Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 2


Nový život, nová láska? » 2Trochu viac sa tu striedajú pohľady, no snáď to nevadí. Zabije Riley Bellu, či ho niečo donúti prestať?

»2

____________________________________________________________________________

Pozrel som na jej bledé hrdlo a videl pulzujúcu tepnu pod tenkou pokožkou. Zobudil sa vo mne inštinkt lovca zabijaka a presvedčil ma, že to, že som ju zachránil neznamená, že ju teraz nemôžem zabiť. Proste som mal slabú chvíľku a teraz to môžem napraviť. Natiahol som ku jej hrdlu ruky a dotkol sa ho. Stačí jemne zatlačiť a uškrtiť ju. Nikto nikdy nezistí. Jemne som jej po  ňom prešiel končekmi prstov a diabolsky sa usmial. Tak ľahké...

____________________________________________________________________________

Už som sa chystal, že to spravím, keď sa zrazu pohla a zašepkala: „Láska.“ Zľakol som sa, že som ju zobudil, no ona stále spala, iba sa jej jemne zachveli pery a uvoľnila zovretie prstov, ktorými sa držala kabátu. Bola taká... bezbranná.

Nemohol som ju zabiť. Nedokázal som to. Som padavka.

Zjemnil som stisk a moje prsty hladko skĺzli po jej hrdle dolu. Zvyšok noci som presedel pri nej a sledoval ju ako spí. Aj tak som nemal nič iné na práci.

Bella:

Zažmurkala som do tmavého svetla pred úsvitom a posadila sa. Podo mnou bola tráva a zo mňa skĺzol nejaký kabát. Zachytila som ho končekmi prstov a pritiahla si ho bližšie k tvári, aby som ho mohla preskúmať. Sotva som tak spravila, sprava sa ozval mierne pobavený hlas.

„Ten je môj. Mohla by si mi ho, prosím ťa, vrátiť?“ Od ľaku som skoro vykríkla a zvrtla sa smerom ku nemu. Bol to Riley, sedel vedľa mňa a sledoval ma. Hneď som si vybavila, čo tu robí a čo sa včera stalo, všetky tie hrozné udalosti.

No strach mi nedovolil plakať. Bála som sa jeho, predsa len ma chcel včera zabiť, tak ako by mohol tak rýchlo zmeniť názor? Pustila som kabát a rýchlo sa vyškriabala na nohy a vydesene na neho vyvaľovala oči. Úsmev mu zmizol z tváre, keď videl, ako sa tvárim a ja som potkýnajúc začala ustupovať.

„Mňa sa nemusíš báť,“ povedal jemným hlasom a postavil sa. Bol aspoň o hlavu vyšší, čo mi veľmi nepridalo na odvahe.

„To môže povedať hocikto,“ prehltla som vystrašene a spravila ďalší krok dozadu.

„Ale nie každý to myslí vážne. Ja áno,“ zvážnel a razom stál pri mne, tvárou v tvár a chytil ma za ramená. Vykríkla som od ľaku a vystrašenými očami som pozerala hore do jeho tváre. Bola dokonalá, ako inak, u upíra, ale kvôli strachu som ju nemohla podrobnejšie preskúmať. Oči farby krvavočervených ruží na mňa hľadeli s pokojom a snažili sa ma presvedčiť, že mi neklame. Povzdychol si, zodvihol pohľad hore a zahľadel sa do diaľky. Pustil sa do ďalšieho presviedčania.

„Keby som ťa chcel zabiť, už si dávno mŕtva. Nezabil som ťa včera, keď to chcela Victoria a nedokázal som ťa zabiť v noci, keď si tu bezbranne ležala a spala. Hoci som bol tak blízko...“ To, čo hovoril, malo logiku. Hoci... toto môže povedať každý vrah. Presvedčí svoju obeť, že jej neublíži a potom, keď ona spraví, čokoľvek on chce, tak ju zabije. Ale tá jeho posledná veta, že bol tak blízko, ma znepokojila.

„T-ty si sa ma v noci po-pokúsil zabiť?“ vykoktala som nezrozumiteľne a obliala ma ďalšia horúca vlna strachu. Razom otočil pohľad ku mne a hlasom, v ktorom som vycítila zúfalstvo mi povedal:

„Áno, ale nedokázal som to. Zadusenie v spánku, kto by to ďalej vyšetroval?“ Striasla som sa nad tým a už som ho znova videla ako zabijaka, niekoho, koho sa mám báť a vyhýbať sa mu. Vytrhla som sa mu a znova spravila krok dozadu.

Uteč, Bella! kričali na mňa moje zmysly a ja som vydesene behala pohľadom po okolí. Riley ma sledoval zvláštnym pohľadom, no nechal ma, keď som sa plná protichodných pocitov otočila a rozbehla sa smerom medzi stromy. Keby chcel, hneď by ma chytil a zabil. Lenže on to neurobil.

Nepočula som za sebou žiadne kroky, nič. Predierala som sa pomedzi kríky a stromy a slzy si našli svoju cestičku a začali mi tiecť po tvári. Potkla som sa a spadla som, no hneď som vstala a nesledujúc svoje škrabance a modriny som utekala ďalej. Vyčerpaná som klesla na zem až pri malom jazierku a celá som sa otriasala vzlykmi. Živo som si predstavila, ako včera Victoria zabila Edwarda a cez závoj sĺz som nič nevidela. Stratila som lásku, zmysel svojho života, neviem, ako je na tom zvyšok mojej rodiny a uniesol ma vrah. No, možno neuniesol, ale zachránil, no aj tak sa sám priznal, že ma chcel v noci zabiť.

„Edward, kde si?“ unikol mi zúfalý ston spomedzi roztrasených pier a vo vnútri ma niečo trhalo, ničilo na kúsky moje srdce. Kľačala som pri vode a cez slzy videla svoj odraz. Vyzerala som zúbožene a poľutovaniahodne, vlasy som mala rozstrapatené, oči červené a opuchnuté, oblečenie dotrhané od behu pomedzi kríky a stromy.

Zaplavená spomienkami a desivými myšlienkami som sa zviezla nabok a rukami si objala kolená.

Riley:

Keď som ju už nedokázal zabiť, aspoň by som ju nemusel strašiť. Stačilo, že som sa zmienil o mojom nepodarenom pokuse o vraždu a kto by sa aj čudoval, že utiekla so strachom v očiach. Nešiel som za ňou, iba som si povedal, že ak sa do večera nevráti, pôjdem ju pohľadať. Tento les je obrovský a ona nemá šancu dostať sa z neho sama, takže nakoniec sa možno aj ku mne vráti. Aspoň uvidím, či sa bojí viac mňa ako toho, že tu bude donekonečna sama blúdiť.

Dobre, nedokázal som ju zabiť a už asi ani nedokážem, takže sa o ňu musím postarať. Priečila sa mi predstava, že by som ju tu nechal samú v lese napospas divej zveri alebo Victorii. A okrem toho, videl som, ako skončil boj dolu na lúke - padli všetci, okrem troch. Fred sa vďaka svojmu daru nepozorovane vzdialil a z Cullenovcov prežil iba vysoký blonďavý upír s jazvami po celom tele a malá čiernovlasá upírka, ktorá vyzerala ako jeho družka. Odišli z mesta, lebo si mysleli, že aj Bella je už mŕtva. Takže jej vlastne neostala žiadna rodina.

Budem musieť porozmýšľať čo ďalej, kam pôjdeme a čo urobíme. A stále je tu nebezpečenstvo z Victoriinej strany, no s ňou by som si poradil.

Zamyslel som sa a preberal rôzne možnosti. Prechádzal som sa po lúke a nezúčastnene odkopával kamienky, ponorený vo vlastnej hlave. Slnko, chvalabohu, nesvietilo, bolo pod mrakom, no nevyzeralo to na dážď.

Keď už prešlo poludnie a začalo sa stmievať, tak som sa rozhodol ísť pohľadať svojho „utečenca“. Sotva som však prešiel pár metrov pomedzi prvé stromy po jej stope, zjavila sa oproti mne a zjavne ma hľadala, lebo sa pri pohľade na mňa nezľakla a znova neutiekla.

„Stále sa ma bojíš?“ opýtal som sa jej opatrne to, čo som jej vyčítal z tváre a jemne som sa usmial.

„To tak ľahko neprejde,“ šepla nervózne a nepokojne začala prstami prechádzať po drsnej kôre stromu.

„Musíme sa porozprávať,“ zodvihla zrazu pohľad a ja som mal čo robiť, aby som po nej neskočil, lebo sa jej práve od chrbta zodvihol vietor a privial ku mne je vôňu. A dlho som nebol na love. Stále som predsa novorodený.

Bella:

„Musíme sa porozprávať,“ povedala som a pozrela mu do očí. Do tejto vety som musela dať všetku odvahu, čo som v sebe našla, lebo akokoľvek som sa mu chcela vyhýbať, musela som poznať odpovede. Od chrbta mi znenazdajky zafúkalo a vlas mi vleteli do tváre. Riley stuhol a červené oči mu potemneli, napol sa na skok. Zľakla som sa, veď bol ešte stále novorodený, nemal pomaly ani rok a mohol ma tu hneď, aj nechtiac, zabiť.

Predtým som pred ním utekala, no teraz akoby mi nohy vrástli do zeme a nemohla som sa ani pohnúť. Srdce mi bilo ako splašené a zrýchlene som dýchala. Premáhal sa, videla som to na ňom, nechcel na mňa skočiť a vietor našťastie hneď ustal a uľahčil mu to. Pre istotu prestal dýchať a iba mi hlavou naznačil, aby som ho nasledovala. Ešte stále vydesene som išla za ním a vrátili sme sa na lúku. Nad ňou ležali tmavé ťažké mračná a vedela som, že sa chystá dážď. Vo Forkse ho takéto oblaky vždy znamenali.

Na kraji lúky ležal spadnutý strom a my sme mierili priamo k nemu. Počkala som, kým na neho vyskočil a potom som ho obišla a vyliezla na hrubý konár, ktorý bol od neho tak ďaleko, ako sa len dalo. Bolo tu dusno, ako pred búrkou, no bundu som už aj tak nemala - nechala som ju v lese pri spiatočnej ceste, lebo sa mi ju podarilo úplne dotrhať. Fúkal však chladný vietor, našťastie smerom ku mne, nie odo mňa a mne z ne ho nepríjemne slzili oči.

„Tak, o čom si sa chcela rozprávať?“ opýtal sa ma Riley, ani najmenej prekvapený mojím držaním si odstupu. Pomrvila som sa, hľadajúc si čo najpohodlnejšiu polohu na tvrdom dreve a rozmýšľala nad prvou otázkou.

„Na rovinu mi povedz,“ snažila som sa o pevný hlas, „či sa ma chystáš zabiť.“ Prehltla som a moja odvaha bola v háji. Donútila som sa však zodvihnúť pohľad a pozrieť sa mu do očí. Akoby túto otázku čakal.

„Nechystám,“ doniesol ku mne vietor jeho slová a mne odľahlo - vyzeral, že to myslel úprimne. „Skúšal som to, ale nemohol som, nedalo sa...“ dopovedal. Striaslo ma. Čo je na mne iné ako na ostatných? Čo mu bráni zabiť ma, keď predo mnou zabil už aspoň stovku ľudí? No tentoraz mi to niečo „iné“ vo mne zachránilo život.

Sledovala som jeho oči a nebol v nich ani náznak arogancie zo včera a tak môj strach vyzeral neoprávnený, no ja som mala pocit, že by som sa ho mala báť stále.

„Kde to sme?“ opýtala som sa ďalšiu vec, ktorá ma trápila.

„Ešte stále sme neprekročili americké hranice,“ odpovedal mi s miernym úsmevom a keď som chcela protestovať, že to som počuť nechcela, tak ma iba umlčal pohľadom a pokračoval: „Dobre, neviem presne kde sme, ale dlho tu nezostaneme. Niekde sa ubytujeme a potom budeme rozmýšľať čo ďalej.“

Ubytujeme? My dvaja spolu? Ja s ním mám ostať, keď mám vlastnú rodinu?

„Ale ja sa chcem vrátiť do Forksu za Cullenovcami, už ma určite hľadajú,“ protestovala som nahlas a odmietala myšlienku, že by sa im niečo v boji stalo. Znova sa rozfúkalo, tentoraz tak, že na mňa musel kričať, aby som ho počula.

„To nejde,“ zakričal a ja som sa zamračila.

„Ako to, že nejde?“ odkričala som mu naspäť  mierne frustrovane a nahnevane. Chce ma snáď držať od mojej rodiny? Niečo mi zakričal naspäť, no nerozumela som mu. Ukázala som mu, že nepočujem, no on iba s výkrikom: „Toto je smiešne,“ skočil zo stromu dole a obišiel ho tak, aby sa dostal ku mne.

„Takto je to lepšie,“ povedal už normálnym hlasom, keď sa skokom dostal vedľa mňa. Odtiahla som sa od neho, lebo stále to bol v mojich očiach zabijak a inštinktívne som sa ho bála - hoci moje inštinkty ma varovali vtedy, keď mi nič nehrozilo a keď som bola v nebezpečenstve, tak zrazu stíchli.

Usmial sa na mňa a mne poskočilo srdce. Keď sa netváril tak ľadovo a arogantne, tak bol celkom... pekný. Mal upírsky dokonalé rysy, červené oči odrážal jeho úsmev, ktorý vytvorili jemne zvlnené pery a ja som sa musela trhane nadýchnuť, aby som to ustála. Opatrne sa mi dotkol ruky, akoby ma chcel upokojiť, lebo som sa určite znova tvárila prekvapene a vystrašene. Jeho ľadový dotyk znova donútil moje srdce poskočiť a on si to určite všimol, tak som iba zahanbene odvrátila pohľad.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 2:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!