Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 10

Nový život, nová láska? » 10Imelo, Titanic, Bellin menší problém. Riley sa ukáže ešte viac nápomocný a pozorný (ja ho chcem domaa :P) To je asi tak všetko z tejto kapitoly. Jubilejná 10. kapitola, snáď spolu oslávime tiež 20., možno aj 30. kapitolu (ak budete mať so mnou ešte nervy :D) Pekné čítanie prajem.

»10

_________________________________________________________________________

„Ale nepodobá sa na to vianočné,“ prehodil Riley pokojným hlasom, keď myslel na to isté čo ja.

„To nevadí,“ preskočila som pohľadom späť na neho a tajomne sa usmiala. Čo vraví tradícia? Keď sa dvaja zídu pod imelom, musia sa pobozkať a myslím, že je jedno, či je to na Vianoce alebo nie. Bola som šťastná z toho, že som tu, s ním, páčilo sa mi tu a odhodlala som sa, že tradíciu naplním. Vždy bol Riley ten, kto prišiel za mnou, keď ma chcel objať, on bol ten, kto začal náš prvý bozk a ja som si začala uvedomovať, že ku mne niečo cíti. Ako sa na mňa pozerá, ako sa ku mne správa... Teraz je rad na mne.

Zodvihla som ruky a jemne mu do nich chytila tvár. Na sekundu sa mu v očiach mihlo prekvapenie, no to som sa už ku nemu natiahla a odhodlane sa vrhla na jeho pery.

__________________________________________________________________________

Nežne som ho bozkávala a on mi bozky oplácal rovnako jemne. Rukami si ma pritiahol bližšie ku sebe a objal ma pevne okolo pása. V jeho silnom objatí som sa cítila taká malá a tak v bezpečí...

Po chvíli som sa však musela odtiahnuť, aby som sa mohla nadýchnuť a čelom som sa mu oprela o hruď. Pomaly mi prešiel perami po sánke a presunul sa mi nimi na krk. Zhlboka som sa nadýchla a nasala do nosa jeho krásnu vôňu, z ktorej sa mi zatočila hlava a v tejto chvíli som dokázala vnímať iba jeho dotyky a pery na mojom hrdle.

Prstami som mu blúdila po hrudi a nakoniec som sa dlaňami oprela o jeho brucho a usmievala sa od všetkých tých pocitov, ktoré ma zaplavili.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal zrazu Riley pomedzi bozky a mňa príjemne zamrazilo. Tušila som z jeho správania, jeho pohľadov a dotykov, že ku mne niečo cíti, ale aj tak bolo prekvapujúce počuť to takto otvorene. Zodvihol ku mne pohľad a v červených očiach sa mu odrážala nežnosť a aj všetky pocity, ktoré mi vyznal. Neodpovedala som mu, iba sa mi pery roztiahli do širokého úsmevu a oprela som sa o jeho čelo. So zatvorenými očami som tak chvíľu stála a triedila si v hlave myšlienky a pocity, snažila si všetko vyjasniť.

„Ideme ďalej?“ spýtala som sa nakoniec a odtiahla sa od neho.

„Ja by som tu takto kľudne mohol ostať stáť ešte dosť dlho,“ zasmial sa krásnym hlasom, no vzal ma za ruku a spolu sme sa vydali ďalej. Jemne sme sa dotýkali ramenami, pomaly sa prechádzali pomedzi stromy okolo vodopádov a užívali si krásne počasie a vzájomnú prítomnosť.

Keď slnko prešlo po oblohe a začalo pomaly klesať ku obzoru, vybrali sme sa späť domov a konečne som pocítila hlad, lebo od rána som vôbec nič nejedla. Riley zamietol môj návrh, že si niečo uvarím doma a vzal ma do reštaurácie na večeru. Bol to taký drobný útulný podnik v centre mesta a bol veľmi pekný.

„Čo si dáte?“ prihnala sa ku nám po chvíli čašníčka a dala nám do rúk jedálne lístky. Mala krátke tmavohnedé vlasy upravené do praktického účesu a na tvári prívetivý, no neprístupný výraz, vyzerala na niečo po štyridsiatke.

Objednala som si nejaké cestoviny so syrom a zeleninou, ku tomu ľadový čaj a Riley len tak zo slušnosti kolu. Tú som nakoniec aj tak vypila ja, veď mi chutila viac, ako by chutila jemu. Rozprávali sme sa a spolu sa smiali, keď mi doniesli jedlo, tak som od hladu ani nečakala a do piatich minút bolo po ňom. Keď som chcela vytiahnuť peňaženku, že zaplatím, tak ma Riley zastavil a vytiahol vlastnú.

„Nie,“ protestovala som hneď. „Ja platím. Ty si si beztak nič neobjednal.“

„Bella, pokoj,“ usmial sa na mňa chlácholivo, no peňaženku neodložil. Prečo by mal  platiť on? Veď celý účet je len to, čo som zjedla a vypila ja, tak čo.

„Ale,“ začala som, no to sa už ku mne naklonil ponad stôl a umlčal ma bozkom. To som nečakala, no neodtiahla som sa, iba som zatvorila oči a odpovedala mu, jemne sa obtierala o jeho chladné dokonalé pery a rukou som pevne zovrela kraj stola.

„Stále chceš protestovať?“ zasmial sa, keď sa odtiahol a oprel sa chrbtom o stoličku. „Neskoro.“ Skôr, než som sa stihla spamätať už stál a rýchlym krokom prešiel ku pultu, kde hodil čašníčke peniaze a ani sa na ňu neobzrel, už stál znova pri mne.

„To nie je fér,“ zamrnčala som nespokojne a postavila sa, aby som si vzala kabát a mohli sme ísť. Riley sa iba víťazoslávne usmial a vzal ma okolo ramien, spolu sme vyšli von a zamierili domov.

***

Večer som sa natiahla na gauči a zapla telku. Prepínala som programy, chvíľu som sledovala program o varení a potom správy a počasie. Riley si ku mne prisadol a pritiahol si ma do náruče. Oprela som sa o neho a obkrútila okolo neho ruky, chlad jeho pokožky prešiel aj na mňa a po chvíli som sa začala triasť. Nakoniec ma zakrútil do deky, navzdory mojim protestom a tak som sa nespokojne zavrtela, no potom som sa ukľudnila a prepla program na niečo iné, lebo išli iba reklamy.

„Jeejo, Titanic,“ zajasala som.

„Ale nie,“ zaúpel Riley, keď videl, že sa to hodlám nechať a neprepnúť to na niečo iné. Nie že by som to nutne potrebovala vidieť po desiaty krát, ale nič iné tam aj tak nešlo a to má za to, že ma nenechal zaplatiť. Viem, možno to je detinské, ale aj tak som pocítila zadosťučinenie.

„Prosím,“ zatiahol nešťastne a pritiahol si ma ešte bližšie, aby mi mohol prejsť perami po sánke. Zatriasla som sa od vzrušenia, no zatvárila sa chladne a odmietla to prepnúť.

Keď videl, že nemá žiadnu šancu, tak sa vzdal, no stále mi prechádzal perami po sánke a pomaly prešiel na hrdlo. Rozptyľovalo ma to, no tvárila som sa, že som ponorená do filmu, ale to ho neodradilo.

„Ach, Jack,“ vzdychla som naoko zamilovane, keď bola scéna na prednej palube Titanicu ako sa tí dvaja držali za ruky a tvárili sa, že lietajú (inak som to opísať ani nevedela). Vtedy na sekundu prestal a celý podo mnou stuhol.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa nevinným hláskom a usmiala sa na neho. „Vari nežiarliš? Neboj, Jack je už sto rokov na dne oceána spolu s Titanicom...“

„Ja nežiarlim,“ preniesol pokojne a znova sa uvoľnil a začal mi prechádzať perami po hrdle.

„Si si istý?“ obrátila som sa na brucho a nadvihla sa na lakťoch tak, aby som mu videla do tváre.

„Veď je to iba film...“

Sama pre seba som sa usmiala a myslela si o tom svoje. Zaplietla som mu ruky do vlasov a iba mu chvíľu s úsmevom hľadela do očí. Objímal ma okolo pása a rukami ma hladil po chrbte a nakoniec si ma pritiahol na hruď a ja som sa pohodlne uložila. Chcela som dopozerať Titanic, no pomaly sa mi začínali zatvárať oči a ani som sa nenazdala, už som spala...

Ráno som sa zobudila do zamračeného upršaného dňa, ktorý bol taký pochmúrny, že sa mi ani nechcelo vstávať. Lenivo som sa prevalila na druhý bok a keďže som si neuvedomila, že nie som na širokej posteli, ale na úzkom gauči a Riley pri mne nie je, aby ma zachytil, tak som padla dolu na zem, až to buchlo. Treskla som si hlavu o stôl a zaúpela od bolesti. Pomaly som vstala a masírovala si narazené miesto, kde sa mi určite vytvorí hrča a aj modrina a presunula som sa do kúpeľne.

Zbežne som si prečesala vlasy, umyla zuby a chystala sa do sprchy. Keď som sa vyzliekla, tak som znovu zaúpela. Neochotne som sa zabalila do veľkej bielej osušky a pobrala sa do izby vytiahnuť z tašky ešte nepoužitú krabičku tampónov a vzala ju do kúpeľne. Medzitým som si všimla Rileyho odkaz na kuchynskej linke, že išiel na lov. Chvalabohu, lebo stále som si nebola istá, ako by reagoval na krv, hoci tvrdil, že už celkom dokáže odolať.

Keď som sa umyla a nachystala na nový deň, tak som si zbehla spraviť raňajky a pri repríze Simpsonovcov som ich pomaly zjedla. Necítila som sa práve najlepšie, mierne ma bolela hlava, to asi z toho počasia a nízkeho tlaku, možno aj tresknutia o stolík a v bruchu som mala jemné kŕče, ktoré som sa snažila ignorovať. No aj tak som sa zodvihla a rozhodla sa, že je čas konečne si oprať všetky veci, lebo čisté sa mi rýchlo míňali. Nahádzala som všetky tmavé do práčky na polhodinový program a po nich aj svetlé, všetko som zavesila na sušiak a pri letmom pohľade na hodiny zistila, že už je takmer jedenásť hodín.

Zapla som notebook, prezrela si maily a pár stránok a keď som sa ho chystala vypnúť, Riley sa konečne vrátil domov. Karmínovočervené oči mu mierne stmavli, keď sa ku mne priblížil a pravdepodobne zacítil krv, no ovládol sa. Začervenala som sa, lebo asi zistil, o čo ide, no nepýtal sa na to a ja som mu za to bola vďačná.

„Zajtra ideme konečne do školy, čo?“ nahodil radostný tón a prešiel okolo mňa, aby zo seba zhodil opršané oblečenie.

„Už to tak vyzerá,“ zatvárila som sa kyslo a oprela sa o kuchynský pult. Vyzrela som von z okna a pomedzi dážď sa mi zdalo, že som zazrela záblesk červenej. Prekvapene som zatriasla hlavou, no nič červené som tam už znova  nevidela. Asi bláznim, či čo.

„Netešíš sa?“ zodvihol ku mne udivený pohľad a narýchlo si prezliekol košeľu. Moje oči sa zastavili na jeho dokonalej nahej hrudi a bruchu, no potom som uhla pohľadom do boku a vzdychla si:

„To bude tým počasím...“

„Je ti niečo?“ spýtal sa ma starostlivo a už stál pri mne a jemne mi nadvihol bradu tak, aby som mu pozrela do očí. Vyzeral, že sa o mňa obával, hoci mi v podstate nič nebolo. Nemusím mu predsa vešať na nos, že sa cítim dosť pod psa. Usmiala som sa, aby sa o mňa nestrachoval.

„To nič nie je, iba ma trochu bolí hlava a brucho. Vážne iba trochu,“ ubezpečila som ho miernym hlasom. Sekundu si ma skúmavo premeriaval a potom ma pritiahol ku posteli a stiahol na ňu. Ležala som vedľa neho a on mi jednu studenú dlaň priložil na čelo a druhou mi vytiahol tričko a začal prstami jemne masírovať podbruško, ako by presne vedel, čo mi pomôže. No a že to pomohlo!

Zatvorila som oči a vnímala iba jeho studené nežné dotyky, ktoré naozaj pomohli aspoň z väčšej časti odstrániť tú nepríjemnú  bolesť. Jednu ruku som nechala položenú vedľa seba a druhú som položila na tú jeho, ktorou ma masíroval a ďakovne mu ju stisla.

___________________________________________

Ak ste sa dočítali až sem, na koniec desiatej kapitoly, tak by som bola rada, keby ste mi nechali nejaký komentár. :P Či máte nejakú kritiku (či už k nápadom alebo štýlu písania...), alebo sa Vám to páči. Všetkým, čo mi komentovali predošlé kapitoly ďakujem, ani neviete, ako ma všetky komentáre potešili. ;) 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 10:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!