Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje nesmrteľné dieťa mi nevezmeš, Jane! Kapitola IV.

Moje nesmrteľné dieťa mi nevezmeš, Jane! Kapitola IV.Edward s Bellou a Sammy cestujú a skončia v San Franciscu. V jedno ráno sa v novinách objaví záhadný článok o upírovi a Bella tak zistí, kde bol včera zašitý jej Edward. V kaviarni pri novinách zavolá Alice a nakoniec zistí, že nie sú v takom bezpečí, ako by sa mohlo zdať.

___________________________________________________________________

... Rozlúčka sa niesla v smutnom duchu, nechceli sme sa od seba oddeliť. Ale bolo to potrebné, aj pre naše vlastné dobro... Objala som všetkých členov rodiny, povedala im svoje zbohom a dúfala, že sa ešte niekedy uvidíme. Niekedy skoro. A že Volturiovcov presvedčíme, že Sammy nie je nebezpečná. Vzala som náš poklad na ruky, Edward si prehodil ruksak s vecami cez plece a spolu sme vyšli von z domu, ktorý len tak skoro zas neuvidíme. ...

___________________________________________________________________

4. kapitola

Nechali sme za sebou našu rodinu, smutne postávajúcu vo dverách a nasadli sme do Edwardovho strieborného Volva. Odviezli sme sa ním až do Port Angeles, na železničnú stanicu. Tam sme ho nechali odstavené, veď možno pre neho ešte niekto príde a odvezie ho naspäť domov. Kúpili sme si lístky na najbližší vlak, ktorý mal prísť už o pár minút a ponáhľali sme sa nástupište.

„Edward, kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa ho, lebo som vážne nemala tušenie, aké lístky nám to kúpil.

„Do najbližšieho veľkého mesta, odkiaľ chodia aj medzištátne vlaky,“ odpovedal mi pokojne, nebol taký nervózny ako ja. Asi si povedal, že to by k ničomu neviedlo a ešte by potom aj nemohol normálne rozmýšľať, tak sa upokojil a našu cestu ponechal na náhodu. Pozrela som sa dolu na Sam, ktorá stála za mnou a odtiaľ vykukovala na nástupište a sledovala ľudí prechádzajúcich okolo. Žiarivo sa usmiala na okoloidúceho staršieho pána, no ten pri pohľade na ňu zmeravel a potom len nesúhlasne pokrútil hlavou a začal si šomrať niečo o dnešných moderných rodičoch. Čo sa mu nepáčilo?

„Ale nie,“ vydýchol Edward rozladene, „no nech sa nečuduje, keď má naše dieťa oranžové oči,“ buchol sa dlaňou po čele a pozrel na mňa. Ako sme na to mohli zabudnúť? My máme zlaté oči, alebo neskôr aj karamelovo-hnedé, takže to nepúta pozornosť a tak sme pozabudli na to, že Sam také nemá a ani nebude mať a že svojimi momentálne oranžovými dúhovkami na seba púta pozornosť, čo sme nechceli a ani sme nechceli, aby sa ľudia čudovali. Našťastie už prišiel náš vlak, tak sme rýchlo nastúpili a našli sme si miesta, kde nikto iný nebol. Sadla som si a Sammy si vytiahla na kolená. Edward si sadol oproti a naklonil sa ku mne .

„Budeme to aj nejako riešiť či len nebudeme ľuďom ukazovať aké má oči?“ opýtal sa ma. Šošovky by sa jej dali dať, ale asi je to jedno. V dnešnej dobe, keď má niekto oranžové oči, buď má šošovky alebo je to upír. Ale keďže ľudia na upírov neveria, teda väčšina, priklonia sa k prvej možnosti. Lenže keď má dieťa oranžové oči, tak si pomyslia, že rodičia z neho robia chodiacu reklamu a len nad tým pokrútia hlavou. No potom si to zapamätajú a keby nás niekto hľadal tak, že by sa pýtal ľudí, tak by nás asi aj našiel. Takáto úvaha mi chodila po rozume a Edward ju len potichu sledoval.

„Tak kúpime nejaké šošovky pre Sam, možno ich ale ani nepoužijeme,“ navrhla som nakoniec a oprela sa dozadu o operadlo. Cesta pokračovala ďalej a asi na piatej zastávke sme vystúpili. Kam teraz? hnalo sa mi hlavou a obzerala som sa okolo seba. Bolo zamračené, takže sme sa nemuseli schovávať, práve to vyzeralo na dážď. Odídeme z Forksu, najupršanejšieho miesta na svete a dážď nás prenasleduje aj tak. Niežeby som sa sťažovala, ale...

„O trinásť minút odchádza medzištátny vlak, cez Oregon sa dostaneme až do Kalifornie a skončíme v San Franciscu,“ oznámil mi Edward, kým čítal tabuľu s príchodmi a odchodmi vlakov. Tento vlak nemal hlásené žiadne meškanie, takže by sme si mali pohnúť, ak musíme ešte kúpiť lístky. Za pätnásť minút sme už pohodlne sedeli vo vlaku, ktorý sa čím ďalej tým viac vzďaľoval od našej rodiny, priateľov a domova.

„Je to okolo tisíc kilometrov, Bell,“ prehodil Edward a skúmavo na mňa pozrel, či mi to nevadí. Malo by snáď? Tisíc kilometrov vo vlaku nie je nič, ak chcete zachrániť niekoho, koho milujete. Toto si prečítal z mojich myšlienok a nad mojím pevným rozhodnutím sa len pousmial a vydýchol si. Po chvíli som ku nemu prešla a sadla si tak, aby som ho mohla objať aspoň jednou rukou a pritúlila sa ku nemu.

Cestou sme sa rozprávali, rozoberali sme všetko, čo nás napadlo, samé nepodstatné veci, aby sme si skrátili cestu. Po dvoch hodinách nám prišiel sprievodca skontrolovať lístky, ale inak sme v kontakte s ostatnými ľuďmi neboli. Asi ich tu bolo tak málo, že sme sa s nijakým nestretli, alebo bol ten vlak taký dlhý a veľký, že každý mal dosť miesta a nemusel si prisadnúť ku nám.

„Ako dlho má trvať cesta?“ chcela som vedieť, keď sme sa po štyroch hodinách nachádzali už tesne pred Kalifornskými hranicami a vonku sa začalo spoza oblakov vynárať slnko. Krajina sa menila úmerne s časom, tu už nebolo všetko také zelené, ako na Olympijskom poloostrove, kde stále pršalo a bolo vlhko.

„Už sme za polovicou cesty, takže okolo piatej , pol šiestej večer by sme už mohli byť v San Franciscu,“ odpovedal mi a pritiahol si ma bližšie ku sebe, aby ma pevnejšie objal.

„Nehneváš sa na mňa za to, že som vtedy vzala Samanthu a teraz si kvôli tomu musel opustiť rodinu?“ spýtala som sa ho tichým hlasom a pozrela mu do očí. S odpoveďou neváhal dlho a vedela som, že to myslel úprimne.

„Na teba sa hnevať nemôžem, veď to vieš,“ pousmial sa, keď ma o tom presvedčoval. „Sam našu rodinu ešte viac spojila a hoci sme teraz museli od nich odísť, neľutujem, že som sa rozhodol ísť s tebou a ani to, že si ju vtedy zachránila. Veď si zachránila nevinné dieťa a dala mu šancu na lepší život! Keby to bolo ešte možné, miloval by som ťa za to ešte viac,“ vyhlásil pevne a pobozkal ma. Videla som mu na očiach, že to myslí vážne a zahrialo mu pri srdci. Aspoň viem, že so mnou neišiel len preto, lebo musel, ale preto, lebo to sám chcel a to ma potešilo za dnešný deň snáď najviac. Šťastne som sa usmiala a oprela sa mu o hruď, Sam som si pritiahla bližšie ku mne, aby mi neskĺzla z náruče a objala som ju. 

***

Ako Edward povedal, o piatej sme už vystupovali z vlaku na hlavnej stanici v San Franciscu. Sam som vzala na ruky tak, aby jej nebolo vidieť do očí, lebo sme ešte nemali čas zohnať tie šošovky pre ňu a pozrela som sa na Edwarda, čo chce robiť ďalej.

„Poď, pôjdeme do nejakého hotela na pár dní, zistíme si, kedy nám letí lietadlo a kam vlastne a kúpime Samanthe tie šošovky.“ Myslela som si síce, že hneď budeme cestovať ďalej, no popravde som dnes mala cestovania už plné zuby. A ak máme šancu na prestávku, tak ju využijeme. Vošli sme do najbližšieho hotela, ktorý bol po ruke a zaplatili si izbu na týždeň. Vyzeralo trochu divne, že sme tam traja prišli iba s jedným ruksakom, no nikto sa ku tomu, našťastie, nevyjadroval.

„Nemáte náhodou zapísané odlety a prílety lietadiel na tomto San Franciscskom letisku?“ opýtal sa Edward recepčnej milým hlasom a usmial sa na ňu. Zapôsobilo na ňu jeho čaro, no po chvíľke sa spamätala a odpovedala mu.

„Nie, bohužiaľ nemáme. Ale na každej izbe je pripojenie na internet aj s počítačom, takže si to tam môžete kľudne zistiť,“ usmiala sa a spýtala sa ho, či mu ešte môže nejako pomôcť. Odmietol, poďakoval jej a vzali sme si kľúč od izby. Odniesli sme tam náš jediný ruksak. Sam si hneď ľahla na obrovskú posteľ a zaspala na nej. Chvíľu som ju pozorovala a potom som prešla ku Edwardovi, ktorý práve na internete kontroloval lety a hľadal nejaký, ktorý by bol vyhovujúci. Síce sme povedali, že lietadlom nepôjdeme, máme však falošné doklady, takže po mene nás nikto nenájde. Bol tu jeden let do Južnej Ameriky, do Brazílie, priamo do Ria de Janeira, ktorý mal letieť o päť dní. Na ten by sme mohli ísť, veď Edward už v Riu bol, takže sa tam aspoň trochu vyzná.

Na ďalší deň sme sa vybrali do mesta. Bolo obrovské, najprv sme skoro zablúdili, no potom sme sa dostali do optiky, kúpili šošovky, v ďalšom obchode jednorazové mobily, pre istotu hneď tri a keď sme prechádzali okolo pekárne a videla som tam ľudí, ako raňajkujú, pocítila som, ako ma trochu škriabe hrdlo, lebo som bola smädná. A pre Sam by sme mali tiež zohnať už aj ľudskú krv. Doma sme jej nemohli dať, lebo Carlislovi došli zásoby, takže budeme musieť nejakú nájsť teraz. Edward sledoval moje myšlienkové pochody a videla som, že niečo chystá. Keď sme sa večer vrátili do hotela, povedal, že musí ísť niečo vybaviť a zmizol. Po dvoch hodinách sa vrátil a doniesol so sebou dva balíčky ľudskej krvi. Hneď jeden podal Sam a tá ho rýchlo vypila.

„Mám sa pýtať kde si bol?“ zodvihla som prekvapene obočie, keď som si premeriavala balíček s krvou, ktorý ešte držal v ruke. Tajomne sa usmial a nič mi nepovedal. Na druhý deň sa písalo v novinách:

Medzinárodná transfúzna banka: Bola odcudzená krv. Máme azda v meste upíra?

Včera okolo pol deviatej večer vnikol do Medzinárodnej Transfúznej Banky v San Franciscu neznámy páchateľ a odcudzil dva balíčky s krvou. Polícia nepozná jeho identitu a vyšetruje to. Nevieme, načo bude páchateľovi tá krv, no našťastie tieto dva balíčky nebudú vďaka obrovskému množstvu ostatnej skladovanej krvi príliš chýbať. Polícia má zábery z bezpečnostnej kamery, no podľa toho sa páchateľa identifikovať nepodarilo. Keďže ide iba o malé množstvo ukradnutej krvi, polícia kvôli nedostatku dôkazov zvažuje, že vyšetrovanie obmedzí.  

„Ale s tým titulkom sa trafili,“ zasmiala som sa, keď som si to ráno prečítala. Tak už viem kde Edward včera bol. Tak takto on, ani mi o tom nepovedal. Ale veď Sammy je spokojná a to je hlavné. Nechcelo sa nám byť v hoteli, tak sme si ráno vyšli so mesta. Zapadli sme do najbližšej malej kaviarne, do rohu, aby si nás obsluha nevšimla, lebo objednávať sme si nechceli a ja som z vrecka nohavíc vytiahla jeden jednorazový mobil. Spamäti som vyťukala číslo a stlačila som Volať. Ešte sa neozvalo ani prvé zvonenie a už bol hovor zodvihnutý.

„Chvalabohu, že ste v poriadku!“ vykríkla Alice, ktorá to zodvihla a v jej hlase som počula obrovskú úľavu. „Síce nám asi nemôžete povedať, kde sa nachádzate, ale aspoň sa tam máte dobre?“ opýtala sa ma rýchlo a ja som sa nad tým pousmiala. Viem si predstaviť, ako sa museli o nás obávať, keď ani nevedeli kam ideme.

„Hej, celkom fajn, ale ešte budeme cestovať. Neostaneme tu,“ odpovedala som jej. Ešte sme chvíľu spolu volali, potom som dala mobil Edwardovi a pozerala sa cez veľké okno von na ulicu. Ľudia sa ponáhľali, autá sa ponáhľali, dokonca aj vietor vyzeral, ako by sa ponáhľal. Zosilnel a vytrhával ľudom z rúk noviny a papiere a rozhadzoval ich po celej dlhej ulici. Zamyslene som pozorovala všetko, čo sa vonku dialo. Keď som obrátila pozornosť na druhú stranu chodníka, zmeravela som od zdesenia. Nepohnute tam stála malá postava zahalená do čierneho plášťa a červenými lesknúcimi očami nás sledovala. Tajomne sa usmiala, keď sa naše pohľady stretli a potom mi výhľad zaclonilo auto, ktoré išlo okolo. Keď prešlo, rýchlo som ju pohľadom hľadala, postavu, ktorá tam však ale už nebola. Zmizla bez stopy.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Moje nesmrteľné dieťa mi nevezmeš, Jane! Kapitola IV.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!