Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 5. kapitola

Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 5. kapitolaTakže... ďalšia kapitola... nie som s ňou nejako moc spokojná, tak sa prosím nehnevajte. Prvé veľké poďakovanie a venovanie patrí EdBeJi, Dorianne a Mimi79, ktoré sa mi včera pri mojom "zomieraní" stali veľkou podporou. Ďalšie patrí ľuďom, ktorí za mňa hlasovali v nej povídke... absolútne som ani neverila, že by ma tam mohol niekto dať, tak som si to asi 5 krát čítala:D až potom som uverila:) No a celkové velikánske poďakovanie patrí vám! EdBeJa, Dorianna,NeliQ, Momo94, DarkPassion, LoveCullenka, Beny, Alicecullenhale2, Mimi79, TayLoORiSsOoCuTeE, SissaVampire, Elanor, Ronnie, Misa1, Sony17, MillieCul, Janulik a Dia!!!! ĎAKUJEM*ĎAKUJEM*ĎAKUJEM*ĎAKUJEM*ĎAKUJEM*ĎAKUJEM* Príjemné čítanie praje vaša Rosie:)

" Našiel som ťa... už mi neújdeš!"

5. kapitola - Začneme od začiatku...

hudba

Zase neprišiel, takže som mohla byť kľudná. Nemala som žiadny sen, i keď, stále sa mi zdalo, že mi niečo jemne hladí vlasy a tvár. Ten pocit ma vytrhol zo spánku a ja som sa pomaly zobúdzala  a zisťovala, že ten dotyk je skutočný. Omámene som sa posadila na posteľ a hľadela pred seba. Rýchlo som sa štipla do ruky.

„Au.“

Ja nesnívam, je to skutočnosť.

***

Dívala som sa do jeho čarovnej tváre, ktorú ako vždy skrášľoval jeho dokonalý úsmev, ten najkrajší úsmev, ktorý som túžila tak dlho vidieť. Omámene som sedela na posteli a nechápavo na neho hľadela. Nie je to sen... ale ako? Nemohla som sa z toho šoku spamätať. Ale zrazu, mi v hlave vysvitlo. Si debil? Človek, ktorého si každý deň prosila, aby sa zobudil, je práve hore a ty sa ani netešíš? Zízaš na neho a nič neurobíš?

Činy predčili slová a ja som sa ihneď ku nemu vrhla a pevne ho objala. Až keď sa jeho teplé, svalnaté ruky dotkli môjho tela, až vtedy som pochopila, že to je naozaj skutočnosť. Objímala som ho, on ma hladil na chrbte a užívala som si túto chvíľu. Bála som sa, že osud sa zase postaví na stranu zla a ja o neho nejako prídem. A tak som odhodlane objímala a nepripúšťala si, že už by som ho mala pustiť.

„Meg, trošku ma škrtíš.“

Zachripel Lanie a ja som sa nechcene, no rýchlo odtiahla. Bol taký krásny, trochu zarastený, ale jednoducho krásny.

„Ja Meg... prosím nehnevaj sa...“

Začal, no ja som ho musela prerušiť.

„Čuš Lanie, teraz počúvaj ty mňa. Hnevám sa... ale ty blázonko nie na teba, ale na mňa... Bola som taká hlúpa, skoro som o teba prišla! A až keď som skoro o teba prišla, až vtedy som si uvedomila, že bez teba nedokážem žiť... že... že ťa milujem.“

Sklopila som zrak a očakávala jeho reakciu.

„Ani si nevieš predstaviť, koľko krát sa mi snívalo, že si to povedala. A teraz mi to hovoríš... No jediné, čo ti ja môžem na to povedať je, že ťa veľmi milujem a že si mi prestrašne chýbala.“

„Ach Lanie...“

Zašepkala som a zase ho jemne objala. Bože, ak to teraz pokazíš, zabijem ťa! Vyhrážala som sa, hoci som netušila, ako by sa mi to podarilo. Pomaly som sa od neho odtiahla. Lanie sa opatrne posadil a vzal moje ruky do svojich.

„Vieš, ja... potrebujem sa ti ešte raz ospravedlniť... Nechápem, ako som mohol niečo také krásne posrať, iba kvôli debilným paparazzom. Ja... zaslúžil by som si veľký trest, ktorý by predstavovalo odlúčenie od teba, ale ja to jednoducho nedokážem, potrebujem ťa Meg, možno sa zdám byť silným človekom, ale nie je to tak. Som úplne obyčajný... A ako každý obyčajný človek, potrebujem niekoho... mať niekoho pri sebe. No ja som si už takého človeka našiel. Si to ty! A... ak mi odpustíš, chcem aby bolo všetko ako predtým, aby sme začali, ako keby od znovu... chcem byť jednoducho s tebou... stále...“

Pousmiala som sa... on  sa bojí, že mu neodpustím...

„Lanie... ja tebe nemám čo odpúšťať, ale či ty mne odpustíš, tým si nie som istá...“

„Meg? Si robíš srandu? Ja ti nemám čo odpúšťať...“

Usmial sa tento raz on. Spomenula som si na to, čo mi hovoril. A tak som začala uskutočňovať našu novú budúcnosť. Napriahla som ku Laniemu ruku.

„Ahoj, ja som Megan Smith.“

Usmiala som sa a Lanie sa na mňa prekvapene pozeral a môj úsmev sa ešte rozšíril.

„Hm? Nechápem...“

„Chcel si začať od znovu... Tak teda začínam.“

Usmiala som sa a on sa rozosmial smiechom, tým smiechom, ktorý som túžila konečne počuť!

„Ahoj, Kellan Lutz.“

Potriasli sme si rukami, no on ma na seba strhol. Nosmi sme sa o seba opierali a dívali sa jeden druhému striedavo do očí a na pery.

„Myslím si, že formálne zoznamovanie, mám za sebou, čo tak praktické?“

Zašeptal a jemne sa dotkol mojich pier. Telom mi prešla známa triaška ja som sa viac nalepila na jeho svalnaté telo. Ruky som mu položila na líca a on si ma svojimi prisunul bližšie, takže ostali obtočené okolo môjho tela, ktoré sa zvíjalo, pod jeho dotykom. Jemne ma bozkával striedavo na vrchnú a spodnú peru. Bolo to niečo neskutočné, nie len vidieť ho, ale aj cítiť jeho prítomnosť. Po chvíli, keď už mi dochádzal dych, som sa od neho musela odtiahnuť. Tento raz som ho pevne objala. Zrazu som vonku započula strašné búchanie. Absolútne som si neuvedomila, že dnes je Silvester.

„Dnes je Silvester.“

Zašeptala som nechápavému Laniemu.

„To som bol tak dlho mimo?“

Prekvapene sa na mňa díval.

„5 dní, prestrašných 5 dní...“

Šepla som a on ma ešte väčšmi objal.

„Ideme sa pozrieť na ohňostroj?“

Šepol po chvíli, čo sme sa objímali. Ticho som prikývla a pomohla Laniemu postaviť sa. Trochu som ho podopierala, no on ma ubezpečoval, že všetko je v poriadku. Vzal si stoličku, prisunul ku veľkému nemocničnému oknu. Posadil sa a mňa si ihneď privinul do náručia. Krásne sa na mňa usmial a venoval mi ešte jeden bozk, pred tým, než sme spoločne začali posudzovať tie krásne ohňostroje.

„Keď som bol mimo, počul som všetko, všetko čo si hovorila, robila a vnímal som tú krásnu hudbu, zapneš ju ešte prosím.“

Šepol. Rýchlo som sa postavila, zapla prehrávač a prišla zase ku Laniemu. Ludovico nám vytváral krásnu atmosféru a ja som sa stále väčšmi a väčšmi tisla na Lanieho telo, už nikdy, ale naozaj nikdy ho nesmiem stratiť. Po chvíli som si všimla, že je Lanie ospalý, divila som sa, keďže prespal takú dobu.

„Zlato, poďme si už ľahnúť.“

Poprosila som ho, lebo som vedela, že on sám od seba  by sa neozval. Tíško prikývol. Postavila som sa a pomohla Laniemu do postele a sama si zaliezla do svojej.

„Čo si myslíš, že robíš?“

Spýtal sa ma vyčítavo.

„Idem spať...?“

„Okamžite ku mne!“

Zavelil prísne, no potom sa usmial. Opatrne som si ku nemu ľahla a on si ma privinul pevne do náručia, venoval mi svoj posledný sladký bozk a potom sme sa obaja prepadli do ríše snov.

hudba


„Hííí!“

To hlasné „ Hííí!“, nás práve ráno zobudilo. Obaja sme sa zobudili a dívali sa na seba. Keď som išla báť, bála som sa, že sa zase zobudím, no Lanie sa nezobudí, ale našťastie je tu hore so mnou. Obaja sme stočili zrak na sestričku, ktorá na nás prekvapene pozerala.

„Vy ste hore! Vy ste sa zobudil!“

Výskala až nás z toho boleli uši. Rýchlo zutekala preč a my sme sa s Laniem začali smiať. Ach ... ten krásny smiech!

„Dobré ráno láska.“

Šepol sladko a pobozkal ma na špičku nosu.

„Bré macko.“

Usmiala som sa, no ja som ho pobozkala na pery. Dvere sa rozleteli a v nich stál usmiaty doktor.

„Tak vitajte medzi nami!“

Vykríkol radostne... že by ho to naozaj tak tešilo? Doktor prehliadol Lanieho a ja som išla zatiaľ do kúpeľne aby som sa trochu upravila a prezliekla. Vošla som znovu do izby a doktor ešte vypisoval nejaké údaje.

„Môžeme vás pustiť už dnes domov, ale potrebujeme vedieť, že sa istotne niekto o vás postará.“

„Beriem si ho na starosť.“

Usmiala som sa a doktor našťastie nenamietal. Lanie sa neprezliekal, lebo sa nemal do čoho. Ale poprosili sme Ashley, ktorá sa do nemocnice už istotne hnala triskovou rýchlosťou, aby Laniemu po ceste kúpila nejakú teplú bundu. Pravdaže Ash do izby vletela ako veľká voda a zavesila sa na Lanieho, ktorý skoro spadol. Po tom, čo som sa na ňu káravo pozrela, sa trochu ukľudnila a nakoniec spustila milióny otázok na Lanieho osobu. Kedy? Čo sa stalo? Prečo?  A mnoho iných, na ktoré musel môj chudáčik odpovedať.

Nakoniec Ashley zatrhol doktor, ktorý nenápadne poznamenal, že by mal Lanie oddychovať. A tak nás opustila, ale varovala nás, že zajtra príde ku mne... takže sme sa jej zbavili iba na jeden deň. Doktor nám podal správu a my sme vyšli pred nemocnicu, kde nás čakal nepríjemný šok. Paparazzovia... tí snáď nespia.

„Ideme urobiť škandál?“

Žmurkol na mňa lišiacky Lanie a ja som nechápala do tej doby, kým ma náruživo a vášnivo nebozkával. Telo na telo, sme stáli a okolo nás hlúčik hlasných fotografov a reportérov, no ja som vnímala iba jeho omamné bozky. Ukončil náš bozk, usmial sa na mňa a potom nás Ashley odviezla ku mne domov. Ešte raz nás varovala a už jej nebolo. Vošli sme ku men do bytu, no v tom Lanie okamžite položil na zem tašky a vrhol sa na mňa. Bozkami zasypával najprv moju tvár a potom moje pery. Pomaly som cúvala dozadu, až sa mi nohy dotkli sedačky a ja som na ňu dopadla.

Pri zadku ma niečo zatlačilo, takže som sa okamžite s tichým zvýsknutím postavila aj s Laniem.

„Čo sa deje?“

Díval sa na mňa prekvapene a ja som sa pozrela na pohovku. Bola tam krabička, zabalená vo vianočnom papieri. Obaja sme sa posadili vedľa krabičky a ja som si ju vzala do rúk.

„Na Vianoce, od ctiteľa.“

Prečítala som nahlas text na visiacom papieriku. Pomaly som odbaľovala darček. Nechápala som, od koho by mal byť? Veď ja priateľov nemám. Potom mi vysvitlo, že možno od Dí, ale prečo by tam dávala „ od ctiteľa“?  Rozbalila som krabičku a vytiahla von to, čo sa v nej skrývalo.

„Prečo by ti niekto dával farmára?“

Spytoval sa ma Lanie a ja som sa tiež čudovala. Bolo to farmárske autíčko a v ňom legový farmár. Na vonkajšej strane auta, bolo napísané „ Natoč ma!“. Tak som teda začala otáčať kľúčikom, ktorý bol v aute. Keď som ho natočila, auto som položila na zem. Tichou izbou sa rozoznel zvuk rapkajúceho traktoru a ten spolu aj s trektoristom išli vpred, po mojom koberci. Zrazu začali z autíčka strieľať malé iskričky, až nakoniec urobilo malý výbuch a začalo horieť.

„To nie...“

Šepla som, zatiaľ čo Lanie utekal po vodu. To nie, nie, nie... to nie je možné! To nemôže byť pravda! On nie, prosím nie!!! On tu bol, on žije a on si po mňa príde... stratila som vedomie...


6. kapitola


Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 5. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!