Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 7. kapitola

Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 7. kapitolaĎakujem, ďakujem, ďakujem moc za komentáre:) Ja som si vôbec nemyslela, že práve táto poviedka vás zaujme a som moc tomu rada:). Takže ešte raz ďakujem. No teraz ku časti. Ide sa do reštaurácie, večer ktorý vyzerá skvelo sa mení v Megin horor zo snov a minulosť sa zase vynára na povrch. A taktiež nie moc pekné prekvapenie na záver. Ospravedlňujem sa, ak vás touto časťou sklamem... ale nemôže byť všetko iba o srande a pohode... príjemné čítanie, praje Rose:)

„Ty mi to neveríš?! Tak nech sa páči! Odchádzam z tvojho života!"

 

7. Môj Alex!

hudba


Vošli sme dnu a skutočne, ako som si myslela, bolo tam prázdno. Len v kúte sedel nejaký starý pár. Kellan sa potešene usmial a vzal mi kabát i svoj na vešiak. Zase mi pomohol ku stolu, ktorý bol v ďalšom rohu miestnosti, dosť ukrytý od pohľadov zvedavcov. Galantne mi odsunul stoličku a ja som sa posadila. Dala som si dolu mikinu a čakala kým nám donesú jedálny lístok.

„Páči sa mi tu, chodíš sem často?“

„Ani nie, ale chodila som sa sem učievať, lebo ostatné podniky, sú vždy plné, takže tu som mala vždy svoj pokoj, moc príjemné miesto.“

Vážne príjemné miesto. Po stenách namaľované veľké kvetiny a väčšina vecí ladená do čierno červena. Bolo to tam moc pekné. Milovala som to tu. Po chvíli ku nám prišla čašníčka. Podala nám jedálne lístky a taktne čakala, kým si nevyberieme. Ja som si vybrala kuracie prsia a Lanie nejaké mäso s Gyros korením. Ku tomu ešte džús a objednávka bola hotová. Čašníčka odišla a my sme zostali potichu sedieť.

„Ashley by mala prísť o nejaké dva tri týždne tak ťa potom zoznámim, uvidíš, bude sa ti ľúbiť.“

„Myslím si že horšie bude to, či ja sa budem ľúbiť jej!“

Priznala som a Kellan sa zasmial.

„O tom nepochybujem, Ashley má minimum ľudí, s ktorými nevychádza a väčšinou sú to tí s ktorými i ja nevychádzam... takže keďže s tebou mi je fajn, i ona bude z teba nadšená.“

Znovu sa usmial. Bolo zaujímavé, ako mi dokázal tento človek meniť život, úplne od základov. Stratila som mnoho ľudí v živote, či už mi ich vzali do neba, alebo odo mňa odišli. Bolo toho tak nespočetne veľa, že keď som prišla do Ameriky, s nikým som sa nechcela baviť, kamarátiť... no Kellan, on bol úplne iný, až príliš odlišný na to, aby bol skutočný a aby bol môj nový denníček, ktorý by vedel o mne to, čo vedeli len rodičia. Spomienka na nich, na neho a na ňu... ma ešte dnes bolí. Dvaja sú už v nebi, jeden vo väzení a ona... ani Boh nevie kde je... Z môjho premýšľania ma zobudil teplý dotyk na mojej ruke. Rýchlo som strhla pohľad na Lanieho, ktorý sa na mňa starostlivo pozeral.

„Meg, v poriadku?“

Opytoval sa opatrne a ja som nechápala, až kým som nepochytila mokrý pohyb na mojej tvári. Mala by som sa prestať takto ponárať do seba pred ľuďmi, nikdy si neuvedomujem, čo sa okolo mňa deje.

„Prepáč, to nič nie je... teda som, som v poriadku.“

Koktala som a rýchlo si strela slzu z môjho oka. Kellan mi ešte povzbudivo stisol ruku a potom si ju zase položil ku sebe.

„Istotne? Ak by niečo, ja ťa zaveziem domov. Nebolí ťa tá noha?“

„To nie... to, to sú len spomienky, všetko v poriadku.“

Zazubila som sa na neho a videla som ako si Kellan evidentne oddýchol. Celý večer prebiehal v celkom zábavnom ruchu. Hovorili sme o všetkom. Fakt toho bolo dosť. Dokonca sme stačili ešte skritizovať film, ktorý sme spolu videli. Tuším sa to volalo Twilight. Naozaj podarený večer až kým ku nám neprišla čašníčka a moje celovečerné „zábavné“ snaženie neukončila. Prišla ku stolu a bez opýtania začala zapaľovať sviečku. V strede chrbáta ma začalo nepríjemne páliť. Istotne som priam až civela na tú sviečku.

Bolesť v strede chrbta sa zvyšovala a v očiach ma začali páliť slané slzy. Cítila som to, ako keby to bolo práve dnes, práve teraz a tu. Zatvorila som oči a poddala sa spomienkam. Zase som tam stála a dívala sa na stajňu, ktorá horela. Dievča zavreté v nej hrozivo priam kvílilo bolesťou a strachom. Nevedela som čo mám urobiť, rýchlo ísť za rodičmi, alebo za ňou? Zo stodoly vyšiel robustný bradatý muž a ihneď sa rozbehol za mnou. S krikom som sa rozutekala odtiaľ preč. Počula som jeho ťažké kroky za sebou, cítila som dym a oheň, ktorý ju zatiaľ spaľoval a potom ma zrazil na zem. Rýchlo som sa zvrtla a až neskoro si uvedomila, že som bola na stoličke. Napálila som si to priamo na nejakú vázu.

Roztržito som otvorila oči. Ležala som na koberci, v tej reštaurácii. Očami som tekala po celej miestnosti a hľadala niečo, čo by malo súvis s mojou minulosťou. Zrazu sa nado mnou začala skláňať Kellan. Jeho inokedy krásna a usmiata tvár, teraz na mňa hľadela so zdesením. Musela som ho moc vystrašiť. V pravej ruke ma nepríjemne páli a tak som sa pozrela. Pozrela som sa na črep vázy, ktorý s z nej vytŕčal. Zvuky sa začali nepríjemne dostávať bližšie a ja som zase začala vnímať.

„Meg, pre Boha Megan, prosím odpovedz mi. Zavolajte okamžite sanítku. Meg!“

Hovoril stále dookola moje meno Kellan a zdesene si premeriaval každú časť môjho tela.

„To nič, to nič.“

Hladil ma po vlasoch a ja som si s jeho pomocou sadla.

„Čo, čo sa stalo?“

Moju pozornosť najprv upriamila moja ruka a potom Kellanove hlboké oči, plné bolesti.

„Ja neviem Meg... Zase, ako keby si bola v nejakom tranze a keď si sa zobudila, švihla si zo sebou na stranu a tým si zvalila vázu, ktorá sa nakoniec rozbila. Neboj sa, o chvíľu je tu sanitka.“

„Bože, zase nemocnica...“

Zašeptala som zničene a Lanie sa zachichotal. Bola som rada, že už sa tak moc o mňa nebojí. Započula som húkať sanitku. Chcela som sa postaviť, no Lanie mi to nedovolil. Keď prišli sanitári, našťastie skonštatovali, že na zašitie to nie je a tak isto, že netreba ísť do nemocnice. Keby sa mi ešte stále nekrúti hlava, tak by som si aj poskočila. Ošetrili mi ruku a dali ultimátum, najmenej tri dni sa absolútne nenamáhať. Kellan už už chcel zaplatiť, no ja som bola ešte na toľko čulá, že som sa rýchlo vrhla po peňaženke a za jeho protestov zaplatila. Po tejto udalosti som už nemala chuť na jedlo a tak isto ani Lanie. Ospravedlnila som sa čašníkom za rozruch a chcela sa pobrať domov.

No nakoniec som sa dostala do Kellanovej náruče. Odniesol ma do auta a spoločne sme si to namierili ku mne domov. Zastal pre bytom a ja som musela sklopiť zrak.

„Ja... prepáč, že som ti pokazila večer.“

Priznala som, bola to pravda, nebiť mojej spomienky, mohli sme sa smiať, mať sarkastické a sem tam aj opĺzle reči. Mohol to byť krásny večer, asi najzaujímavejší, aký som tu zažila, no ja som ho musela pokaziť...

„Meg, si blázon? Za čo sa mi ospravedlňuješ? Ty si nič zlé nespravila. Mne sa náhodou ten večer páčil, teda dokým si zo sebou nešvihla, ale inak to bol moc pekný večer, ďakujem.“

Nahol sa opatrne ku mne a jemne ma objal. Toto nik neurobil už skoro rok... ako moc mi to chýbalo. Pritisla som sa ku nemu bližšie a pristihla sa, ako jemne zabáram tvár do jeho ramena. Oči mi už klipkali a tak som sa už len normálne rozlúčila s Kellanom a odišla do svojho bytu. Do rúk som automaticky vzala mobil, ktorý chudák ostal sám doma. Bolo tam nespočetne veľa telefonátov od Diany, čo asi mohla chcieť? Možno, sa mi chce konečne pochváliť prsteňom, alebo bábätkom. Nadšene som vzala do rúk mobil a vytočila jej číslo. Dva krát zazvonilo a už aj to zdvihla.

„Ahoj Di, čo si potrebovala?“

Ozvala som sa plinulou Slovenčinou. Z druhej strany sa ozvalo ticho a ja som vyčkávala.

„Ty sa ma pýtaš, čo som potrebovala?“

Kričala a plakala do telefónu. Moja dobrá nálada bola preč a vystriedal ju des, strach, prekvapenie.

„Alex išiel za tebou! Išiel autom na letisko a kvôli tebe sa zabil! Nenávidím ťa! Nenávidím ťa!“

Kričala neustále do telefónu. Hodila som ho do kúta miestnosti a pritisla si ruky na uši. To nie je pravda, to je len sen, hlúpy sen. Nenávidím ťa, sa zabil, Alex! Znelo mi stále v ušiach. Zložila som sa na zem. To nie, nie, nie... Ako mi to mohol urobiť?!?!?! Nie, Alex... Človek, ktorého som nadovšetko milovala ma opustil... ďalší... A ja som aspoň pre tento krát vedela, čo mám urobiť...

8. kapitola

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 7. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!