Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 8. kapitola

02.01.2010 (10:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1479×

" Chceš to skončiť?! Fajn! Je koniec!"

8. Ďakujem, že si ma nenechal samú...

hudba

Moje telo sa klepalo neovládateľnými vzlykmi. Celé sa triaslo, túžilo zomrieť tak isto, ako aj moje srdce a duša. Som zbabelá... nedokážem zniesť toľko bolesti... je to až príliš ťažké. Roztrasenú nohu som ťažko zodvihla zo zeme a položila ju na vysoký múrik, ktorý sa nachádzal na moste. Pomaly som stúpala, až kým som pevne nestála na starom múriku.

Moje telo sa stále chvelo a ja som dobre vedela, čo chcem... Už mi nik neostal, nechápala som, prečo práve on? Nestačili oni? Prečo mi všetkých berieš... Bože... hrudník sa nekontrolovateľne nadychoval a pokúšal sa priviesť do pľúc čo najviac kyslíku... no bolo to skoro nemožné. Nohy sa klepali pod váhou slov, ktoré sa mi mihali mysľou. Dobre som vedela, že všetky tie myšlienky sú pravdivé, ale v kútiku duše, som dúfala, že to tak nie je... Že to bol možno len hlúpy, skutočne hlúpy vtip.

Pokúsila som sa o prvý pohyb... nikdy by som si nepomyslela, že skočiť... bude až tak moc ťažké... Moje telo strnulo a asi práve začínalo i ono chápať, o čo sa tu pokúšam a preto začalo protestovať. Sakra, prečo to musí byť také ťažké. Vo filmoch, to býva tak moc ľahké, pár sĺz, vzlykov... ale nikdy žiadne pokusy, vždy na prvý krát sa im to podarí. Zase som sa pokúsila o krok, ale vlastné nohy mi zabránili v tom aby som skočila. Znovu strnuli a pevne ma držali na mieste. Asi prvý krát za svoj život ma neopustila rovnováha. Toto je úplne na hovno... keď ju potrebujem, nikdy sa nezjaví a práve teraz by som bola za ňu vďačná, keby tu nie je, ale ona ma pevne drží na mieste a nedovolí mi skončiť to, čo som začala.

„Prečo?“

Za mnou sa ozval podvedomý hlas. Najprv som mala chuť sa otočiť, ale vedela som, že keby to urobím, už nikdy by som neskočila. Za mnou stál človek, ktorý poslednou dobou, bol mojím slnkom... Ale i tak stále nebol až tak v mojom srdci, aby som to kvôli nemu neurobila. Možno aj bol... ale ja som si to nechcela priznať. Ešte nikdy som nebola takto blízko... tak prečo mi to znovu kazí?

„To nepochopíš... prosím, odíď.“

Šeptala som umučene a dúfala, že ma aspoň pre tento krát poslúchne. Na mojej ruke, som ucítila teplý dotyk. Znovu som nevzhliadla... čo som začala... musím skončiť.

"Prosím... poď dole.“

„Nie!“

Zvrieskla som a moje slzné kanáliky povolili ešte väčšmi, akoby som chcela. Chcela som sa už pozrieť na neho, ale on nestál pri mne dole. On stál priamo pri mne a díval sa do mojich slzami umáčaných očí. Nechápala som, čo chce urobiť, no potom prehovoril.

„No dobre. Keď ty, tak aj ja.“

„Čože?!?!“

Vykulila  som na neho oči. On sa snáď zbláznil.

„Ale veď ty nemáš žiadne právo!“

Vrieskala som na neho nepríčetne a pri predstave jeho straty sa mi pustili znovu priam potoky sĺz. Telom mi zase otriasala silná triaška a ja som čakala na jeho odpoveď.

„Právo?! Aké právo?! A ty máš právo? Ma tu nechať! Máš právo zraniť moje srdce, len tak si odísť? Máš právo mi urobiť bolesť, ktorá ma čaká po tvojej strate!“

Mal úplnú pravdu... ale ja som to už potrebovala, chcela som to mať za sebou... ani on ma od toho neodhovorí... jednoducho to chcem!

„Nepochopíš to! Sakra! Nič nepochopíš... Ja mám  pre to dôvody... oni sa ma nepýtali, či ma to bude bolieť! A aj tak to urobili! Tak prečo by som sa ja mala teraz pýtať teba?!“

„Možno oni nemali na výber... ale ty máš! Prosím!“

Nenechaj sa ním ovládnuť...

„Nemám! Ja tu už nechcem byť... chápeš to? Mňa tu už nič nedrží! Pre nikoho už nič neznamenám! Oni boli jediní!“

Zrazu nastalo ticho. Dýchala som a pokúšala sa čo najviac naplniť moje pľúca... mala som pocit že čoskoro skočím a ani nebudem o tom vedieť. Nohy sa klepali tak moc, že som stále musela prekračovať z jednej na druhú.

„Ja pre teba nič neznamenám?“

Spýtal sa ma zastreným hlasom a ja som v jeho krásnych hlbokých očiach uvidela slzy. Jedny z vecí, čo som v živote nechcela, sa práve stala... Dokázala som to. Dokázala som pevného usmievavého človeka na toľko zlomiť, aby mi odhalil svoje vzácne slzy. Nohy sa pod tým náporom prestali klepať a môj mozog nedokázal vyprodukovať žiadnu rozumnú myšlienku. Či on pre mňa nič neznamená? Je už jediný... jediný kto mi ostal, ale ja hlúpa o neho nestojím. Boh mi dal človeka, ktorý pre mňa tak moc znamená, ale ja si toho nevážim. Som taký hrozný človek.

Okamžite som sa ku nemu plno otočila. Chvejúcu sa ruku, som vložila do jeho ruky. Asi ho to prebralo. Pevne stisol viečka ku seba a jedna slza pretiekla cez okraj a putovala po jeho krásnej tvári, ktorú tak moc milujem. Opatrne zoskočil z múriku. Natiahol smerom ku mne ruky. Zaprela som sa do nich ako malé dieťa a nechala ho, nech si ma zoberie do svojho mužného a milujúceho objatia. Objímal ma ako nikdy pred tým, ako poklad, ako človeka, na ktorom mu skutočne záleží.

Stres vypŕchal a nahradzoval ho smútok, žiaľ ale aj istá spokojnosť. Nohy sa mi podlomili, ale našťastie ma držal pevne v náruči. Vyhupol si ma na ruky a pritisol pevne ku svojmu telu. Tvár som mu zaborila do toho krásneho modrého trička. Slzy spustili ďalší príval a ja som sa len tisla ku jeho krásnemu telu a pokúšala sa zadržovať vzlyky. Z mojej ponurej nálady ma prebudil teplý dotyk jeho nádherných pier na mojom čele. Prestala som plakať a nechala sa len hýčkať pohybmi jeho tela...

Znamenal tak moc pre mňa a ja som ho ranila. Ranila som ho mojím skoro odchodom. V tejto nevedomosti, som si uvedomila, aká som bola moc sebecká a zlá. On mi podával pomocnú ruku, stával sa mojím slnkom a ja som ho odmietala... skutočný hriech, ktorého som sa nikdy nechcela dopustiť. V jediné, čo som v tejto mojej nevedomosti dúfala, bolo, že mi odpustí a bude chcieť zostať mojím slnkom, že ma nikdy neopustí.

Moja myseľ a telo, už asi usúdily, že sa do sýtosti vyspali a tak ma začali zobúdzať. Oči som pootvorila a zastreným pohľadom hľadela na biely strop nado mnou. Svaly sa začali pohybovať a telesná teplota pracovať. Pocítila som mierny tlak a teplo na mojej prvej ruke. Pozrela som sa tým smerom a zbadala nešťastnú tvár človeka, ktorému som sa už zaručila, že nikdy neublížim. Pomaly som sa posadila a on ma pozoroval svojím uhrančivým pohľadom. Sadla som si na päty, hneď oproti nemu, predpažila ruky a jemne ich nechala sklzávať po jeho krásnom chrbte. Objímala som ho, ako nikdy, a v duchu ďakovala, za to že ma zachránil, vlastne, bola to len chvíľová slabosť. V skutočnosti som nechcela zomrieť, ale práve v tej chvíli, mi to prišlo ako najvhodnejšie východisko.

Opatrne okolo mňa ovinul svoje mužné a svalnaté ruky a svoju tvár zaboril do mojich vlasov.

„Nechcela som to... bola to chyba a ja som ti nesmierne vďačná, že si mi ju nedovolil urobiť.“

Mierne som sa od neho odtiahla. V jeho modrých očiach, ako oceán, sa zase zaleskli slzy. Ľutovala som, že on musí trpieť pre moju hlúposť, ako som už raz spomínala, sebecká! Jemným dotykom som ho pohladila po tvári. Slastne privrel oči a na jeho maličkých perách sa usadil šťastný úsmev. Zaradovala som sa tomu, tak moc ma tešilo, keď sa usmieval, vtedy som bola i ja šťastná. K pravej ruke, som pridala aj ľavú a teraz som ho po tvári hladila oboma rukami. Skúmala som tú dokonalú spleť pleti, každý záhyb, každú jamku, každý sval a pohyb jeho tváre. Ďalej dom prešla po krku a dostala sa až ku hrudi a ramenám. Obhmatkávala som kosti, ktoré dotvárali jeho mužnú postavu a záhyb hneď uprostred krku. Bol jednoducho dokonalý. Prešla som znovu na tvár a potom na chvíľu odtiahla úplne ruky.

Pomaly pootvoril svoje hlboké a prenikavé oči a upriamil ich na moju osobu. Díval sa mi priamo do očí a tým mi prehováral do duše. Všetky tie výčitky, slabosť, strach, zdesene, smútok... všetko v sa v nich odrážalo do mojich a ja som postupne chápala jeho pohľad. Musela som ho prestrašne sklamať, môžem byť rada, že ma aspoň zaniesol ku sebe do bytu. Mohol ma jednoducho nechať, pred mojimi dverami, len tak spať, ležať a nemusel mi nič hovoriť, nič vysvetľovať.... ale on taký nebol...

„Prosím, prosím... už to nikdy neurob. Nenechávaj ma tu samého.... prosím! Už nikdy viac nechcem zažiť a cítiť to, čo som cítil, keď si stála na tom múriku.“

Slzy sa znovu neskrývane leskli v modrých očiach a ja som tie moje nedokázala dostatočne skryť, dostatočne udržať.  Znovu som sa mu vrhla do náruče a začala trhane plakať. Tak moc mi to bolo ľúto, všetko. Práve som si uvedomovala, že už nikdy neuvidím svojich rodičov, už nikdy neuvidím Alexa, ale i tak som dokázala ublížiť anjelovi Laniemu. Cítila som istý presun a už o chvíľu som sedela na Kellanovi, ktorý sedel na posteli. A tak sme tam sedeli, spoločne v objatí, každému z nás sa v hlave vírili iné spomienky, domienky, myšlienky... Ale obom nám bolo neskutočne dobre.

Nakoniec sme skončili spoločne na posteli. Kellan ležal na chrbte a ja som mu ležala na väčšine časti tela. Hlavu som mala opretú o jeho mužnú hruď a ešte sem tam posmrkávala. Nik nič nehovoril, no mne stačili Kellanove dotyky  na mojich vlasoch. Hľadil ma po nich rukou a druhú mal zložito a pevne zapletenú s mojou. Takto by som dokázala vydržať aj večnosť, lenže my sme nemali večnosť... Nedokázala som, nedokázala som prestať plakať a rozmýšľať. Nedokázala som vstať a taktiež niečo Laniemu vysvetľovať. Bolo mi dobre tak, ako som bola. Tak, ako som objímala Lanieho a on mňa a ako som cítila to, že tu skutočne nie som sama.

9. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 8. kapitola: