakujem.“

„Za čo?“ opýtal som sa jej natešeným hlasom, lebo to bolo prvý krát, čo po dlhej dobe prehovorila.

„Za všetko. To, že som sa správala ako som sa správala neznamená, že som nevnímala. Staral si sa o mňa. Ráno som sa vždy zobudila prikrytá. Nosil si mi jesť. Snažil si sa ma prehovoriť, aby som sa konečne vzchopila...“ zodvihla ku mne pohľad a usmiala sa. Ona sa vážne usmiala! Mal som chuť radovať sa, lebo konečne nevyzerala strápene a nešťastne.

„Nemáš za čo,“ odpovedal som jej radostne. „A mám nápad. Odíďme odtiaľto, viem aj kam. Mám svoj vlastný byt, lenže k nemu som sa veľmi nedostal, keď som bol s Victoriou.“ Pri tom mene som sa zatváril kyslo. „A ak chceš, tak môžeme spolu nastúpiť na nejakú univerzitu, nie?“

______________________________________________________________

Ďakujem Vám všetkým za krásne komentáre pri predošlých kapitolách, som rada, že sa Vám táto poviedka páči. =)

Pri prvej kapitole ste písali, že Bella málo smúti za Edwardom. Aj ja som na to myslela, keď som to písala, máte pravdu, Bella naozaj tak nesmúti po Edwardovi ako by mala, Lenže keby tak bolo, tak ďalšie kapitoly z jej pohľadu by museli byť mierne depresívne a to by som ja, väčšinou veselá, asi napísať dobre nevedela a aj by mi to sťažilo celý dej, lebo stále by sa do toho plietli jej myšlienky, že už nemá prečo žiť a že sa chce zabiť a tak...
Povedzme, že sa s tým vyrovná po svojom a bude sa snažiť žiť normálny život...                Vaša Kixy25

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 4: