Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 17. kapitola

Noc je predsa super! - 17. kapitola Konečne som sa dokopala do pokračovania. Dúfam, že si aspoň dvaja ľudia spomínajú na moju poviedku. Úprimne povedaná, táto poviedka mala mať pôvodne už iba epilóg, ale akosi sa mi to pri písaní zvrtlo. Tak dúfam, že sa vám to bude aspoň trochu páčiť. Príjemné čítanie praje tetuška ness :)

17. kapitola  

„Neboj sa o mňa,“ povedala som namáhavo a pozbierala som posledné sily, aby som uchopila do svojich rúk tie jeho a priložila si ich na bruchu. Neviem, prečo som to urobila, ale niečo v mojej hlave akoby šepkalo, že to musím spraviť.

A potom som to pocítila. Prúd energie, ktorý do mňa vstúpil. Moje zranenie sa vyliečilo a cítila som, ako sa mi vracia sila. Ale bola som príliš unavená na to, aby som ostala pri vedomí. S posledným pošteklením energie som zatvorila oči a vydala sa do ríše snov...

 

KAEN:   

Ako v spomalenom filme som so zdesením pozeral, ako Laylu nejaká neznáma sila hodila o stenu. Keď dopadla na zem, mal som pocit, že sa mi od bolesti rozskočí srdce. Prečo som prišiel tak neskoro?

„Layla!“ vykríkol som impulzívne a rozbehol sa k nej. Netušil som, čo urobím, ale nedokázal som tam len tak stáť a nečinne sa prizerať ako trpí mojou vinou. Opatrne som si ju zdvihol do náručia, jej hlavu si položiac do lona. Zadíval som sa jej do unavenej tváre.

„Našiel si ma,“ šepla bolestným hlasom. Cítil som jej bolesť ako vlastnú, ale ja som si ju na rozdiel od nej aj zaslúžil. Cítil som sa vinný a ako veľmi! Toto celé bola moja vina. Čo na tom, že je už Thália mŕtva, keď som aj tak nezachránil Laylu pred smutným osudom?

„Ale neskoro,“ zahundral som a pohladil ju po tvári. Neprítomný výraz na jej tvári mi napovedal, že už takmer nevníma.

„Prosím, vydrž, nezomieraj,“ zašepkal som bolestne a bol som pripravený dokonca obetovať aj svoj vlastný život, len aby ona mohla žiť a dať život aj nášmu dieťatku. Bolo by mi jedno, že ich už nikdy neuvidím, nikdy neobjímem alebo nepobozkám. Hlavné by bolo, že prežijú a budú mať krajší život než ten, ktorý im môžem ponúknuť. Život v neustálom nebezpečenstve.

Sledoval som ju napätým pohľadom a do očí sa mi hrnuli trpké slzy, ktoré som sa ani nesnažil zastaviť. Jej oči boli neprítomné, ale odrazu akoby v nich niečo blyslo, ako nejaká iskra alebo niečo podobné. Na malú chvíľku nevyzerala ako na pokraji smrti, ale ako moja Layla, Layla plná života a odhodlania.

„Neboj sa o mňa,“ zašepkala a urobila niečo nepredstaviteľné. Zobrala moje dlane do svojich a priložila si ich na brucho. Pochopil som, čo robí až vo chvíli, keď moja životná sila začala prúdiť cez moje ruky do jej unaveného tela. Pozeral som na ňu a bol som úplne ohromený. Ako to len mohla vedieť? Ako mohla vedieť, čo s ňou spraví môj dotyk?

Cítil som horúčosť, ktorá prúdila mojimi rukami. Keď sa po nekonečných sekundách pominula, Layla zavrela oči a o pár sekúnd začala dýchať úplne pravidelne. Buď som blázon, alebo práve unikla smrti a ešte si aj zaspí? Naplnil ma pocit nepredstaviteľného a hlavne bláznivého šťastia. Layla je živá a zdravá, takisto aj maličké, a už jej nič nehrozí, lebo je Thália mŕtva. A to len jej zásluhou. Keby nespala, určite by som ju začal vyhadzovať do vzduchu.

„Kaen, je Layla v poriadku?“ spýtala sa s obavami v hlase Rosalie. Len som sa na ňu usmial a Laylu si opatrne vyšvihol do náručia, kam aj patrí a odkiaľ ju ani neplánujem tak skoro pustiť.

„Nebojte sa, bude v poriadku, len sa potrebuje vyspať,“ povedal som a zadíval sa na tváre celej rodiny, ktoré žiarili úľavou a hlavne spokojnosťou. Viem si predstaviť, že sú rovnako šťastní ako ja, že je to všetko konečne za nami. Layla je v bezpečí a konečne môžeme byť len spolu a s našim maličkým. Na večné veky...

„Čo to pred chvíľou urobila?“ spýtala sa moja sestra a ja som presne vedel, na čo sa pýta. Veď ona veľmi dobre vedela, čo urobila. Sama to zažila na vlastnej koži. Stále však ostávala nezodpovedaná jediná otázka: ako to mohla Layla vedieť? Myslel som, že o takýchto veciach vedia výlučne bohovia a polobohovia.

„Zobrala si moju životnú silu, ale to iste vieš. Ale naozaj netuším, ako to mohla vedieť,“ povedal som a pokrčil plecami. V podstate mi to bolo aj tak jedno, hlavé je, že jej to zachránilo život. Keby sa tak nestalo, asi by som to neprežil. A určite by som nebol jediný, kto by sa potom zložil.

„Čo ak je to malé predsa len trochu po tebe?“ spýtala sa sarkasticky moja matka a ja som na ňu vyvalil oči. To mi teda nenapadlo. Ale je pravda, že to dieťa predsa bude len z nejakej malej časti aj boh po mne, takže mohlo vytušiť, čo má robiť? A nejakým spôsobom to povedať aj Layle. Ale veď to malé ma momentálne veľkosť hrášku, ako je možné, že dokázalo takéto veci? Je síce potomkom dvoch veľmi silných rodov, ale aj tak. Toto sa mi zdá akési pritiahnuté za vlasy, ale svoje úvahy som si radšej nechal pre seba.

„Nech je to akokoľvek, zachránilo jej to život. Poďme domov, viem si predstaviť, že naša upíria spoločnosť sa tu už necíti najlepšie,“ povedal som a všimol si vďačné tváre všetkých upírov. Dokonca aj Kyle vyzeral, že by najradšej odtiaľto vypadol. Tartar je temné miesto a pre bytosti, ktoré boli pôvodne stvorené ako otroci pekiel, je to tu veľmi nebezpečné. Toto miesto uberá ich silu. Keby tu ostali čo i len o jeden deň viac, ako je nutné, mohlo by ich to stáť aj život. Teraz budú v poriadku, ale som si istý, že taký dobrý lov im len a len prospeje.

„Dobre,“ povedala Afrodita a luskla prstami. Ani nie o dve sekundy som zacítil známe mravenčenie a zrazu sme sa ocitli v obývačke domu Cullenovcov. Ostatní to ešte predychávali, keďže takúto dopravu zažili len prvýkrát, ale ja som bol zvyknutý. Pobral som sa do vedľajšej izby a položil Laylu do stredu obrovskej postele, ktorá zaberala viac ako polovicu voľného miesta. Z tejto izby sa dalo prejsť na terasu, tak som otvoril dvere, aby sa tu Layla lepšie cítila. Starostlivo som ju prikryl a potom jej dal bozk na čelo. Tešil som sa na to, keď sa prebudí. Mám v pláne niečo urobiť, a dúfam, že dopadnem dobre.

Zavrel som za sebou dvere a postavil sa do obývačky, kde ešte stáli prekvapení a úplne zmätení upíri. Moja časť rodiny sa už stihla vypariť, ostala jedine Penelope. A pohľad, ktorý upierala na Kyla, mi aj povedal, prečo tu ostala. Pokrútil som nad tým hlavou. Síce v to už ani nedúfam, ale je možné, žeby ju Kyle zaujal nielen ako objekt na jednu noc?

„Mali by ste si zájsť na lov, aby ste nabrali stratené sily,“ povedal som jednoducho a sledoval tváre upírov. Chvíľu som myslel, že odmietnu, ale nakoniec všetci prikývli.

„Pôjdeme dosť ďaleko, takže sa pravdepodobne vrátime až zajtra,“ povedal Edward. Len som prikývol a všetci sa ako na povel rozbehli preč. Ostal som tu len ja a Penelope. Super, aspoň si s ňou môžem pohovoriť.

„Rád by som sa s tebou porozprával,“ povedal som a sadol si oproti nej na gauč. Pohľad do jej očí ma utvrdil v tom, že veľmi dobre vie, o čom s ňou chcem hovoriť. Predsa len sme dvojčatá a sme na seba dosť naviazaný. Niekedy vieme odhadnúť aj svoje myšlienky, ale to naozaj len niekedy. Toto bol asi jeden z výnimočných prípadov.

„Viem o čom so mnou chceš hovoriť, alebo skôr o kom, a prosím ťa, ušetri ma tých tvojich rečí. Veľmi dobre vieš, aký mám poslednou dobou názor na mužov. Keby som ho chcela len do postele, tak tam už je. Nenapadlo ti, že sa o neho môžem úprimne zaujímať?“ spýtala sa ma nakoniec mierne sarkasticky. Nepopieram, tá myšlienka mi už pred chvíľou napadla, ale pripadá mi veľmi nepravdepodobná. Moja sestra má na mužov jednoduchý názor. Muž je dobrý len do postele. Najlepšie na jednu noc a potom ísť zase ďalej a nikdy sa neobzrieť.

„Ja ťa len chcem upozorniť, že keď ublížil jemu, ublížiš aj Layle, lebo sú takisto ako my dvaja dvojčatá. A to, čo ubližuje Layle, ubližuje aj mne. A okrem toho, naozaj je už čas, aby si sa trochu usadila, sestrička,“ povedal som a samopašne na ňu žmurkol, keď som si spomenul na podobný rozhovor asi spred dvadsiatich rokov, keď sa mi práve ona snažila dohovoriť rovnakým spôsobom, keď som sa snažil dostať jej vtedajšiu najlepšiu kamarátku. Tiež sa na mňa usmiala, keď si spomenula.  

Chcela mi ešte niečo povedať, keď v tom sa ozval z izby, kde spala Layla, nejaký lomoz. Zdalo sa mi to podozrivé, tak som len kývol na Penelope. Hneď pochopila a ostala ticho. Pomocou schopností som sa preniesol do vedľajšej izby, do skrine. Takéto prenosy som zvládal ľavou zadnou. Keby som to bol trénoval, dokázal by som aj transatlantické prenosy, ale na to som bol príliš posadnutý vojnou a bojmi.

Stál som ako prikovaný a pozorne počúval, čo sa deje v miestnosti. Skôr som cítil ako počul, že je niekto v miestnosti, ale Layla to nebola. Podľa tichosti krokov by som to skôr typoval na nejakého upíra. Neznámeho upíra a určite aj nebezpečného upíra.

„Čo tu chceš a kto si?“ spýtala sa odrazu Layla ospalým hlasom. Musel som sa veľmi premáhať, aby som tam nevtrhol a nebránil ju vlastným telom, ale tým by som len všetko pokazil. Radšej som len v tichosti čakal na odpoveď toho neznámeho. A to bolo veľmi ťažké, keďže som vedel, že Layla je vo veľkom nebezpečenstve.

„To je jedno, kto som, ale budeš rada, ak nebudem tvoja smrť. Si zodpovedná za zničenie mojich pánov a ja som sa rozhodla pomstiť. A ver mi, nebudeme k tebe zhovievaví len preto, že váš klan je pod ochranou tých bláznov z Talianska,“ povedal – na moje veľké počudovanie – ženský hlas, ktorý by pokojne mohol byť tým najkrajším na svete, keby v ňom nebola toľká nenávisť a zloba.

„A prečo by som mala ísť s tebou?“

„Dievčatko, to nebol návrh, to bol rozkaz a ty si ho ešte veľmi dobre rozmyslíš, keď ti poviem, žeby si určite nechcela, aby ten tvoj človek prišiel o svoj mladý život.“ Takmer som bytostne cítil, ako Layla zmeravela. Takisto ako aj určite pochopila, že hovorila o mne. A je mi úplne jasné, že urobí čokoľvek, len aby ma ochránila. Dokonca sa vydá do rúk krvilačnej bande upírov. Začul som, ako zašuchotala prikrývka a potom nejaké tiché kroky, ktoré sa blížili ku skrini, v ktorej som sa skrýval. Vedel som, že je to Layla. Otvorila skriňu a keď ma zazrela, takmer vykríkla, ale nakoniec sa ovládla. Dal som si prst na ústa na znak toho, že má byť ticho a neprezradiť ma. Zobrala si prvý sveter, ktorý som jej podal a rýchlo skriňu zavrela. Ruky som pritískal k telu, aby som neuboril nejakú hlúposť. A podľa mňa by práve vtiahnutie Layly do skrine určite bolo tou najväčšou hlúposťou.

„Tak hýb sa! Nemáme na to celý deň!“ vykríkla tá upírka a potom som len počul ako šuchoce látka, keď sa rozutekala preč. Cítil som ako ma niečo pichá v hrudi, ako milióny úlomkov skla. Opäť som stratil svoju lásku.

 »» zhrnutie ««


Tak čo? Chcete aj pokračovanie alebo sa na to radšej vybodnúť?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 17. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!