Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, prosím! - 22. kapitola

23.01.2010 (17:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1466×

"Takže od dnes sa naše cesty rozchádzajú..."

22. Ľadové ostrie:D

hudba

Ráno ma zobudil nepríjemný budík. Vymotala som sa s perín a aj s Lanieho objatia, tak aby som ho nezobudila. Venovala som mu jemnú pusu na čelo a odišla do kúpeľne. Bolo 5 hodín, takže som mala ešte hodinu na prípravu. Rýchlo som sa osprchovala, umyla, upravila, jemne namaľovala a išla som sa obliecť. Lanie ešte stále krásne spinkal, len sa otočil na druhú stranu. Potichu som sa zachichotala a vybrala si zo skrine rifle a biele tričko s krátkymi rukávmi.

Mala som ešte 20 minút. Vošla som do kuchyne, vzala som si cereálie s mliekom, rýchlo ich zjedla a pripravila Laniemu štyri malé obložené chlebíčky. Ku nim som pridala malý lístoček s textom.

„Bre ránko medvedík! Už som išla ku Staffordovej, dúfam že ti budú raňajky chutiť. Vidíme sa o druhej. Teším sa!“

Ešte raz som ho skontrolovala v posteli a neodpustila si smutný povzdych a druhú dlhú pusu na čelo. Lanie zo sebou trošku trhol a potom sa pousmial, ale ďalej pokojne spal. Po ceste som pohladila ešte polospiaceho Kolu a potichu zavrela dvere. Bolo päť minút pred šiestou a ja už som stála pred tým prekliatym domom. Z dverí sa vystrčila strapatá hlava pani Staffordovej, no ona tomu hovorila účes.

„Ó Megan, konečne! Chlapci sa už na vás tešia.“

Usmiala sa diabolky a ako vždy ma pozvala dnu. Povedala mi pár nových informácií a že o 9viatej príde Toddov osobný učiteľ. Potom sa ešte mľaskavým bozkom rozlúčila so svojimi miláčikmi a odišla do práce. Keď som sa pozrela na tie dve „zlaté“ deti, v očiach im priam blyšťali čertovské nápady, ako sa ma zbaviť. A sakra... a ja som dúfala, že možno dospeli...

„Ahojte chlapci!“

Šepla som akože nadšene.

„Trhni si!“

Ja – ho – zabijem! Todd rýchlo ušiel a ja som si len trpko povzdychla, dnes nemám náladu na naháňanie. Vzala som Mikea za ruku a pomaly sme išli hľadať Todda. O 3 hodiny na to, prišiel tomu malému odpornému detsku osobný učiteľ, takže som sa celkom potešila. Dnes si to odniesla zatiaľ len jedna váza. Prešli ďalšie 3 hodiny. Bol čas obeda, ale my sme ešte s Mikeom čakali na Todda. Sedeli sme pred telkou a pozerali Za plotom. V nohaviciach mi zazvonil mobil. Len som sa pousmiala na meno na displeji a pohodovo ho zdvihla.

„Áno?“

„Je tam prosím Vás najkrajšia, najmilšia a najlepšia žena sveta, Megan?“

Zachichotala som sa... je proste blázon.

„Megan tu je, ale tá dokonalá žena nie.“

„Ale ja poznám iba jednu Megan, ktorá je! Dokonalá. Chýbaš mi, ďakujem za raňajky.“

„I ty mne, nemáš za čo, dúfam že chutili.“

„Pravdaže hej. Ako to tam vyzerá? Sú na teba dobrí?“

„A tak, radšej by som bola s tebou. Ale tak dá sa to prežiť.“

S Laniem som ešte volala pol hodinu, pýtal sa ma na deti a potom som sa s ním už musela rozlúčiť, pretože už prišiel Todd a ja som im musela dať obed. Ďalšie dve hodiny prebiehali na môj vkus až príliš pomaly, ale Todd ma naozaj zamestnal, keď porozlieval po zemi mlieko. Takže hodinu trvalo, kým som ho všetko poumývala z dlážky. Totižto, to „zlaté dieťa“ si namočilo do neho papuče a behalo tak po celom dome a tie drahé, naozaj drahé koberce... Ivett asi nepoteším. Doupratovala som dom a chlapcov zamkla zatiaľ do kúpeľne aby nemali šancu zase niečo rozbiť.

10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, ... „ Á moje zlatíčka, už som domká!“

Kyslo som si pomyslela a zrazu sa otvorili dvere.

„Á moje zlatíčka, už som domká!“

Skríkla zvesela Ivett a ja som práve vypustila tie zvieratá z kúpeľne. Nahrnuli sa jej do náruče a ona ich tak moc pusinkovala, že mi bolo z toho na gŕcanie.

„Tak čo pusinky moje, ako ste sa mali?“

„S Meg sme sa krásne hrali, je skutočne skvelá a moc sme si to užili!“

Túto vetu som už asi raz počula... keby len raz. Ivett sa na mňa usmiala a nenápadne ma vyhodila von z domu. Postavila som sa čelom ku dverám a začala šeptať zase moju modlitbu.

„Pane Bože, prečo už konečne do nich neudrie, aspoň malý bleskýček, taký neškodný, nech aspoň Ivett spáli vlasy a tých dvoch zmravní, prosím pane Bože, prosím!“

hudba

Za sebou som započula uchichnutie. Nadskočila som úľakom a otočila som sa smerom na ulicu. Môj úsmev sa vyhupol do maximálnych výšok a ja som sa mu priamo rozbehla do náruče. Skočila som na neho, ako nejaká opica, on ma pevne objal okolo pásu a znovu sa tíško zachichotal.

„Vieš ako moc si mi chýbal?“

„Neviem?!“

Šepol a ja som ho pevne objala a začala stískať.

„Táááákto veľmi.“

Spoločne sme sa zasmiali.

„Aj ty mne.“

Trošku sa odo mňa oddialil a zamestnal konečne moje pery, ktoré pravdaže začali hrať jeho hru. Bola som tak nesmierne šťastná, konečne tu bol so mnou. Nasadil mi na hlavu šiltovku a ja som sa začudovane na neho dívala.

„Ideme sa korčuľovať.“

Pozrela som sa za neho a tam stálo, pre mňa neznáme auto.

„Ty máš nové auto?“

„Požičané, zatiaľ, aby sme neboli tak na očiach.“

Musela som mu dať ešte jeden bozk, lebo bol úžasný.

„Ale ja sa neviem korčuľovať.“

„Ale vieš, neboj sa... to sa naučíš.“

„Dobre, ale máš ma na svedomí.“

Potichu sa zachichotal, pobozkal ma a gentlemansky mi otvoril dvere od auta.

„Nech sa páči krásna dáma.“

„Ďakujem Mon Siňór!“

Zasmiala som sa. Lanie dupol na plyn a už aj sme sa rútili ulicou. O 15násť minút sme stáli pred veľkou zimnou halou. Vošli sme dnu a ja už som počula zvuk korčúľ sekajúcich ľad. No, dnes to teda bude zase raz o hubu. Lanie kúpil lístky, vzal ma za ruku a šli sme si zložiť veci, priamo pri mantinel. Poobúval ma do korčúľ a zatiaľ mi vysvetľoval, ako sa mám držať, ako sa mám pohybovať, ukladať nohy a že mám držať rovnováhu. Chyba! Normálny ľudia majú niečo také ako rovnováhu, ale ja nie som normálna, takže toto mi naozaj chýba... sakra, a čo teraz?

„Tak poď!“

Usmial sa a za ruky ma vytiahol na korčule, no ja som sa ihneď prevážila a padla na Lanieho, ktorý sa zastavil o mantinel. Pozrela som sa na neho a očakávala, že začne nadávať, aká som neschopná a že mu dnešný deň len kazím, ale on naopak, zasmial sa a potom ma pobozkal.

„Si v poriadku zajačik?“

„A ty macko?“

Zasmiala som sa. Vyzeralo, že som mu nič neurobila a tak mi pomohol zase prejsť na korčuliach na ľad. Pevne som sa chytila mantinelu, priam ho drtila a Kellan mi zatiaľ prakticky ukazoval ako mám klásť nohu a pohybovať sa na tých pekelných korčuliach. Pozerať sa na neho bolo až príliš ľahké. A pravdaže som sa niečo aj naučila. Moja konečná fáza hodiny korčuľovania, spočívala v prekorčuľovaní sa 3 metre, bez toho aby som skončila na riti... pri mne takmer nemožné.

„No tak poď Meg! Neboj sa, ja ťa chytám!“

Hulákal na mňa Lanie z druhej strany a mne sa ešte viac triasli kolená. Pomaly som sa rozišla ku nemu. Raz som zabrala, dostala väčšiu rýchlosť a prekvapivo sa mi to začalo páčiť. Ešte som pridala, ešte a ešte a zrazu som letela. A to priamo na Lanieho. S hlasným vypísknutím som sa zvalila na jeho mohutné telo a obaja sme spadli na ľad. Zdesene som sa na neho pozrela a keď som si všimla, že sa smeje, oddýchla som si, že sa mu nič nestalo.

„Vidíš ty blázon! Mohla som ti ublížiť! Ale ty niee... to zvládneš... a...“

Nestačila som ani mu dovyčítať a už aj mi zamestnával ústa. No na takéto prerušovanie by som si ľahko a rada zvykla. Pridala som sa ku nemu a až keď som si uvedomila, že ešte stále na ňom ležím, som bozk ukončila. Posadila som sa na ľad ako malé dieťa a čakala, kedy sa Lanie postaví zo zeme. Rýchlo sa vyšvihol a potom i mňa. Jemne ma vzal za ruky a pokúšal sa so mnou aspoň trochu korčuľovať... hoci neúspešne... ale tak snažili sme sa... náhodou obaja.

Domov sme prišli najedení okolo 6. Totižto sme sa zastavili po ceste v reštaurácii. Rozmýšľala som nad tým, koľko asi modrín budem mať. Ale potom ma zase zamestnal Lanie, takže som zaspávala úplne kľudným spánkom, v náručí môjho macka a skutočne šťastná. V noci neexistoval on, neexistovala ona, bol len môj Lanie...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, prosím! - 22. kapitola: