Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 3

Nový život, nová láska? » 3Bella prekoná menší záchvat hnevu a keďže nie je nikto iný po ruke, schytá to Riley, ktorý sa zas premáha, aby sa nezačal hádať so svojím vnútorným hlasom.

»3

__________________________________________________________________________

Usmial sa na mňa a mne poskočilo srdce. Keď sa netváril tak ľadovo a arogantne, tak bol celkom... pekný. Mal upírsky dokonalé rysy, červené oči odrážal jeho úsmev, ktorý vytvorili jemne zvlnené pery a ja som sa musela trhane nadýchnuť, aby som to ustála. Opatrne sa mi dotkol ruky, akoby ma chcel upokojiť, lebo som sa určite znova tvárila prekvapene a vystrašene. Jeho ľadový dotyk znova donútil moje srdce poskočiť a on si to určite všimol, tak som iba zahanbene odvrátila pohľad.

__________________________________________________________________________

 

Príroda stála na mojej strane a ukončila tento moment - zničoho nič sa rozpršalo, ale nie postupne, ako zvyčajne. Teraz sa spustil hustý lejak behom dvoch sekúnd a na nič som nečakala, iba si rukami zakryla tvár a zoskočila dolu. Riley ma nasledoval a spolu sme vbehli do lesa medzi stromy. Celí sme premokli, kým sme našli malú jaskyňu v kopci, do ktorej sme rýchlo vbehli.

Oprela som sa o stenu, aby som sa vydýchala a až teraz som pocítila zvieravý pocit v žalúdku, ktorý oznamoval hlad. Jednu ruku som si obkrútila okolo brucha a druhou si rýchlo vyžmýchala vodu z vlasov.

„Čo sa deje?“ opýtal sa ma Riley, keď sa ku mne otočil.

„Som hladná,“ priznala som a ako na potvrdenie mi zaškvŕkalo v žalúdku.

***

Práve som dopila minerálku a prázdnu plastovú fľašku som položila k obalu od sendviča. Oboje mi doniesol Riley, no netuším, kde to zohnal. Začínam pomaly veriť, že upíri sú schopní všetkého. Prekvapilo ma, ako sa o mňa staral, asi naozaj nie je taký bezcitný, ako som si o ňom myslela. Alebo... je to súčasť nejakého jeho divného plánu... možno som iba paranoidná, ale radšej si dať pozor ako skončiť mŕtva.

Zhodila som zo seba premočený sveter, lebo ma nepríjemne ťažil a chladil, no aj tričko pod ním som mala vlhké. Tu v jaskyni bolo teplo, ani sem nefúkalo, ani nepršalo, no bolo mi v ňom chladno.

„Je ti zima?“ pozrel na mňa Riley spýtavo, keď som sa zatriasla a prehliadol si moje mokré oblečenie.

„Nie,“ zaklamala som, ani som mu nepozrela do očí, lebo by ma odhalil.

„Ale máš na sebe mokré oblečenie,“ skonštatoval pokojne.

„Vadí to?“

„Prechladneš.“

„Nemyslím si,“ odporovala som nezaujato a konečne sa na neho pozrela. Ešte si ma chvíľu premeriaval, potom na zem položil svoj premoknutý kabát a prešiel ku vchodu do jaskyne. Vyzrel von, aby videl, ako to vyzerá s dažďom a potom si začal pomaly rozopínať košeľu, čo mal na sebe. Nevedela som, o čo mu ide, až kým nestál predo mnou a nepodával mi ju.  

„Obleč si to,“ nakázal mi. Poslušne som si ju od neho vzala. Ešte chvíľu sme si hľadeli do očí, no potom sa otočil a prešiel na druhú stranu. Pomaly som sa vyškriabala na nohy a obzrela sa, či sa nepozerá. Stál chrbtom ku mne a rukami sa opieral o stenu. Svaly na širokom nahom chrbte sa mu napínali a bola som rada, že ak sa ma nechystal zabiť, aspoň by ma vedel ochrániť. Pretiahla som si mokré tričko cez hlavu a odhodila ho ku svetru na zem. Vsunula som ruky do rukávov a natiahla si košeľu na seba. Bola chladná od jeho ľadového tela, no aspoň bola suchá, hoci mi bola veľká - predsa len bol vyšší a mal svaly. Triasli sa mi prsty, kým som si zapínala gombíky a nakoniec sa mi podarilo zapnúť iba dva. Mordovala som sa s tými ostatnými, no potom som to vzdala a porazenecky som vzdychla. Riley ma asi počul, lebo sa otočil, prešiel ku mne a chytil ma za zápästia, aby som s tým prestala a pustil sa do toho sám. Prekvapene som na neho pozrela a spustila ruky k bokom. Svižne mi dozapínal košeľu a pustil sa vyhŕňať mi rukávy, lebo mi boli dlhé.

Zachvela som sa, keď so  pocítila jeho ľadový dotyk na zápästí. Čo sa to so mnou deje? Prečo sa cítim tak... zvláštne? Kde je môj strach? Veď ma chcel zabiť! Bella, ty nie si v poriadku... nadávala som si a zaryto hľadela do zeme. Keď však zastal, tak som na neho pozrela. Zodvihol moju ruku, na ktorej mal zafixovaný pohľad a prstom po nej opísal polmesiac. Stiahla som ju a zakryla si jazvu, ktorá ho tak zaujala, rukávom. Nechcela som, aby sa na to pýtal.

No, nepýtal sa. Iba mi bez slova doupravoval košeľu a ja som tam bezmocne stála a pozerala do neutíchajúceho dažďa. Keď skončil, na znak vďaky som sa na neho mierne usmiala. Potom môj zrak prešiel na jeho polonahé telo a až teraz som si naozaj uvedomila, že keď mi dal svoju košeľu, on ostal bez ničoho. Mocné, pevné svaly mu obopínali široké ramená a pokračovali až ku lakťom a na hrudi a bruchu sa mu vynímali ďalšie, rovnako oceľovo pevné. To znamenalo len jedno - buď sa mám pri ňom cítiť chránená, alebo sa jeho sily báť. No nemohla som od neho odtrhnúť pohľad a on si to všimol. Pobavene sa usmieval a ja som v tvári pocítila nával tepla. Pristihnuto a previnilo som stočila pohľad do zeme a želala si, aby konečne niečo urobil alebo povedal.

„Ty sa... červenáš,“ zasmial sa udivene a ja som len zaryto ďalej hľadela do zeme, ak som ešte len neočervenela viac. Zodvihol jednu ruku a dotkol sa mi ňou rozpáleného líca. Vytrhla som sa mu a urobil krok nabok. Jeho ľadový dotyk ma pálil a zatočila sa mi hlava, nemohla som sa na nič sústrediť, no zrazu ma naplnil pocit, že podvádzam Edwarda a hrdlo a srdce mi zovrela tieseň. Hoci... Edward tu už nie je. Za to, čo mi Rileyho dotyky spôsobovali, som sa cítila previnilo, hoci som proti tomu nemohla bojovať. Som predsa len úbohý človek.

Toto ale nie je láska. Ani zamilovanie. Často som sa pri mužoch cítila nervózne, tak, ako teraz. No keďže som sa s mnohými nestýkala, ani pred tým ani po tom, ako som stretla Edwarda, tak to nebolo také očividné. A spolužiaci zo školy - to sa nerátalo.

Zosunula som sa chrbtom po stene, keď som si spomenula na Edwarda a s očami stále zapichnutými v zemi som zašepkala: „Čo sa stalo s mojou rodinou? Ako skončil boj?“

Riley na chvíľu zaváhal, no potom mi dal odpoveď. Lenže tá bola horšia, akoby mi do srdca zabodol rozpálený nôž. Čakala som hocičo, lenže takéto desivé správy naozaj nie. Verila som, že vyhráme - vlastne sme aj vyhrali, lenže s veľkými stratami. Prečo? A prečo ja? Prečo my?

Prečo na nás vtedy Victoria s Jamesom a Laurentom narazili? Prečo všetko krásne má svoj koniec? Prečo je svet taký hnusný?

Od zlosti a beznádeje, ktoré sa vo mne nahromadili som vstala a cez zaslzené oči som zazrela na Rileyho, ktorý ma sledoval a nevyzeral mojou reakciou zaskočený. Lenže to, čo som potom spravila, zaskočilo oboch rovnako.

„Ty!“ vrhla som sa na neho a začala do neho búšiť päsťami. „Prečo? Prečo ste prišli a všetko zničili?“ kričala som a búchala do neho. Docúval predo mnou až ku stene a potom ma chytil za pás, asi aby som neublížila sama sebe, lebo búchanie do neho sa nelíšilo od búchania do steny - bude to bolieť iba mňa a jemu sa beztak nič nestane. Mňa to však neodradilo a naďalej som si na ňom vylievala svoju zlosť.

„Prečo si ma nenechal zomrieť? Prečo musím takto hnusne trpieť?“ plakala som a mlátila do neho. S každým úderom som bola slabšia a slabšia a zajtra budem mať určite na rukách modriny, no bolo mi to jedno.

„Čššš... upokoj sa,“ prihováral sa mi jemne a bol zo mňa bezradný. Ale ja som nechcela byť pokojná! Ako by som aj mohla? Celá moja rodina je preč... Edward je preč! Môj život viac nemá zmysel!

Ešte hodnú chvíľu som vzlykala a nadávala na všetky zhody náhod a irónie osudu, no dochádzali mi sily a už som sa ani nedokázala donútiť poriadne do neho buchnúť. Ruky mi ochabli a spustila som ich vedľa tela.

Riley na sekundu váhal a potom si ma pritiahol do náruče. Za iných okolností by som sa okamžite vytrhla, no teraz som nemala ani silu ani chuť. V jeho silnom objatí som sa cítila tak bezpečne, že mi to teraz nevadilo. Sklonila som hlavu, oprela sa mu čelom o hruď a zatvorila oči. Hodila som za hlavu to, že stále je pre mňa nebezpečný a ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami ma chcel zabiť. Veď môj život aj tak už nemá žiadnu cenu.

Riley:

Čakal som, že ju to vezme, no nečakal som, že si zlosť vytlčie na mne. Niežeby mi to vadilo, veď beztak mi nič nespravila, ale mohla nerozvážne ublížiť sama sebe. Keď ma dotlačila k stene, tak som ju chytil a chcel počkať, kým ju to prejde. Keď ju opustili sily, prestala sa aj vzpierať a ja som spravil niečo, čo ma samého prekvapilo. Stiahol som ju bližšie ku sebe a objal ju, akoby som ju chcel upokojiť a ochrániť.

Čo sa to s tebou deje, Riley? kričal na mňa diabol vo mne. Zbláznil si sa? Veď ju už konečne zabi! Všetko, čo si si vytrpel pri novorodených bolo iba kvôli nej! A teraz ju tu... objímaš? Hlboko si klesol, Riley. Veď ešte včera večer si nechcel nič iné, ako ju vidieť roztrhanú na kúsky!

Potriasol som hlavou, aby som sa toho hlasu zbavil.

Si upír, preboha! Takí, ako ty, majú ľudí za potravu! Keď sa jej zbavíš, môžeš si robiť čo chceš! A tá jej krv... Priznaj sa, že ťa láka, však? Tak načo ešte čakáš? Doslova ju držíš v rukách a nechávaš si ujsť príležitosť? Bábovka...

Objal som ju pevnejšie, aby som sa zbavil toho hlasu a celú som ju schoval vo svojom náručí. Musel som si však dať pozor, aby som ju nezadusil. Zlá časť môjho ja chcela spraviť presne to, čo mi radil ten diabol vo mne, ale niečo mi v tom bránilo. Bol som zúfalý, lebo som nerozumel sám sebe.

Nehovor, že si sa do nej zamiloval!

A dosť! povedal som si a úpenlivo sa snažil myslieť na niečo iné. Nemohol som sa do nej zamilovať, keď ani neviem, čo je to láska. Tento cit odišiel tak, ako prišlo moje upírstvo, bol som vycvičený na boj a lovil som ľudí - bez rozdielu. Victoria ma tiež nemilovala, ale ja ju áno. Aspoň som si to myslel. Až kým som nezistil pravdu. A u Belly to nebola láska - bolo to niečo ako nutkanie... ochraňovať ju.

Pozrel som sa von - už prestalo pršať a bola úplná tma. Zviezol som sa na zem a ju si opatrne stiahol na seba. Ešte stále sa triasla, no slzy už zmizli, natiahla ku mne ruky a objala ma okolo krku. Rád by som vedel, čo jej práve behalo hlavou, lebo doteraz predo mnou iba unikala, no na odpoveď som nemusel čakať dlho.

„Už na ničom nezáleží,“ zašepkala sama pre seba v polospánku a pritiahla sa ku mne ešte bližšie. Jej vlasy ma pošteklili na tvári a ja som sa znovu premáhal, aby som sa z vône jej krvi nezbláznil a nezabil ju.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 3:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!