Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 21. kapitola

21.01.2010 (11:45) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1723×

" Myslím, že sme skončili!"

21. Je proste len chlapček!

hudba

Do riti! Čo ma to stále šteklí  na uchu. Práve som prežívala krásny sen s Laniem a mňa stále niečo šteklilo za uchom. Nechcela som aby sa ten sen skončil,  bol tak moc krásny a toto ma pomaly zobúdzalo. Pleska som si rukou po ucho a počula som zachichotanie.

„Jauuu...“

Zapišťala som a bezmocne sa rozvalila po posteli. Pootvorila som oči a môjho ucha sa dotkli pery, jemne ho bozkávali, pusinkovali a mne sa zase raz po tele roznášala triaška. Pootočila som sa priamo na Lanieho, ktorý sa krásne usmieval.

„Vieš o tom, že ma bolia aj pery?“

„Áno? O tom som nevedel, mali by sme to vyliečiť, ale kde začať?“

„Tu.“

Usmiala som sa na neho a ukázala na moju spodnú peru. Nahol sa ku mne a začal ma ochutnávať. Ruku som mu položila na zátylok a tak som si ho pritiahla ešte bližšie. On ma zase objal okolo pásu a ja som išla zošalieť z jeho tela, ktoré bolo priamo na mojom. Dala som mu poslednú pusu, vymotala sa z perín a rýchlo odbehla do kúpeľne. Ešte som započula Lanieho krásny smiech a už aj som zatvorila dvere na kúpeľni, aby som sa mohla upraviť.

Vlasy som si dala do copu, umyla zuby, tvár. Jemné hnedé očné tiene, riasenka a vrchná linka, trochu lesku na pery a mohla som vyjsť. Lanie sa na mňa usmial, keď sme sa míňali a išiel do kúpeľne zase on. V kuchyni som nám pripravila jednoduché raňajky, v podobe párkov s kečupom a ku tomu teplý čaj. Všetko som podávala na stôl a Lanie sa už aj hrnul do kuchyne. Spoločne sme sa posadili za stôl, popriali si dobrú chuť a pustili sa do jedla.

„Lanie, dochádzajú nám potraviny, potrebujem ísť do obchodu.“

Priznala som mu moju obavu a Lanie zdvihol zrak od raňajok.

„Ak, tak ideme spolu. Budeme sa musiť správať čo najmenej nápadne a hlavne ísť pešo.“

„Aspoň sa prejdeme.“

Usmiala som sa. V tom som započula pišťanie. Kola stál pri mojich nohách a ja som pochopila o čo mu ide.

„Jejda, zlato, ja som skoro na teba zabudla!“

Pohladila som ho po hlave a už aj mu do misy dávala trochu ryže zo šunkou. Lanie chodil počas dňa s Kolou pár krát von, takže nejaký veľký problém s ním nebol. Dojedli sme, poobliekali sa a začali s maskovaním. Vlasy som si nechala v cope a na hlavu si dala čiernu, zimnú šiltovku a Lanie si dal šedý baret. Obaja veľké slnečné okuliare, šály, rukavice, čižmy a teplé zimné bundy, hoci tá moja vyzerala skôr ako kabát.

Keď sme vyšli spoločne na ulicu, nik si nás nevšimol, tak sme sa zhodli, že naše maskovanie je uspokojujúce. Cesta ku marketu nám trvala ani nie pol hodinu a bola to naozaj príjemná prechádzka. Vzali sme si vozík na koliečkach a mohol začať maratón nákupu. V duchu dom di ďakovala, že mám doma zásobu tampónov, pretože tie, by som istotne pred Laniem nechcela nakupovať, pretože by som to mala dostať zajtra, alebo pozajtra. Lanie znudene tlačil vozík a ja som brala z regálov tie najdôležitejšie veci.

„Poď ešte na rožky.“

„Bože, ešte džús!“

„Ktoré ti viac chutia?“

„Ješ vôbec ryby?“

A podobné otázky musel Lanie celú dobu počúvať a ku koncu sa už len smial.

„Ver tomu, že mne bude chutiť hocičo, len nech to robíš ty, s tvojimi krásnymi rúčkami.“

Jemne ma pobozkal na ruky a potom mi venoval ešte jeden dlhý bozk na pery. Lanie ovešaný asi piatimi taškami a ja ešte s dvoma, sme išli zase domov. Veci sme položili na zem a spoločne sa zvalili vyčerpaním na pohovku.

„Bože... ja už nechcem jedlo ani vidieť.“

Posťažovala som si a to u Lanieho vyvolalo ten jeho dokonalý smiech. Jemne ma pobozkal a odišiel vybaľovať a tak som sa ku nemu pridala. Moja chladnička i mraznička praskala a ani skrinky už na tom neboli najlepšie, ale hlavné je, že nebudeme musieť dlhšie nikam ísť. Lanie sa pohodlne posadil na pohovku a otvoril nejaké noviny, ani som nepostrehla kedy si ich kúpil. Zamierila som do izby, že sa idem prezliecť, keď v tom ma vyrušil strašný smiech z obývačky. Rýchlo som si späť navliekla tričko a priam letela do obývačky.

Lanie sa smial na celú izbu a sem tam pokukoval do novín a vždy sa jeho smiech s kuknutím zvýšil. Nechápala som jeho reakcii a tak som podišla bližšie aby som sa tiež pozrela a tiež som musela vyprsknúť smiechom. Bola tam jedna celá strana venovaná iba naším trom fotkám zo dňa kedy sme chceli ísť s Kolom na prechádzku. A tie fotky, skutočne stáli za to. Poprižmurované oči, neidentifikovateľné grimasy, divné postoje a to naše spoločné zoskupenie. Naozaj sme vyzerali ako dvaja blázni a niečo podobné psovi. Lanie si ma pritiahol na kolená, pred nás rozprestrel časopis a začal čítať krátky text ku fotkám.

„Je to láska, alebo priateľstvo? 29. Novembra bol americký sexy herec Kellan Lutz videný so svojou asi novou priateľkou, ktorej meno a totožnosť je zatiaľ pre nás záhadou. Túto záhadnú slečnu Kellan zachránil ani nie týždeň pred tým na charitatívnej akcii, ktorá sa zvrhla po príchode fanyniek Edwarda Cullena. Ako si môžete všimnúť aj na fotkách, asi boli mierne zaskočení našou návštevou. Je pravda, že túto mladú krásnu slečnu, už viackrát videli v Kellanovej prítomnosti, ako nám tvrdia ľudia z Vancouvru. Čo myslíte vy? Má Kellan Lutz novú lásku?“

„Čo myslíš, má Kellan Lutz novú lásku?“

Spýtala som sa tajomne Lanieho, najprv sa zasmial, no potom sa ku mne priblížil.

„Povedal by som, že 100 percentne áno.“

Šepol a prisal sa na moje pery, ktoré sa tetelili blahom, ako aj ja sama. Na mňa až príliš rýchlo ukončil bozk, ale nevyjadrovala som sa ku tomu.

„Ja si musím tie fotky zarámovať.“

Prehovorila som a už aj sa hrnula po nožnice. Rýchlo som ich postrihala a dala do stolíku.

„Meg? Máš nejaké rodinné foto? Chcel by som vidieť nejaké fotky malej, sladkej Meg.“

hudba

Usmial sa a ja som vzala z regálu jeden veľký album, do ktorého som už vyše 4 rokov nič nové nedávala. Podala som ho Laniemu, posadila sa pri neho a on si ma pritiahol ku sebe čo najbližšie a obmotal okolo mňa svoju pevnú ruku. Pomaly otvoril album na prvej strane. Boli tam štyri fotky. Prvé dve boli svadba mojich rodičov. Na jednej sa krásne na nás usmievali a na druhej si dávali bozky. Pod nimi bola fotka mojej sestry, krátko po narodení a hneď pri nej moja, tiež krátko po narodení. Lanie jemne prešiel po fotkách mojich rodičov.

„Už viem po kom si zdedila toľkú krásu, boli skutočne krásny pár, a aj tvoja sestra bola krásne bábätko, nehovoríš o nej, prečo?“

Zakázané téma... Čo mu mám teraz povedať? Zhlboka som sa nadýchla.

„Volala sa Jane, áno bola to moja sestra, o 4 roky staršia, mala ma rada, ale to je už minulosť, raz ti hádam o tom porozprávam.“

Dúfala som, že Lanie pochopí, prečo sa tej téme tak vyhýbam a nechá to tak. Ešte väčšmi ma objal a pobozkal na čelo.

„Je mi to ľúto...“

„I mne...“

Šepla som a za Lanieho prevrátila ďalšiu stranu. Bola tam zase Jane, taká krásna, hlavne jej tvár. Mala vtedy asi 5 rokov a ja som bola iba malý štupeľ v matkinom objatí a sestra sa liepala na otca, jednoducho rodinná idylka, ktorá netrvala dlho. Bolo tam mnoho fotiek z tohto obdobia, zo zimy, z leta, z kúpaliska, z dovolenky pri mori, alebo keď sme boli v alpách.

A potom Lanie obrátil stranu. Bolo to, keď ja som už mala 7 rokov a sestra jedenásť. Cez tvár sa jej tiahla nechutná jazva, ktorá mi pripomínala ten deň... Bolo to fotené len pol roka po tom incidente. Teraz by som už uvažovala a konala inak ako vtedy, bola som len malé dieťa, ktoré sa nedokázalo dostať z prvotného šoku a za to zaplatila moja sestra. A tak ma doteraz nenávidí, no ja si to zaslúžim.

Neprítomne mi po líci stiekla slza. Lanie si toho všimol. Pomaly zavrel album a privinul si ma do náruče. Poriadne ma objal a začal pomaly bozkávať. Dobre vedel ako odohnať odo mňa škaredé myšlienky minulosti a prinútiť ma myslieť na neho, na jeho krásne telo, hlas, jeho dušu a proste na neho celého. Pevne som sa ku nemu pritisla a usmiala sa do bozku a tým sa stala jeho snaha ovládnuť moje pery ešte dravejšia.

Takže ani nie 10 minút na to sme už ležali na zemi a smiali sa na tom, ako nás dokáže vášeň strhnúť až tak, že sme spadli spoločne z postele. Dohodli sme sa, že dnes pôjdeme spoločne s Kolou na prechádzku. Boli už štyri hodiny  a vonku sa na tento skorý čas, už začalo stmievať. Kellan sa poobliekal, dal Kolu na obojok a počkal, kým sa aj ja vystrojím. Ani nie o 5 minút na to, som už stála pred ním a spoločne sme vyšli pred byt.

Lanie preplietol naše prsty, venoval mi ešte jeden bozk a prechádzka sa mohla začať. Išli sme na neďalekú lúku. Lanie zobral Kolovi dnes v markete nejaké hračky a taktiež lietajúci tanier. Úplne som bola nadšená z toho, čo Kola stváral. Vyskakoval, robil premety, premietal sa medzi nohami Laniemu, bol jednoducho skvele vycvičený a bolo vidno, že aj Lanieho to baví. Potom ho nechal nech sa blázni na voľno a my sme sa zatiaľ posadili na lavičku... I keď Lanie mi nedovolil na ňu sa posadiť a strhol ma na seba a svoje kolená. Cítila som sa ako malé dievčatko, ale vôbec mi to nevadilo.

„Zajtra zase začínam z opatrovaním, takže budeš doma sám.“

Oboznámila som ho zo skutočnosťou, ktorá sa nezávratne blížila.

„Ja to tam asi sám nezvládnem...“

Posťažoval si a jemne ma pobozkal na spánok.

„Ale prosím ťa, veď si chlap!“

Zasmiala som sa a Lanie potichu popotiahol a potom začal ako malý usmrkaný štupeľ.

„Nie, nie, ja som ešte len chlapček, taký malý, malilinkatý chlapček, ktorý potrebuje svoju krásnu Meg, aby mu varila a aby jeho opatrovala.“

Bože... on je fakt dieťa. Bez rečí, som ho radšej impulzívne pobozkala a nakoniec sa nechala strhnúť jeho perami. Nechápala som tomu, čo sa to s nami deje. Nikdy som nič podobné nepocítila. Mala som raz  jedného chlapca, ale ten odišiel na loď a ja som nebola ochotná na  neho počkať 1,5 roku. Ale Lanie, on mi nie je len priateľ, on je moje šťastie a bojím sa, že čoskoro už bude aj môj život, takže ak ho stratím... môj život sa skončí.

Mierne som cukla hlavou a vypudila z hlavy všetky nepekné myšlienky. Teraz je tu, s tebou! A bozkáva ťa! Tak ty krava hlúpa, tiež tu buď s ním! Tiež ho bozkávaj! Pritiahla som sa ku jeho telu ešte bližšie a vložila mnoho pocitov do bozku, až som počula ako Lanie potichu zalapal po dychu. Po chvíli ukončil bozk a ešte mi jemne prechádzal noštekom po tváre. Videla som Kolu, ktorý práve asi naháňal niečo neviditeľné, takže som sa zasmiala. Lanie sa otočil a začal sa tiež smiať. Boli sme tam asi ešte pol hodiny. Potom Lanie zavolal Kolu a mohli sme zase ísť domov.

Cesta domov bola tichá až kým, som nevidela v diaľke sa niečo zablysnúť. Až po chvíli som pochopila, že je to fotoaparát.

„Poď, rýchlo bež, za nami je ďalší.“

Šepol Lanie, zaťahal ma za ruku a spoločne sme sa rozbehli tmavými ulicami. Za sebou som počula minimálne 4 páry nôh a cvakanie fotoaparátov. Ešte väčšmi som pridala a trhla sebou, keď sme zabočili do nejakej malej čiernej uličky.

„Neboj sa, len sa ich potrebujeme striasť.“

Obehli sme to dookola, zase do jednej čiernej uličky a zase okolo nejakej budovy, že už ani ja som sa v tom nevyznala. Zrazu sme sa objavili pred mojím bytom. Rýchlo sme vošli dnu, vyšli schody hystericky som na 4 krát odomykala dvere a rýchlo vkĺzli dnu. Zase som za sebou zamkla a spoločne s Laniem sme sa zviezli na zem po dverách a potom sme dostali šialený záchvat smiechu. Kola nás začal oblizovať a mne to už naozaj prišlo vtipné. Bol to zase jeden krásny deň a na prítomnosť paparazzov som si nechcene začala zvykať...

22.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 21. kapitola: