Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 12. kapitola

Luck future for Bree? - 12. kapitolaPo dlhočiznom čase sme napísali ďalšiu kapitolu. Dúfame, že aj tak sa potešíte a ešte ste na nás nezanevreli. V tejto kapitole na vás čaká prekvapenie, tak šup do čítania. :) Noe a Ness. :)

 

12. kapitola - Láska s prekvapením

 

Po pár týždňoch:

„Bree, povedz mi, čo ťa trápi," povedal mi Leo, keď sme sa vracali z lovu.

„Správaš sa, ako keby sa nič nestalo, ale ja viem, že sa niečo deje. Nie som sprostý, všímam si ťa, aj keď si to nemyslíš."

„Leo - ,"

„Teraz počúvaj, Bree," skočil mi do reči. „Už týždne sa odhodlávaš a načo? Čoho sa tak veľmi bojíš? Sú tvoja rodina, príjmu ťa."

Rozmýšľala som. Keby tak vedel, že to práve jeho sa bojím. Bojím sa, že ma opustí. Pretože on ma určite opustí, nemá žiadny dôvod, aby so mnou ostal. Veď povedal, že mi iba pomôže, pokým nebudem schopná vrátiť sa, ale čo potom?

„Ja sa chcem vrátiť, chýbajú mi, ani nevieš ako, ale nemôžem!“ rozkričala som sa. „Jednoducho nemôžem,“ zašepkala som a potom sa zosunula k zemi.

„Prečo nie?“ spýtal sa bez toho, aby ku mne prišiel. Len tam stál a pýtal sa na otázku, na ktorú som mu nechcela odpovedať.

Pozerala som sa na neho bez slova. Bol taký krásny. Svetlohnedé vlasy ostrihané do rockového účesu, ostré rysy, plné pery, červené oči, cez ktoré som mu videla až do duše.

„Musíš sa vrátiť. Nemôžeš takto ďalej žiť. Nejde to, to nie je žiadny život. Ani tvoj a ani môj.“ Zadívala som sa ešte hlbšie. Hovoril pravdu, to som vedela aj bez svojej moci.

„A čo náš?“ Už ma to nebavilo, musela som ísť so všetkým von. Nemalo zmysel ďalej skrývať svoje city. Aj keď mu už bolo dávno jasné, že mi nie je ukradnutý, ale ja chcem zo seba dostať všetko von. On sám tu už so mnou nechce byť.

„Čože? Aký náš?“ Vstala som a pomalými krokmi sa k nemu blížila.

„Nechcem sa už od teba držať ďalej. Si pre mňa veľkou záhadou, ale od prvej chvíle, čo si sa mihol v lese a sledoval ma, odvtedy nemôžem prestať na teba myslieť. Si ako chrobák v mojej hlave. Všetko, nad čím premýšľam, súvisí s tebou.

„Toto mi nerob.“

„Ja viem, že robím asi najväčšiu chybu v svojom živote, ale čo keď je to moja posledná príležitosť ešte predtým, ako sa vrátim domov? Nechcem sa po celý môj nesmrteľný život obviňovať a ľutovať, že som nevyužila to, čo som mohla. Tak či tak ťa už neuvidím, pretože ty nemôžeš milovať mňa. To nie je možné. Ale ja by som si to želala, no ty nie. Ale... ale, to je absurdné, veď o tebe ani nič neviem a - ,“ Vtom ma umlčal bozkom.

To je to, po čom som túžila? Jeho hebké pery, otierajúce sa o tie moje? Nie... o tomto som nesnívala. Ani moja fantázia nestačila na túto skutočnosť. Na jeho bozky, dotyky, teplo jeho objatia... moje šťastie sa nedalo opísať. Cítila som sa v bezpečí a akoby sme k sebe patrili. Už nikdy sa nechcem od neho odtrhnúť, túžim ležať v jeho objatí na našej pohovke v dome, hrať sa s jeho prstami, nechať sa hladkať jeho mužnými rukami, prechádzať kontúry jeho tela, vdychovať tú jeho vôňu pražených orechov. Moje nohy sa pomaly podlamovali, bolo to trápne, keď som dopadla na zem, ale v jeho náručí. No tak dlho som na toto čakala, že mi to prišlo nemožné.

Môj pád nás donútil odtrhnúť sa do seba. Teraz sme sa jeden druhému pozerali do očí. Mala som divný pocit, akoby bol mysľou niekde úplne inde.

„Leo,“ vzdychla som s úmyslom upútať jeho pozornosť.

„Prepáč mi to, Bree. Zájdem si na lov.“

„Idem s tebou!“ prehlásila som tvrdo.

„Nie na ten vegetariánsky, na ľudský.“

„Aha...“

***

Čakala som na neho pár hodín a myslela na tie jeho oranžové dúhovky. Netuším, prečo sa stravoval tak, ako sa stravoval. Žeby kvôli mne?

„Leo, rozhodla som sa - ,“ Znova som nestihla dopovedať, lebo ma pobozkal.

„Ty si schizofrenik!“ obvinila som ho s úsmevom. Teraz mu nechcem povedať niečo v tom zmysle, že sa s ním chcem porozprávať. Nie, radšej si ho budem užívať.

„Nie si ďaleko od pravdy,“ zasmial sa.

„Tak, čo si mi to chcela povedať?“ Nadýchla som sa, bude to ťažké.

„Rozhodla som sa, že sa vraciam domov,“ povedala som smutne. On sa so mnou nevráti, ale takto to ďalej nejde.

„V tom prípade... môžeme ísť?“ Tak, moja intuícia ma opäť sklamala... počkať!

„Ty ideš so mnou!“ skočila so mu do náručia a pobozkala ho. Kde sa to vo mne zobralo? Neviem, ale bola som tomu rada.

„Azda si si nemyslela, že ťa nechám odísť samu?“ Leo sa pobavene zasmial.

Bez zaváhania ma schmatol za ruku a s úsmevom na perách sme sa rozutekali smerom do lesa.

***

Asi po troch hodinách rýchleho behu som začala spoznávať známe miesta. Prekvapilo ma to. Nestarala som sa o to, kde s Leom sme, miesta vyberal on. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sme tak blízko Forks.

„Nemohol som ťa odviezť ďaleko od rodiny. To keby si sa chcela vrátiť,“ pošepol mi do ucha, akoby mal Edwardovu schopnosť.

Pri spomienke na Edwarda som sa neubránila myšlienkam na Bellu. Celkom som si ju obľúbila. Pamätám si, že keď sme spolu hovorili naposledy, prezradila mi, že ju Edward čoskoro premení, aby s ním a Cullenovcami mohla ostať navždy. Kiežby som členom cullenovskej rodiny mohla ostať aj ja. Vtom ma niečo napadlo.

„Leo? Pôjdeš so mnou ešte niekam?“ Pozdvihol obočie.

„Samozrejme. Ale kam chceš ísť?“

Usmiala som sa sama pre seba. „Spomínať.“

Na to mi už nič nepovedal a nechal ma ťahať sa za ruku smerom na jedno jediné miesto, na miesto, kde sa to všetko začalo. Na lúke, kde som po prvýkrát v živote pocítila nádej, že budem šťastná. Zvláštne, že som zatúžila ísť práve sem.

„To je tá lúka,“ vydýchol Leo prekvapene, keď ju spoznal. To ma prekvapilo, nemyslela som si, žeby pre neho niečo znamenala.

„Nuž, je to lúka. Tu sa to všetko začalo.“

„Tu si mi zmenila život,“ zapriadol mi do ucha a rýchlo ma naň pobozkal.

Usmiala som sa, no vtom som niečo zacítila. Akoby pohľad, ktorý sa mi opieral o chrbát. Zmätene som sa pozerala na Lea, ale ten sa len spokojne usmieval a rukami ma objímal okolo pása. Zvedavo som sa započúvala do zvukov okolo seba. A zrazu... niečo som začula. Nie niečo, niekoho.

Prekvapene som sa otočila, no skôr ako som sa stihla rozpozerať okolo seba, niekto sa mi zavesil na krk. Začula som aj radostný smiech. Veľa smiechu, dokonca aj ten Leov.

„Bree... toto nám už nerob,“ zapišťal mi odrazu do ucha známy hlas. Hlas Alice. Tuho som ju objala. Odrazu som zacítila taký zvláštny pocit. Niečo ako déjà vu. Opäť som bola doma.

Putovala som z objatia do objatia a všetci sa radostne usmievali. Zo srdca mi spadol obrovský balvan. Nič mi nevyčítali, neobviňovali ma z toho, že som utiekla preto, lebo som niekoho zabila. Proste sa radovali, že som sa vrátila. Ako dávno stratená dcéra. Niekto mi tu však chýbal. Ten niekto bol Edward.

„Kde je Edward?“ spýtala som sa zmätene Esme, ktorá ma stále zvierala v náručí a vzlykala mi do vlasov.

„Ostal doma s Bellou. Ale obaja sa už na teba tešia. Keď Alice videla, že ideš domov, nemohli sme uveriť. Už sme aj prestali dúfať, že sa niekedy vrátiš,“ kárala ma matersky. Vedela som, že odteraz ma už nikdy nikde nepustí.

„A toto je kto?“ spýtal sa odrazu Carlisle a zvedavo pozeral na Leovu rozžiarenú tvár.
Usmiala som sa a stisla Leovi ruku. „Toto je Leo, môj...“

„Druh,“ doplnil Leo namiesto mňa. Cítila som, že sú všetci prekvapení. Kebyže sa môžem červenať, teraz som červená až na zadku.

„Ako...“ začala vyzvedať Alice, ale Esme ju prerušila: „Ale Alice, nechaj ich dýchať. Najskôr pôjdeme domov.“ Pri slove domov ma zvláštne pichlo pri srdci. Tentoraz tým príjemným spôsobom.

Rozbehli sme sa domov. Ja po boku s Leom, držiac sa za ruky. Mala som zmiešané pocity. Všetko mi to pripadalo ako vo sne. Čakala som výčitky, krik a hnev. Namiesto toho som sa stretla len s úprimnou radosťou, láskou a pocitom... rodiny.

„A teraz nám porozprávaj, čo všetko si zažila,“ vyzvala ma nadšene Rose. Jej reakcia ma trochu prekvapila, hlavne jej žiarivý úsmev. Možno nie je taká chladná a uzavretá, ako sa na prvý pohľad javí. 

Tak som začala rozprávať. Tú časť s mojou depresiou a samotou som radšej vynechala. Nejako som tušila, že by sa kvôli tomu trápili. Aj keď neviem prečo. Keď som im povedala, ako ma Leo učil ovládať sa, neskrývali prekvapenie. Veď Leo mal červené oči – teda, čiastočne -, ako potom niekoho môže učiť ovládať sa a piť zvieraciu krv? Mala som pocit, že po tom, ako som im povedala príhodu v nemocnici, ani nedýchajú. Ja som sa len v duchu smiala, aj keď vtedy, v tej nemocnici, mi teda do smiechu rozhodne nebolo.

„A potom ste sa dali dohromady?“ uisťovala sa Alice, keď som im dopovedala celý príbeh.

Prikývla som. „Dalo by sa povedať.“

Alice chvíľku vyzerala duchom mimo, ale potom sa rozžiarila. Mala víziu! „Veľmi vám to spolu pristane,“ rozžiarila sa aj Esme.

Spokojne som sa zavrtela v jeho náručí. Sedela som mu v lone a on mal svoje ruky obmotané okolo môjho tela. Akoby ma neplánoval nikdy pustiť. To sa mi páčilo.

Zadívala som sa mu hlboko do očí. Našla som tam len lásku a porozumenie a to ma hrialo pri srdci. Verila som, že teraz už bude všetko v poriadku. Aj keď je toho ešte veľa, čo mi musia Cullenovci povedať.

Pozerala som sa mu do očí, no odrazu som začula hluk. Kým som si stihla uvedomiť, čo sa to deje, váľala som sa na zemi a Leove telo zmizlo. S vrčaním som sa postavila do bojovej pozície, rozhodnutá zabiť toho, kto si dovolil takto ma odtrhnúť od môjho anjela. Scéna predo mnou ma však z hnevu hneď vyliečila. Leo bol narazený na stene Edwardovým telom a jeho predlaktie mal pritlačené na krku. Obaja mali úplne čierne oči a desivo vrčali. My ostatní sme ich len nechápavo sledovali. Nikto nevedel, čo sa stalo.

„Edward? Čo sa deje?“ spýtal sa trochu upäto Carlisle.

Edward hrozivo zavrčal priamo do Leovej tváre, až to vyzeralo, že ho čochvíľa roztrhá. Výkrik protestu mi zamrzol v ústach.

„Ty hajzel! Predsa si Volturi!“


Strašne, strašne, ale strašne sa vám s Ness ospravedlňujeme! :'( Prepáčte nám, že to trvalo tak dlho a že sme boli možno trochu nevrlé. Dúfame, že to táto kapitolka napravila a príjmeme všetky výhrady, nadávky a iné veci bez frflania.

Vaše trúby, Noe a Ness. :)

... Ešte otázočka: Prekvapilo vás to? ...

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 12. kapitola:

 1
1. tina
16.06.2011 [12:31]

rychlo pokracovanie! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!