Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje nesmrteľné dieťa mi nevezmeš, Jane! Kapitola I.

06.06.2010 (15:15) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1695×

1. kapitola

„Nevieš, čo sa to deje?“ vykríkla od prekvapenia Alice a zachytila krištáľovú vázu, ktorá sa práve chystala spadnúť z okraja stola na zem. Všetko sa tu triaslo, no nevidela som žiadny dôvod. Zemetrasenie to nie je a nízko letiace lietadlo tiež nie. Tak čo potom?

„To by si ty mala vedieť! Nemala si žiadnu víziu?“ otočila som sa na ňu prekvapene a svižne som popritom zachytila druhú vázu, ktorá išla spadnúť z poličky. Preberala som v hlave možnosti, no nič z toho nebolo reálne. Alice sa ponorila so svojich vízii, do budúcnosti. Tá síce nie je vytesaná do kameňa, no ona sa chystala zistiť, čo sa deje teraz, alebo, minimálne, ako sa do toho zapletieme my. V tej chvíli pustila vázu, ktorú držala, na zem. Roztrieštila sa na milióny drobných kúskov, no ona sa na to ani nepozrela. Len ku mne otočila zhrozený pohľad a otvorila ústa.

„A-a-a, a... armáda, novorodení, nesmrteľné deti! Volturiovci!“ vykríkla zhrozene na celý dom a chytila sa za hlavu. Svojim výkrikom privolala ostatných členov, ktorí sa práve všetci zhrčili v našej priestrannej presklenej obývačke. Jasper už stál pri nej a objímal ju. Snažil sa ju upokojiť, aby nám mohla povedať, čo videla.

„Vonku, na lúke! Nesmrteľné deti! Oni, oni nás prišli zničiť! Vymkli sa svojim stvoriteľom spod kontroly a utiekli, teraz prišli na našu stopu a rozhodli sa nás zničiť. A Volturiovci sú tam tiež! Teraz bojujú proti nim. Kvôli svojim zákonom ich nemôžu nechať žiť!“ vysvetľovala nám rýchlo a zmätene to, čo práve videla. Triasla sa, asi od šoku a zdesenia. Všetci sme ako na povel vybehli von na lúku.

Tam sa odohrával boj. Boj medzi Volturiovskými bojovníkmi, ktorí držali ruku nad zákonom, a obrovskou kopou nesmrteľných detí, démonov v upírskom tele s anjelskou tváričkou. Boli nekontrolovateľné, prahli po krvi a bojovaní. Chceli ničiť, hoci to slovo nepoznali. Chceli zabíjať, aj keď nevedeli, čo to smrť vlastne je. Vymkli sa spod kontroly svojim stvoriteľom, možno ich aj zničili. Viem, že Edward mi kedysi hovoril, že skupina takých upírov dokáže sama za jednu noc zničiť celú dedinu a teraz keď som to videla, až teraz som pochopila, že to myslel smrteľne vážne.

Z Volturiovcov som spoznala Demetriho a Felixa, ešte Jane s Alecom, no viac nikoho. Keby nemali svoje úžasné dary a schopnosti, nikdy by sa im nepodarilo poraziť tieto všetky nesmrteľné deti. Tie by nemali problém zlikvidovať ich, no keďže vždy niekoľké boli pod vplyvom Janinho a Alecovho daru, Felix s Demetrim ich zatiaľ zničili a ostatní z gardy  odrážali útoky zvyšných detí, ktoré neboli uväznené v Janinom mučivom objatí alebo Alecovej chladnej nevedomosti.

My sme tam len stáli a sledovali ich. Nič iné nám ani neostávalo. Detí ubúdalo, obrovská vatra sa plnila a kúdoly fialového dymu zahalili oblohu. Vtom som si všimla jednu malú upírku ako sa krčila na kraji lúky a vystrašenými očami sledovala, čo sa dialo. Nechcela bojovať, netúžila po krvi, bola iná ako ostatní, ktorých už zničili. Nepočula som, ako jej bije srdce, čiže určite bola upír. No videla som slzy lesknúce sa na slnečnom svetle, ako sa kotúľajú dole jej červenými líčkami a padajú do trávy. Vtedy som pocítila túžbu zachrániť ju, dostať ju od tohto hororu preč, nenechať ju zničiť. Veď niečo tak krásne a zraniteľné nemôže byť nebezpečné. Bez varovania som sa presunula z Edwardovej náruče vpred, na kraj lúky a nepozorovane som prešla až ku maličkej upírke.

Nerozmýšľala som veľmi nad tým, čo som sa chystala urobiť. Len som ju schytila do náruče a ukryla pred pohľadmi ostatných. Volturiovci boli príliš zaneprázdnení ničením ostatných, takže si ma, našťastie, nevšimli, lebo vtedy by okrem pokladu v mojich rukách zlikvidovali rovno aj mňa. Určite by ma označili za spoluvinníka, za to, že chránim niečo, niekoho,  podľa nich nezákonného. Pomaly som zacúvala dozadu do lesa a skryla sa za strom. Videla som svoju rodinu, ako ma sledovali, neostalo to bez ich povšimnutia. Nezastavili ma však, nevedeli, o čo mi ide. Ukázala som im spoza môjho stromu zodvihnutý palec a pousmiala sa.

Pozrela som sa do krvavočervených karmínových očí dievčatka-upírky, ktorú som práve zachránila a palcom som jemne zotrela slzy z jej líčok. Nemala takú chladnú pokožku, akú majú normálni upíri. Bola o stupeň teplejšia ako moja, a ani nebola taká kriedovo bledá. Rýchlo som zodvihla pohľad a všimla si, že Volturiovci už so svojím ničením končili. Najlepšie bude, ak sa vrátim ku mojej rodine a maličkú schovám tu v lese. Prekvapenými očami na mňa pozerala, keď som ju položila na zem a zašepkala jej, aby bola dobrá a ostala tam. Poslúchla ma, čo ma udivilo, a ostala tam poslušne sedieť. Nepozorovane som sa znova vynorila spomedzi stromov a znova sa zavŕtala to Edwardovho objatia. Nasadila som neutrálny výraz a hľadela priamo pred seba.

Volturiovci dokončili svoju prácu, vatra horela a bola plná mŕtvych roztrhaných malých upírskych tiel, fialový dym bol taký hustý, že cez neho nebolo vidieť. Presunuli sa bližšie k nám a Demetri prehovoril ako prvý.

„Zničili sme tieto nesmrteľné deti, máte šťastie, že sme prišli, inak by zničili ony vás,“ začal a pritom sa tváril chladnejšie ako skala a tak, že by mu ani nebolo ľúto, keby prišli neskoro a nesmrteľné deti by nás zničili.

„Ďakujeme vám,“ prehovoril Carlisle diplomaticky a ani sa neunúval usmiať sa. Kývol hlavou na znak súhlasu a postavil sa späť na svoj miesto.

„Demetri, mám pocit, že jedno ešte ostalo,“ ozvala sa spoza neho medovým hlasom Jane a usmiala sa rovno na mňa. Že by si ma ona predtým všimla? To snáď nie. Demetri sa otočil a pozrel jej spriama do očí.

„Prečo si to myslíš?“ opýtal sa jej milo, nespochybňujúc jej úsudok. Asi by inak dostal ranu jej pohľadom, no neviem. Vystúpila o krok dopredu a ukázala prstom na mňa.

„Bella,“ vyslovila moje meno skoro s opovrhnutím, „čo si robila tam medzi tými stromami pred chvíľou? Lebo sa mi zdalo, že si na rukách držala nesmrteľné dieťa,“ zatiahla úlisným hlasom a usmiala sa ešte viac. Všetky Volturiovské pohľady smerovali na mňa a prepaľovali ma. Nevedela som, čo povedať, ako sa z toho vykrútiť.

„Áno, držala som na rukách nesmrteľné dieťa,“ povzdychla som si porazenecky, no nehodlala som sa vzdať.

„Ale potom mi vyskočilo z náruče a vrhlo sa späť do boja. Nepýtaj sa, prečo nezaútočilo na mňa, lebo to netuším,“ zaklamala som jej a dúfala, že na to skočí. Nevyzerala presvedčene, dokelu! Ale viac jej povedať nehodlám.

„Neklam mi,“ povedala znudeným hlasom a upriamila na mňa pohľad svojich karmínových očí. Prešla mnou vlna bolesti, takej strašnej, že som skoro začala kričať. No nechcela som jej urobiť radosť, tak som len pevne zvierala pery, aby som nevydala ani hláska a vzpierala som sa kŕčom, ktoré ma dostávali do kolien. Zosilnila svoje mučenie a to ma dostalo na zem. V hrozných mukách som spadla, no stále som bola ticho. Zmietala som sa na zemi a jej sa to očividne páčilo, užívala si moju bezmocnosť. Ale Edward to už nevydržal a skočil na ňu. Nehodlala skončiť s mojím mučením, no jeho aj tak zachytil Felix a zvieral ho vo svojom železnom objatí. Zozadu ho držal a jeho ruky mu pritisol ku bokom, aby mu nemohol odporovať.

„Prestaň, prestaň s tým,“ Edward aspoň na ňu kričal a trhal sebou, aby sa oslobodil. No Felixa nepremohol a tak to vzdal, no kričal stále. Potom ma však pustila a nechala ma ležať na zemi.

„Demetri,“ povedala a ukázala rukou na miesto, kde som nechala moju malú upírku. Pochopil a vybral sa tam. Chcela som za ním bežať a zastaviť ho, no nemala som síl. Horko-ťažko som sa pozviechala a dokráčala k Edwardovi, ktorého už Felix pustil. Čakala som na to, ako Demetri vyjde spomedzi stromov s tým, čo hľadal a víťazoslávne sa bude smiať. No nestalo sa. Namiesto toho vyšiel naprázdno a pokrčil plecami.

„Nič tam nie je, Jane,“ prehovoril pevným hlasom, aby nám nedal poznať, že ho to buď prekvapilo, alebo mu to bolo jedno. Jane po ňom šibla pohľadom a jemu na tisícinu sekundy tvár križovala bolesť.

„Nech si s tým urobila čokoľvek, viem, že to tu stále je. A pôjdem po tebe, až kým to nenájdem,“ povedala mi nenávistným hlasom a zvrtla sa na mieste.

„Ideme,“ prehlásila autoritatívne a spolu so všetkými ostatnými zmizla medzi stromami. Vatra už pomaly dohárala, tak sme ju nechali tak, nech si dotlie dokonca.

„Áno, odišli. Nečíhajú nikde za stromom, aby ťa odhalili,“ odpovedal mi Edward na moje myšlienky. To je deprimujúce, po premene na upírku som stratila svoju ochranu pred jeho čítaním myšlienok a aj pred ostatnými schopnosťami. Jane ma mohla mučiť, on mi čítať myšlienky. Aspoň už viem, ako sa pri ňom stále cítia ostatní.

„Ja za to nemôžem,“ pokrčil plecami s úsmevom. Zase to spravil! Už nebudem mať nikdy hlavu len sama pre seba. Pomoc!

Potom som si spomenula čo sa stalo a rozbehla som sa medzi stromy. Tam, kde som nechala svoju upírku. Nesedela na zemi tam, kde som ju nechala. Asi utiekla. Ach, škoda. A ja som si myslela...

„Čo si si myslela?“ spýtal sa ma z lúky Edward a ja som mu v myšlienkach zavrčala, aby sa staral o vlastnú hlavu. Potom už bol ticho. Otočila som sa a chcela sa vrátiť domov. No vtom som pocítila, ako ma niečo drží za lýtko. Pozrela som sa dole a tam bola moja malá upírka. Objala ma okolo nohy a zdola sa na mňa radostne usmievala. Asi sa doteraz skrývala niekde na strome, potvora jedna. No aspoň ju to zachránilo pred Volturiovcami. Prekvapene som ju zodvihla do náruče a pozrela sa jej do jej veľkých detských očí. Prešla mnou vlna triašky a zrazu som pocítila niečo, čo mi Jacob opisoval ako to „vlkolačie pripútanie sa“ - mala som pocit, že ju už nikdy nechcem opustiť, že prežiarila dokonca aj ten nepreniknuteľný fialový dym a že odteraz je členom mojej/našej rodiny. Nebol to však len chvíľkový pocit?

Páčilo sa? Prosím, napíšte do komentárov, či máte záujem o pokračovanie.;) (vlastne, už mám ďalšie tri kapitoly, ale aj tak by som rada vedela Váš názor:))   Kixy25

/Ďalšia kapitola/

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje nesmrteľné dieťa mi nevezmeš, Jane! Kapitola I.: