Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 5. kapitola

Last Cat - 5. kapitola Ospravedlňujem sa za čakanie, ale nemala som veľa voľného času. V škole sme mali toho veľa, tak som to nestihla skôr. Ale nakoniec sa mi to podarilo a dúfam, že vás kapitola poteší. Je hlavne pre týchto ľudí: anissska, 123Alice123, Letti a blotik. Vďaka za podporu. Príjemné čítanie, nessienka :)

5. kapitola

Podala mi ruku a vtedy som pocítil nepríjemné pálenie na krku. Ruka mi tam automaticky vystrelila. Alice spravila to isté...

 

ALICE:

V momente, keď som mu podala ruku sa stalo niečo fakt čudné. Začalo ma neskutočne páliť na krku. Moja ruka tam inštinktívne vyletela. Aj Jasper urobil to isté. Tá bolesť nebola bohviečo. Bolo to akoby ma niekto pálil ohňom. Pred očami som videla len hviezdičky a cítila som sa akási malátna.

Pred tvárou mi poletovala Jaredova ruka, ale akosi som nemohla reagovať. Len som pozerala pred seba.

Zrazu ma prebralo zúrivé vrčanie. Pozrela som tým smerom. Tá blondína pozerala na Jasperov krk a vrčala. Tuším čo tam asi videla. Pozrela som na dlaň a zalapala po dychu. Bola na nej moja krv. Ale ten krk vážne pálil.

„Ty suka! Čo si mu urobila?“ kričala po mne tá blondína. Keby som vedela.

„Keby som vedela tak ti aj odpoviem. Jared, môžeš?“ otočila som sa na Jareda a naklonila hlavu. Pochopil a hneď mi odhrnul vlasy a pozrel na môj krk. Odvšadiaľ som počula zalapanie po dychu. To je asi dosť zlé. Dokonca aj Jared zalapal po dychu.

„Tak toto je veľmi zaujímavé,“ zašomral si pre seba Jared. Stúpila som mu na nohu. Nie som výkladná skriňa.

„Au,“ zapišťal hrane Jared.

„No tak nebuď labuť a povedz čože to mám nové na tom krku?“ opýtala som sa čo najpokojnejšie. Tý piati pozorne sledovali našu konverzáciu. Dvaja sa tvárili, že by ma najradšej zavraždili, ďalší dvaja sa usmievali a Jasper sa díval na mňa. Snažila som sa prísť na to, čo mi jeho pohľad pripomína, ale nedokázala som to. A pritom viem, že som ho už niekde videla.

„No neviem, ale vyzerá to fakt odstrašujúco. Vieš ty vôbec, že teraz to vyzerá akoby si to tam mala vypálené?“ spýtal sa znepokojene. Prekvapilo ma to. Trochu to vysvetľuje to pekelné pálenie.

„To síce neviem, ale dosť to páli. Čo je tam nové?“ opýtala som sa nedočkavo. Stále som nedostala odpoveď na moju otázku.

„Pribudla tam ešte jedna ruka, mačka má o dva chvosty viac a pribudol aj jeden šíp. Zatiaľ nezlomený. Čo to znamená?“ spýtal sa Jared. Tak to by zaujímalo aj mňa.

„Dopekla! Keby som to tak vedela! Zabila by som Ara už len pre to, že zničil tú kroniku. O tom, čo spravil mojej rodine ani nehovorím,“ povedala som naštvane a začala pochodovať tam a sem. No skôr som sa zakrádala.

„Aro? Kronika?“ spýtala sa jedna upírka. Mala dlhé tmavohnedé vlasy. Vyzerala milo.

„To je vlastne nepodstatné. Ale dopekla, je vážne super, keď neviem čo sa to deje v tom mojom mizernom živote!“ povedala som naštvane. Prskala som. Ešte toto mi chýbalo. Upíria časť osadenstva na mňa vypleštila oči. To nikdy nepočuli prskať mačku?

„Čo si vlastne za bytosť?“ spýtal sa Jasper a šúchal si krk. Viem si predstaviť ako ho to šteklilo. No skôr pálilo.

„To je teraz jedno, aj tak už musíme ísť na hodinu,“ povedala som a ťahala Jareda za ruku smerom k budove, kde sme mali mať prvú – a zároveň – poslednú spoločnú hodinu doobeda.

Zrazu som však cítila za sebou pohyb a ozvali sa aj moje inštinkty. Niekto na mňa chcel zaútočiť a podotýkam, že pekne podlo – od chrbta.

Rýchlosťou blesku som sa otočila a chytila dotyčného pod krkom. Bola to tá blondína. Zasyčala som na ňu. Ako pravá mačka.

„Neviem či sú tie reči o blondínach pravdivé, ale poviem ti to len raz. Nikdy na mňa neútoč od chrbta, mohlo by to byť posledné čo vo svojej existencii urobíš,“ povedala som výhražne a potom ju pustila. Prihrnul sa k nej ten veľký svalnatý chalan, ktorý bol asi poloupír. Neviem. Všetci voňajú ako upíry, aj tak vyzerajú a okrem toho ja som nikdy žiadneho nestretla.

Ten obrovitánsky chalan – čo pravdepodobne frčí na steroidoch – sa na mňa otočil a začal výhražne vrčať. Prikrčila som sa. Chcel bojovať a ja som bola vo veľmi zlej nálade. Už, už som po ňom chcela skočiť, keď mi na ramenách pristáli dve teplé ruky. Jaredove ruky.

„Alice, upokoj sa. Vieš, že to nemohla vedieť,“ povedal, no odmietal ma pustiť. Vystrela som sa.

„Ja viem, Jared. Radšej poďme,“ povedala som priškrtene a spolu s Jaredom sme sa rozbehli smerom do školy a za sebou nechali len päticu prekvapených upírov. Alebo poloupírov?

 

JASPER:

To dievča ma snáď neprestane nikdy prekvapovať. Z každej jej bunky som jasne cítil, že chce s Emmettom bojovať. Ale prečo útočí? Alebo ako chytila moju sestru za krk. Bežala proti nej celou silou a plnou rýchlosťou a ona si je len tak zastaví.

Pokrútil som hlavou.

„Mali by sme ísť na hodinu, nech to nie je čudné. Všetci nás videli prísť,“ povedal som. Niektorý ešte vyzerali byť v šoku. Najmä moja sestra Rose a Emm. Bella sa usmievala ako slniečko a Edward tiež. Radšej som sa ani nepokúšal zistiť prečo. Stavím sa, že Bella na nich stiahla štít.

Vybrali sme sa teda na svoje hodiny.

Ja som mal prvú hodinu s Bellou. Skoro všetky mám s ňou, okrem hodiny tesne pre obedom. Ona jediná z rodiny je so mnou v treťom ročníku. Ostatní sú vo štvrtom.

Popravde ani neviem ako som sa dostal do učebne ani nič iné. Hlavu som mala stále plnú Alice. Podvedome som si šúchal krk, ktorý ma dosť šteklil.

Bella ma ťahala z učebne do učebne. Všimla si, že som fakt mimo. Kto by aj nebol, po tom rannom zážitku?

Dokonca ma doviedla k dverám do učebne, kde som mal hodinu. Až teraz som si uvedomil, že je to hodina tesne pred obedom, to znamená jediná bez Belly. Nie, že by mi prekážalo, že tu nie je. Naopak som trošku šťastnejší. Cítiť celú hodinu jej túžbu po Edwardovi je fakt niečo.

Otvoril som dvere a zamieril na svoje miesto. Až teraz som si uvedomil, že tam niekto sedí. Pozrel som sa ktože je ten opovážlivec a skamenel som na mieste.

 

ALICE:

Profesor ani nenamietal, keď sme prišli s Jaredom neskoro. Vyhovorili sem sa, že sme sa zdržali v kancelárii. Rýchlo nám podpísal papiere a poslal nás sadnúť si do lavíc. Bohužiaľ, už nebola voľná žiadna celá lavica, tak nás posadil k nejakým miestnym študentom. Jareda posadil k nejakému chalanovi, čo mal okuliare na špičke nosa a hlavu mal zavŕtanú v knihe. Ani nereagoval na jeho pozdrav.

To ja som mala zase raz šťastie. Profesor ma posadil k nejakej babe. Zmaľovaná bola horšie ako veľkonočné vajíčko a neustále sa vrtela. A ústa sa jej nezavreli celú hodinu.

Volala sa Jessica a stavím sa, že ak sa v okruhu 50 kilometrov niečo udialo, ona to vedela prvá.

Ja som si len šúchala krk – ktorý pálil ako čert – a tvárila sa, že ma jej klábosenie fakt zaujíma. Spozornela som, až keď sa spýtala vec, ktorú som nečakala.

„Počuj, vy sa poznáte s Cullenovcami? Na tom parkovisku to tak vyzeralo,“ a milo sa usmiala. Stavím sa, že zháňa niečo nové, o čom by mohla klebetiť.

„Cullenovci? To sú tie decká, ktoré boli na parkovisku?“ snažila som sa pôsobiť nevinne. Náhodou by sa jej niečo mohlo zdať a spravila by s toho celosvetovú aféru.

„No hej, to sú oni,“ povedala už smutnejšie. Pravdepodobne som jej zrušila možnosť získať nejakú klebetu.

„Oni sa prišli predstaviť, ináč ich nepoznáme,“ povedala som a až vtedy si uvedomila, že je to pravda.

Potom už našťastie zazvonilo a ja som celá natešená vstala. Avšak moje nadšenie opadlo, keď som zistila, že s ňou mám aj nasledujúcu hodinu. To sa môže stať len mne.

V triede som si hneď sadla k nej, inak to ani byť nemohlo. Jediné voľné miesto bolo vedľa nej.

Stále trkotala a ignorovala učiteľa. Ešteže som nemusela dávať pozor.

Au. Ten krk pálil snáď ešte viac ako ráno. Ruku som mala na mojom “tetovaní“ a stále si ho šúchala. Aj tak to nepomohlo, ale nemohla som sa zastaviť.

Jessica trkotala a trkotala. Ani som nevnímala čo hovorí, či kde vlastne som.

Akurát som vošla do učebne kde som mala mať poslednú hodinu pred obedom. Bola som nadšená. Malo to dva dôvody. Konečne som sa zbavila Jessicinej “nenahraditeľnej“ spoločnosti a okrem toho, konečne sa najem. Bola som fakt hladná.

V triede bola jedna voľná lavica. Celá natešená som k nej zamierila. Sedela som tam sama. Bola to ešte aj posledná lavica v rohu, takže som mala perfektný výhľad na celú triedu. Sedela som v uličke. Ešte by nejakého prehnane ochotného človiečika napadlo robiť mi spoločnosť.

Zrazu sa opäť otvorili dvere a ktože nevošiel? Jasper. Vyzeral, že si vôbec nevšimol, že tam sedím. Oneskorene som si uvedomila, že pravdepodobne sedím na jeho mieste.

Pozeral do zeme a vyzeral byť zamyslený. Ja som ho pozorne sledovala pohľadom. Ani neviem, čo mi to napadlo ale mala som nehoráznu chuť skočiť k nemu a objať ho.

Bol už skoro pri lavici, keď sa konečne pozrel mojim smerom. Na chvíľu zamrzol, no potom sa zoširoka usmial a svižným krokom mieril, k teraz už našej lavici.

„Ahoj,“ povedal veselo a posadil sa na miesto vedľa mňa. Vyzeral byť vážne potešený, že ma vidí.

„Ahoj, dúfam, že ti nevadí, že tu sedím. Bolo to jediné voľné miesto,“ povedala som nadšene. Nevedela som sa zastaviť. Bola som akási spokojnejšia keď sa vyskytoval pri mne. Cítila som sa “skrotená“. To bolo ešte čudnejšie. Ja som v podstate divoká šelma. Sám to videl.

„Nie, nevadí. Vlastne som rád, že tu sedíš ty, aspoň si tu už nesadne nikto iný,“ a krásne sa usmial. Bol taký sladký. Bože, čo to zase trepem za somariny? Asi mi preskakuje.

„Ja... chcela by som sa ospravedlniť za svoje správanie, ale keď som zranená a naštvaná, neovládam svoje reakcie tak dokonale. Mohol by si to povedať aj ostaným?“ spýtala som sa. Neviem prečo, ale proste som sa musela ospravedlniť. A nie len preto, že som vyrastala v dobe, kde mala hlavné slovo etiketa. Proste som mala pocit, že je to správne.

„A čo keby si im to povedala sama? Za chvíľu je obed, tak si k nám môžete prisadnúť. Aspoň si pohovoríme o tomto,“ a ukázal na moju ruku, ktorá úplne automaticky šúchala môj krk. Trochu som sa zarazila, keď som si to uvedomila.

„A nebude im to prekážať? Predsa len som sa nesprávala nejako milo,“ povedala som previnilo. Aj som sa tak cítila.

„Keby im to aj vadilo, nemáte inú možnosť. Náš stôl je jediný, pri ktorom sú voľné miesta. Nikto sa k nám neodvážil prisadnúť,“ povedal veselo a opäť sa usmial. Ukázal svoje dokonalé biele zuby.

„To ste takí strašidelní?“ spýtala som sa roztopašne. Opäť ma prepadla akási hravá nálada aj napriek tomu, že krk ma pálil ako sto čertov.

Celú hodinu sme sa rozprávali. O všelijakých somarinách. Samozrejme sme hovorili príliš ticho na to, aby to zachytili ľudské uši. Profesor si našu lavicu ani nevšímal. Bol zabratý do svojho vysvetľovania a my do svojho rozhovoru.

Rozprával mi o svojej rodine a ako to funguje. Prekvapilo ma keď mi povedal, že ich je doma desať a snáď ešte viac, keď povedal, že sú tam len traja upíry. On, jeho brat Edward a jeho “otec“ Carlisle. Najviac ma však prekvapilo, keď povedal, že jeho otec je lekár. No koho by to asi neprekvapilo. Upír a pracuje v prostredí, kde je asi najviac krvi. To je akoby ste zavreli čokoholika do továrne na čokoládu a čakáte, že sa jej ani nedotkne.

Ani neviem ako, ale celá hodina prešla akoby ste švihli čarovným prútikom. Zrazu len zvonilo a ja som spolu s Jasperom mierila do jedálne. Pred jedálňou ma už čakal Jared a nedôverčivo si premeriaval môjho spoločníka. V rýchlosti som mu vysvetlila situáciu. Nebol nadšený, že bude musieť jesť v prítomnosti upírov, ale aspoň nefrflal.

Keď sme vošli, všetci na nás pozerali. Aj chalani, aj baby. Jared bol krásny – veď je to menič – ja tiež nie som na zahodenie a Jasper je kus. Tak kto by nepozeral? A okrem toho, kedy naposledy sa Jasper – alebo ktokoľvek z Cullenovcov – bavil s niekým mimo rodiny?

Najskôr sme zamierili k pultu z jedlom. Nabrali sme si toho dosť. Hlavne Jared. No čo, jeho organizmus proste všetko rýchlo spáli. Ja som si už zvykla a podľa Jasperovho rozprávania sú na tom poloupíry podobne. On to musí poznať, veď sa ako poloupír narodil.

Zamierili sme teda k stolu, kde už sedeli jeho súrodenci. Netvárili sa bohvieako nadšene. Boli skôr prekvapení. Ani sa im nečudujem. Ešte pred dvoma hodinami som ich chcela zabiť a teraz sa smejem a rozprávam sa s Jasperom akoby sme boli starí známi.

„Čo ich sem ťaháš?“ zasipela na Jaspera tá blondína. Podľa jeho rozprávania jeho sestra Rosalie.

„No, ja som sa vlastne chcela ospravedlniť za svoje správanie,“ povedala som a všetci vyzerali, že ich to prekvapilo. Dokonca aj Jareda. Ešte nikdy ma nevidel ospravedlňovať sa upírom. Vlastne poloupírom, ale to je jedno. Vždy som sa ospravedlňovala len jemu a občas niekomu inému.

„Aj tak si nemajú, kde sadnúť a my máme miesta viac než dosť,“ povedal Jasper rozhodne a pokynul nám rukou, aby sme si posadali. Ja som sedela niekde v strede. Z jednej strany Jared – ktorý bol až nezvyčajne pokojný – a z druhej strany sedela tá tmavovlasá upríka. Isabella. No vlastne ju volali Bella a Jasper ju volal Is. Usmievala sa na mňa. Nesmelo som sa usmiala tiež.

Vtedy sa ozval môj krk. Zase pálil. A horšie ako ráno. Bože, čo to nikdy neskončí? Moja ruka automaticky vystrelila.

„Al?“ spýtal sa opatrne Jared a pozeral mi na krk.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Jasper.

„To by som tiež rada vedela,“ zašepkala som skôr pre seba ale aj tak to počuli.

„Bolí ťa to? Nechceš, aby sa na teba môj otec pozrel?“ spýtala sa Bella. Bola veľmi milá. Pokrútila som hlavou.

„Nebolí ma to, len to strašne páli. Akoby som si kožu pálila ohňom,“ povedala som a opäť si pošúchala krk. Zrazu sa vedľa mňa ozvalo zalapanie po dychu...

 


Za ten koniec ma nevraždite, prosím. Aj tak by vám to nepomohlo :D



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 5. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!