Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 12

03.10.2010 (10:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1705×

»12

_________________________________________________________________

Už to nebol ten Riley, ktorého som poznala. Teraz to bol lovec, predátor. Krvilačný upír. Pritisol pery na moju ranu a dúfala som, že ma tu teraz nezabije. Ochutnal moju krv a celý stuhol, potom presunul pery na môj krk a chcel do neho zaboriť svoje tesáky s jedom. Myslela som, že je to môj koniec.

Keď som sa prestala vzpierať a porazenecky zavrela oči, tak zrazu jeho pery z môjho krku zmizli, tlak jeho tela na moje tiež a bol preč. Vydesene som otvorila oči a jediným šklbnutím sa oprela chrbtom o stolík. Predo mnou stála čiernovlasá upírka a držala Rileyho pod krkom, zatiaľ čo druhý, zlatovlasý upír mu držal ruky za chrbtom. Od prekvapenia mi skoro spadla sánka a vykríkla som:

„Alice! Jasper! Čo sa deje? Nezabíjajte ho!“ 

_______________________________________________________________

Hľadela som na nich rozšírenými očami a prerývane dýchala, zatiaľ čo som sa v duchu modlila, aby ma počúvli, lebo ja som nemala síl, aby som ich zastavila. Alice pustila Rileyho a nechala Jaspera, nech to zvládne sám, pričom prebehla ku mne a sklonila sa. Prezrela si ma a bez otočenia prikázala:

„Jasper, vezmi ho preč, ja zoberiem Bellu do nemocnice.“ Chcela som protestovať, ale nemohla som povedať, že mi nič nie je, lebo to nebola pravda. Vyhodila si ma opatrne na ruky a vybehla so mnou von z dverí. Stihla som si ešte narýchlo všimnúť, ako zvyšní dvaja zamierili ďaleko do lesa, snáď len preto, lebo bola v dome krv.

Našťastie nemocnica nebola veľmi ďaleko, iba o tri či štyri ulice a o chvíľu sme už vchádzali dnu a na vrátnici nás poslali na úrazové oddelenie. Skončila som s troma stehmi a keď zistili, že nemám žiadny otras mozgu a inak som úplne v poriadku, tak ma poslali domov s tým, že ak by sa mi urobilo zle, tak mám hneď prísť späť. Vydýchla som si a dúfala, že aj Riley je v poriadku.

„Ako si vedela, že budem potrebovať pomoc?“ vyhŕkla som na Alice, keď sme sa pomaly vracali domov.

„Mala som víziu a keby sme neboli prišli, presne viem, ako by to dopadlo.“ Aj ja si viem predstaviť, že by som mnou bol amen, keby odo mňa nemal kto odtrhnúť Rileyho. Ďalších pár sekúnd sme kráčali v tichosti, keď ma napadla ďalšia otázka.

„Ako to, že si nevedela, že som prežila? Že ma Riley zachránil?“ zaujímala som sa a z profilu sledovala jej tvár otočenú dopredu. Tak veľmi mi chýbala a ani som si to celý ten čas neuvedomovala.

„Pozri, Bella, ja neviem. Asi to bude tým, že som bola vyčerpaná po boji. Najprv som si myslela, že tvoja budúcnosť sa prepletie s nejakým vlkolakom, potom by som nič nevidela, ale keď som zistila, že s nijakým vlkolakom nie si, tak som predpokladala, že ťa Victoria zničila. S darmi je to zložité - vždy, keď si myslíš, že ich dokážeš ovládať dokonale, vždy ťa niečím prekvapia.“

Usmiala som sa, hoci bezdôvodne a rozmýšľala, ako by to pokračovalo, keby Alice videla, že ma Riley zachraňuje a prišla by s Jasperom po mňa. Nedokázala som si však nič reálneho predstaviť.

„Pretože sme boli od seba tak ďaleko, nemala som o tebe vôbec žiadnu víziu. Až na tú jedinú. Teraz to chápem - bolo to preto, lebo si bola v bezprostrednom ohrození života a stále sme nejako prepojené, boli sme ako sestry. A stále sme. Je to tak, ako vtedy s Edwardom vo Volterre. Volterra je od Forksu ďaleko, ale bol v stávke jeho život a teda som mala víziu...“ vyslovila svoju teóriu a ja som zamyslene pokývala hlavou. Dávalo to zmysel a keď vravela, že dary sú nevyspytateľné, nevyvracala som to, predsa sa v tom vyzná ona a nie ja.

Dokráčali sme až ku domu a vošli sme dnu.

„Alice, išla by si, prosím ťa, po Jaspera s Rileym? Ja sa zatiaľ pokúsim odstrániť odtiaľto krv...“ navrhla som jej a obzerala si škody v izbe. Nič tam nebolo, iba fľak krvi na nočnom stolíku a na zemi pod ním, no aj to treba dať preč. Prikývla a keď sa uistila, že som skutočne v poriadku, tak ladným krokom vybehla z dverí a zamierila do lesa. S povzdychom som prešla do kúpeľne a zohnala handru, s ktorou som vydrhla krv pri posteli. Ešte som to vyčistila alkoholom, aby úplne prekryl pach krvi a pobrala sa dať do poriadku seba.

Zakrvavené oblečenie som odhodila do umývadla a vyprala ho v rukách, potom vyvesila na sušiak. Vliezla som si do sprchy, pustila na seba horúcu vodu a nechala ju, nech mi pomaly uvoľní celé stuhnuté telo a drhla zo seba zaschnutú krv. Vymyla som si ju opatrne aj z vlasov, tak, aby som neporušila stehy a hotová som sa zakrútila do veľkej mäkkej bielej osušky a prešla si vybrať čisté oblečenie. Skončila som pri obyčajných džínsoch a tmavozelenom bavlnenom tričku s krátkym rukávom.

„Už ho môžeš pustiť, nič nespraví, neboj sa,“ ozval sa spred domu Alicin zvonivý hlas. Pohla som sa smerom ku dverám, no nebola som ani na polceste a vbehol cez ne dnu Riley a schoval ma v svojej náruči.

„Prepáč, Bella, ja som nechcel! Nehnevaj sa na mňa. Ja som len...“ začal rýchlo a tuho ma stískal, div že ma neudusil. Odtiahla som sa od neho tak, aby som sa mu mohla spriama pozrieť do očí  a usmiala sa na neho.

„Pšššt, Riley, ja sa nehnevám,“ povedala som chlácholivým hlasom, zodvihla ruku a nežne mu prešla prstami po lícnej kosti. „Ty si upír a ja človek, to sa bez nehôd neobíde. Len ďakuj Bohu, že Alice s Jasperom sa tu objavili včas.“ Natiahla som sa na špičky a pobozkala ho. Všimla som si, že v dverách stáli práve dvaja zmienení a čakali, tak som sa po chvíľke odtiahla a prešla ku nim.

Konečne som ich objala a poďakovala im. Jasper bol sprvu trochu prekvapený, potom mi však objatie oplatil a usmial sa.

„Že tu ostanete?“ vypadlo zo mňa po chvíli a prosebne sa na nich pozrela. Keď už sme sa konečne našli, aspoň by sme sa zas nemuseli rozdeliť, ale minimálne som šťastná, že sú obaja v poriadku, to je predsa hlavné.

„Radi by sme, Bella,“ začala Alice. „Boli sme však na cestách a chceme sa na ne vrátiť, ale neboj sa, určite sa tu ešte niekedy zastavíme.“ Zaúpela som a zosilnila svoj prosiaci pohľad, nepomohlo to však.

„Kedykoľvek mi môžeš zavolať. Máš predsa moje číslo, nie?“

Uškrnula som sa a prešla ku stolíku, odkiaľ som vytiahla malý zápisník s perom.

„Práveže nie, lebo mobil som stratila a naspamäť to číslo neviem. Tu máš,“ povedala som jej a hodila ho po nej. Svižne po zachytila a rýchlo krasopisne napísala svoje číslo.

„Zavolaj, kedykoľvek budeš chcieť. Ale ak nezavoláš, keď budeš chystať svadbu, tak si ma neželaj, lebo ja si to aj tak zistím a prídem sem,“ vyhrážala sa mi s úsmevom a vrátila mi papier.

„Ale choď ty niekam so svadbou!“ zahriakla som ju a výhražne zodvihla ruku.

„Už aby sme išli,“ zatvárila sa naoko preľaknuto a vstala.

Posledný krát sme sa objali a rozlúčili a s Rileym som sledovala, ako odchádzali a zmizli za zákrutou. Povzdychla som si a so šťastným úsmevom z toho, že všetko dnes dobre dopadlo, som sa obrátila a vrátila späť do domu.

***

Keď som vedela, že sa môžem kedykoľvek spojiť a Alice a Jasperom, tak som bola oveľa šťastnejšia, hoci aj trochu smutná z toho, že tak rýchlo odišli. S Rileym sme si na zajtra vymysleli plán, lebo je streda, jediný voľný deň okrem víkendu. Nikdy som nebola na adrenalínové športy, lebo som z nich mala strach, no tentoraz ma Riley prehovoril, aby sme si išli spoločne skočiť bungee jumping. Najprv som si myslela, že žartuje, ale keď sa zatváril vážne a prehováral ma, tak som súhlasila, hoci som sa celá triasla od nervozity a strachu.

Keď tam budem len tak stáť, pozerať dolu pod seba, kde nič nie je a nakoniec tam dole hlavou skočím... Budem rada, ak so strachom neustúpim, no Riley by ma tam asi so smiechom hodil aj tak. Bože, prečo som s tým len súhlasila?

Večer som išla radšej spať skôr, lebo som sa na nič nemohla sústrediť a ráno sa asi aj privstanem, aby sme tam prišli čo najskôr, lebo neskôr tam bude dosť veľa ľudí. Neviem, čo ich na tom tak láka, keď sa môže hocičo stať, ja tam idem aj tak iba preto, aby som spravila Rileymu radosť a mám s ním pocit, ako by ma mohol zachrániť, aj keď budem padať dolu a niečo sa stane, napríklad sa pretrhne lano. Keby som nešla s ním, ale s nejakým človekom, tak by som v živote neskočila. Ktovie, či to zajtra náhodou aj tak nevzdám.

S tupou bolesťou v hlave a miernym chvením od nervozity som po chvíli zaspala v jeho chladnom objatí a chvalabohu, o žiadnom pretrhnutom bungee lane ani ničom podobnom sa mi nesnívalo.  Snívalo sa mi niečo horšie a možno aj pravdepodobnejšie.

Stála som sama v opustenom temnom lese a obzerala sa dookola, akoby som hľadala cestu preč. Napravo som zbadala pohyb a obzrela sa tam. Nikoho som nevidela. Naľavo sa mihlo niečo červené, no keď som sa tam otočila, zase tam nič nebolo. Chcela som sa rozbehnúť, ale nohy ma neposlúchali a odmietali sa čo i len pohnúť. Zrazu spomedzi stromov predo mnou vystúpila Victoria, vznešená a divoká, s rozlietanými kučeravými vlasmi a arogantne sa usmievala. Skôr, než mnou prešiel strach a zdesenie, už po mne skočila a ja som sa obranne prikrčila, hoci by mi to bolo nič platné. Zvyšok sa odohral tak rýchlo, až som to nestíhala všetko sledovať - Victoriu odo mňa odtrhol Riley, z ničoho nič stojaci za nami a strhla sa bitka. O chvíľu, neboli to ani tri celé sekundy, ho už držala pod krkom  jediným plynulým pohybom ukončila jeho život. Prebudila som sa s výkrikom a zdesene vyskočila z postele.

Okolo mňa bola samá tma a chvíľu trvalo, kým sa mi oči prispôsobili, potom sa mi pred nimi zahmlilo, lebo som vstala až príliš rýchlo.

„Čo sa deje?“ ozval sa spoza mňa Rileyho ustráchaný hlas a v tomto momente by som sa mu najradšej vrhla okolo krku, že je v poriadku a pri mne. Hodila som sa naspäť na posteľ a pretočila sa tvárou ku nemu. Obtočila som okolo neho ruky a schovala sa v jeho objatí pred celým svetom.

„Iba zlý sen,“ zašepkala som a zatvorila oči, pred ktorými sa mi stále zjavovala ona, jej arogantný úsmev, chladné pohŕdanie a radosť, keď ho v mojom sne zabíjala... Striasla som sa a vyhnala ten obraz z hlavy.

„Nechceš mi o tom porozprávať?“ pobozkal ma na vrch hlavy a upokojujúco ma hladil po chrbte.

„Nechcem na to myslieť,“ odpovedala som pravdivo a s jeho tichým pochopením som už viac bola bez slova a po pár minútach sa mi podarilo znovu zaspať.  Teraz sa mi, našťastie, nič nesnívalo.

Zobudila som sa až ráno, keď moje telo malo pocit, že som spala už dosť. Slnko ma zobudiť nemohlo, lebo bolo za mrakmi a tak sa náš dnešný plán nemenil.

„Vstávaj, miláčik,“ usmial sa na mňa Riley, keď videl, že som sa zamotala do periny a nechystala sa vstávať. Pobozkal ma na čelo a akoby mi chcel pripomenúť, čo nasleduje (ako by som na to mohla zabudnúť), povedal: „Je čas.“

__________________________

Tak som to dopísala a pustila sa do ďalšej kapitoly. Už mám cez polovicu a možno sa tu objaví už zajtra. ;)

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 12: