Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 2. kapitola

Last Cat - 2. kapitola Pokračovanie je tu. Neviem čo sem písať, tak snáď len príjemné čítanie, a potom nezabudnite pridať nejaký koment. Vďaka, nessienka :)

2. kapitola

 

ALICE:

Do La Push sme dorazili za menej ako hodinu. Prvý išiel Jared.

Zrazu zastavil pre nejakým menším červeným dokom neďaleko lesa. Pred domom stál nejaký mladý chalan a nejaká baba, ktorú držal okolo pása. Pravdepodobne jeho priateľka.

Ten chalan – pravdepodobne Jacob – sa usmieval ako slniečko. Musím uznať, že vyzeral fakt dobre. Tmavšia pleť, čierne vlasy po krk a vypracované telo. Sen každej baby, teda až na mňa. Za prvé je zadaný, a za druhé, vzťah z mojim pôvodom by asi nebol bohviečo.

Zastavila som hneď za Jaredom a zosadla z motorky. Ten chalan na mňa len prekvapene pozeral. Asi ďalší, čo ma problém vidieť babu na motorke.

Dala som si dolu helmu a vydala sa za Jaredom, ktorý už stál pred tým chalanom a niečo mu hovoril.

„Tak Jacob, toto je Alice. Alice toto je Jacob,“ povedal hneď ako som sa k nemu postavila a tak potvrdil moje domnienky.

„Teší ma Jacob,“ podala som mu ruku a usmiala sa na neho.

„Aj mňa a toto je Ness, moja snúbenica,“ a ukázal na dievča po svojom boku. Podľa pachu to bola menička. Musím uznať, že bola fakt nádherná. Čierne vlasy, približne rovnakej dĺžky ako mal Jacob, krásne modré oči a opálená pokožka. Celkovo vyzerala nádherne. Usmievala sa ako anjelik.

„Ness?“ Spýtala som sa popletene. To bude asi prezývka, nie?

„Vanessa. A teším ma Alice, Jared.“ Povedala a objala ma. Jaredovi podala len ruku.

„Teší ma Vanessa,“ a usmiala som sa. Bola veľmi milá. Možno si nájdem novú kamošku.

„Poďte dovnútra, mali by sme sa pozhovárať,“ ozval sa ten Jacob a pokynul hlavou smerom k domu. Ja s Jaredom sme len prikývli a nasledovali ho do domu.

„Tak Alice, Jared mi spomínal, že si niečo ako menič, je to pravda?“ spýtal sa narovinu Jacob a ja som sa zamračila. Výhražne som sa pozrela na Jareda, ale ten sa tváril ako neviniatko.

„No je to pravda. Čo ti vlastne povedal?“ Nebudem mu vykladať blbosti. Možno Jared nevyzradil nič podstatné.

„No, povedal, že sa meníš na pumu, tak mi napadlo, či by si nám nechcela pomôcť,“ povedal milým hlasom. Ja som si až vydýchla. Ten Jared predsa len používa mozog. Občas. Aspoň, že povedal moju obľúbenú podobu.

„Vlastne povedal pravdu. A pomáhať vám je to najmenej, čo môžem urobiť za to, že ste nás tu nechali bývať,“ a opäť úsmev. No čo aspoň budem mať po nociach čo robiť.

„Dobre teda. Vy dvaja by ste mohli chrániť oblasť neďaleko hranice pri mori. Tam nikdy nie je dostatok ľudí. S nami by ste nemohli komunikovať myšlienkami, tak by mohol Jared zaviť, keby bol problém,“ povedal a pritom nám pokynul, aby sme si posadali k stolu.

„To nebude problém,“ povedala som naraz s Jaredom. Len sme sa na seba usmiali.

„Dobre teda. Prvá hliadka vám začne o dva dni, alebo aj skôr. To aby ste si mohli zvyknúť a povybavovať si potrebné veci. Teraz poďte za mnou, ukážem vám vaše izby,“ povedal a ukázal na schodisko. Vyzerá byť milý.

Vyšli sme schody do poschodia a tam boli troje dverí. Dúfam, že aspoň jedna bude kúpeľňa.

„Takže tieto dvere,“ a ukázal dvere v rohu. „ Vedú do kúpeľne. Tie dvoje sú izby, ale nie sú zariadené. Obidve sú otočené k lesu, aby ste mohli nepozorovane chodievať von. Kúpeľňa je zariadená. Tak sa choďte zabývať,“ povedal a zamieril dolu. Ja som neváhala a hneď som skočila po Jaredovi. Chytila som ho pod krk a oprela o stenu.

„Vieš, že nemáš robiť kraviny za mojim chrbtom. Na čo si vôbec myslel?“ povedala som nahnevane. Môj hlas znel skoro ako prskanie. To robí ten mačací gén vo mne.

„Prepáč Al, chcel som ti len pomôcť. Viem, že sa príšerne nudíš, tak som ti našiel zábavu,“ povedal a zdvihol ruku v geste akože sa vzdáva.

„Dobre, ale mal si mi to povedať,“ zaprskala som a pustila ho.

„Nabudúce ti to poviem,“ povedal trošku priškrteným hláskom. Asi som ho priškrtila trošku viac ako bolo treba.

„To by som prosila. A teraz si poď vybrať izbu,“ povedala som a už som bola upokojená. Rýchlo príde, rýchlo odíde.

Jared si vybral izbu na kraji, hneď oproti schodisku a mne ostala tá vedľa. Bližšie ku kúpeľni, čo je vlastne prínos. Jared v kúpeľni trávi viac času ako zakomplexovaná puberťáčka.

Izby boli prázdne a nám dovezú nábytok až poobede. A tam budú len niektoré veci. Napríklad Jaredova posteľ, lebo by na inej vraj nezaspal, moje skrine, lebo mám k nim fakt citový vzťah. Dala mi ich moja najlepšia kamoška predtým, než odišla. Bolo to asi pred 20 rokmi a odvtedy sa ani raz neozvala. Moja kamoška Caroline.

„Tak čo neskočíme do mesta na nákup zvyšného nábytku?“ povedal Jared a stále bol vo svojej izbe, ja som bola vo svojej a kochala sa pohľadom na les. Moja izba bola tak priemerne veľká a mala veľké okno smerom k lesu. Obyčajná, ale za taký výhľad by som dokázala aj vraždiť.

„Tak poďme,“ povedala som smutne. Nemám rada nákupy, ale keď sú  nevyhnutné, pretrpím ich. A ja predsa na niečom spať musím. Neusteliem si na tie tri hodiny na zem alebo v lese.

Helmu so nechala doma, pretože ideme Jaredovým autom. Predsa len by nebolo bohviečo, keby sme sa stále naháňali a nakoniec by sme ani nešli nakupovať, a potom by som si vážne ustlala v lese.

V meste sme boli za pol hodinku. Jared tiež zbožňuje rýchlu jazdu. Niekto by mohol povedať, že jazdí ako šialenec, ale ja nie. Niekedy som horšia ako on. A to som, prosím pekne, dievča.

„Tak čo, ideme spolu, alebo každý sám?“ spýtal sa Jared typickú otázku, keď sme nakupovali. Nebývalo to často. Ja vážne nemám rada nakupovanie.

„Ako chceš, ale radšej asi sami,“ povedala som a on prikývol. Prečo sa necháva takto ľahko ovplyvňovať?

Zakrútila som nad ním hlavou a vystúpila z auta.

Vošli sme do nákupného centra a zamierili na druhé poschodie, kde sa podľa všetkého nachádzalo oddelenie nábytku. Ja som si vyberala len posteľ a absolútne som s tým nemala problém. Hlavne aby bola čierna a hodila sa k môjmu čiernemu masívnemu nábytku. Niekedy je to problém, ale teraz som ju hneď zbadala. Vyzerala som z dôb mojej mladosti. Asi zo 14. alebo 15. storočia. Proste to je jedno, ale vyzerala ako posteľ čo mali rodičia, keď som bola malá a hlavne, keď ešte žili.

Hneď som ju teda kúpila a – nerada – som sa presunula do oddelenia textilu. Predsa len budem potrebovať nejakú deku a obliečky na moje periny, ktoré mi tiež majú doviesť.

Z výberom som nemala problém. Obliečky som si vybrala dvoje. Červené z čiernym drakom a čierne z červenou pumou. Presne pre mňa. Ešte jednu čierno-červenú deku a bola som hotová. Teraz budem musieť ešte asi hodinu čakať kým si vyberie Jared. Niekedy si vyberá dlhšie ako nejaká baba. A keby som mu pomáhala z výberom bolo by to ešte horšie.

Z dvomi taškami som sa teda prechádzala po chodbách nákupného centra a snažila sa ignorovať všetky tie zvrhlé pohľady mužského osadenstva. Ešte, že zo mňa aj v ľudskej podobe vyžaruje tá dravosť a nebezpečnosť mačkovitej šelmy, ináč fakt neviem. Ľutujem takých ako je Jared. Ten sa nápadníčok nestrasie a prenasledujú ho aspoň pol roka. Potom radšej predstieram, že som jeho priateľka, aby ho tie ženské neuhnali k smrti.

Prechádzala som sa po chodbe a absolútne nevnímala nič okolo seba, keď som zbadala vo výklade niečo fialové. Okrem červenej a čiernej je fialová moja najobľúbenejšia farba. Prečo asi?

Vo výklade obchodu z názvom Halloween, bol nádherný tmavofialový plášť s kapucňou. Mohla by som ho použiť pri mojej nočnej podobe, aspoň by ma tak ľahko nik nespoznal.

Vbehla som do vnútra a za pol minúty už som odchádzala aj s plášťom.

Teraz som bola tiež mimo a prechádzala sa, ale stalo sa mi to osudným. Hneď pred obchodom som totiž vrazila do nejakého studeného tela. Do upírieho tela, vôňa mi to potvrdila. Keby že som človek, asi si niečo aj zlomím.

Pozrela som hore a videla prekvapený pohľad nejakej vysokej blonďavej poloupírky. Poloupírky podľa toho, že jej bilo srdce a mala modré oči.

„Ja prepáč nevidela som ťa,“ začala sa ospravedlňovať. Ja som len mávla rukou a začala si zo zeme zbierať svoje rozsypané veci. Ona mi pomohla. Zodvihla môj plášť. Chvíľu naň zarazene pozerala ale potom ho dala do tašky.

„Na čo ti je ten plášť? Teda ak sa smiem spýtať,“ povedala hláskom alá ja som svätá.

„Ale jasné. Je to kostým na Halloween,“ povedala som a v duchu si nadávala. Trepla som prvú sprostosť, čo mi napadla. Je nenávidím Halloween a ešte si naň budem kupovať kostým. No ale čo som jej mala povedať: Prepáč, ale ja som v noci polomačka a potrebujem zakrývať svoju identitu...? Ešte by si myslela, že som blázon.

Chcela sa asi ešte niečo spýtať, ale vzduch sa premiešal z Jaredovou vôňou. Tá blondína len skrivila tvár. Upírom vlkolaci smrdia. Mne našťastie obidva druhy voňajú.

Tá blondína sa len ticho ospravedlnila a rýchlo odišla odtiaľ, odkiaľ prišla.

„Jared, ty si fakt úžasný. Asi ťa na plašenie použijem častejšie. Keby náhodou zlyhal môj vlastný,“ teraz som si vlastne uvedomila, že na ňu akoby nepôsobil. Ale prečo? No čo možno na upírov nepôsobí, keďže sami majú takúto ochranu.

„Jasné v pohode. Máš už nakúpené?“ A kývol hlavou smerom v taškám, ktoré už mali pôvodní obsah. Len som kývla hlavou a vybrali sa sme sa smerom k autu a mierili domov.

Nábytok nám doviezli asi o hodinu a naše veci zo Seattlu prišli asi hodinu potom.

Musím uznať, že naše izby vyzerali fakt skvele. Ja som mala červeno-čiernu kombináciu. V strede samozrejme trónila moja nová posteľ. V jednom rohu bola moja skriňa, v druhom môj písací stôl a na ňom môj notebook. V izbe bol huňatý červený koberec.

Jaredova izba vyzerala podobne len on mal modro-čiernu kombináciu.

Zrazu niekto zaklopal.

„Poď dnu,“ povedala som a sadla si na posteľ, na ktorej som doteraz ležala.

Dnu vošli Jared z Jacobom po boku. Jacob sa usmieval a Jared sa tváril dosť previnilo.

„Tak čo ideme? Si pripravená?“ spýtal sa nedočkavo Jacob a ja som bola zmätená.

„Kam?“ opýtala som sa popletene a mala zlý pocit, že Jared opäť skončí na stene.

„Myslel som, že ti to Jared povedal. Ideme na kopec, je tam niečo ako prijímací ceremoniál,“ povedal ticho Jacob.

V tej istej sekunde som vyletela z postele a prišpendlila Jareda na stenu. Začala som na neho prskať.

„Čo ďalšie si mi nepovedal Jared? Je večer, dopekla. Vieš, čo sa môže stať,“ zaprskala som na neho. Len veľmi ťažko som ovládla pud mačky a neskočila mu po hrdle.

Znovu som zaprskala. Do izby vletela aj Ness, asi začula hluk.

Zrazu som na pleciach zacítila dve teplé ruku, ktoré ma ťahali preč od Jareda. Bránila som sa, ale dvaja vlkolaci sú dosť aj na mňa. Nechala som sa teda odtiahnuť a namosúrene začala pochodovať po izbe.

„To bolo čo?“ Spýtala sa Ness. Len som opäť zaprskala a ďalej šliapala svoju cestičku.

Zrazu som na stene bola ja. Pod krkom ma držala Ness a výhražne na mňa pozerala.

„Nemala by si mi ohrozovať rodinu, lebo kamarátka nekamarátka zabijem ťa,“ na potvrdenie svojich slov zavrčala.

„To sa ti nepodarí a aj tak je to jeho vina. Vie, že mi nemá takéto veci zamlčiavať. Nie som šelma, s ktorou si radno zahrávať a hlavne nie večer,“ povedala som sa môj hlas stále pripomínal prskanie mačky.

„Kto vlastne si, že sa bojíš noci?“ spýtal sa posmešne Jacob.

„Jake byť tebou nedráždim ju. Nie nadarmo sa hovorí, aby si tigra neťahal sa chvost. Mne sa to už párkrát vypomstilo a keby som nebol vlkolak, tak by ma aj zabila,“ povedal pevným hlasom Jared. Ja som sa pomaly dostávala do normálu. Do toho človečieho normálu.

Ale miestnosťou sa ozvala dvojitý smiech. To sú teda tupci. A vraj majú niekoľko sto rokov. Veď sa správajú ako batoľatá.

„To mi chceš povedať, že také maličké stvorenie, čo sa mení len na pumu, by ti dokázalo ublížiť? Dokonca ťa zabiť?“

Tak a toto bolo príliš. Vytrhla som sa z Nessinho zovretia a v rýchlosti sa premenila na pumu. Na čiernu pumu, ale nie obyčajnú. Bola som podobne ako vlci rovnako veľká.

V tejto podobe som dobre cítila ich strach a ten ma len poháňal. V mojej povahe je zabíjať všetko čo sa bojí.

„No tak Al, nerob to. Mohla by si to ľutovať. Prosím, nerob to,“ prosil Jared a pozeral sa mi do mojich mačacích očí. Vedel čo na mňa platí, sám niečo takéto zažil. Stačí sa mi pozerať do očí. To nemá rád asi žiadny predátor.

Neochotne som s premenila späť. Ďalšia výhoda bola, že moje oblečenie sa objavilo a stratilo vždy keď som sa premieňala.

„Ness, Jake prepáčte. Mrzí ma to. Jared vďaka,“ povedala som a môj hlas už neznel ako prskanie mačky.

„To je v pohode Alice. Ja, no prepáč. Jared mi nikdy nepovedal, že by sa takéto niečo mohlo stať,“ povedal Jake a mala som pocit, že keby sa mohol tak sa od hanby prepadne.

„To nič, za to môžu moje inštinkty. Ale nechajme to tak a radšej poďme kým bude noc. V čom vlastne spočíva ten prijímací ceremoniál?“ spýtala som sa keď sme všetci vyskočili z okna. Prekvapilo ma keď som zistila, že aj Ness ide s nami.

„V podstate je to boj. Vyberieš si jedného meniča a budeš s ním bojovať a keď vyhráš, tak ťa zoberiem. Ak nie, tak proste len nemôžeš strážiť,“ povedal Jake a vtedy sme vstúpili na lúku, kde bolo asi 50 ľudí. Podľa pachu všetko meniči.

Prekvapilo ma, keď som si všimla, že je tam asi 15 dievčat. Samozrejme všetci boli indiáni, či už z pobrežia alebo z iných kmeňov.

Do stredu sa prebojoval Jake a ja som si až teraz uvedomila, že je z neho cítiť Alfa. Samozrejme ostatní meniči ani upíry by to necítili ale ja som mačka a cítim kto je nadradený a kto je podradený.

„Takže decká. Toto sú Alice a Jared a uchádzajú sa o miesto hliadky. Kto pôjde prvý?“ začal jednoducho Jake. Ja som bola ešte trochu vytočená a mohla by som niekomu vážnejšie ublížiť.

„Jared choď ty,“ povedala som mu a on prikývol. Z jedného rohu sa ozval pobavený smiech.

Švihla som pohľadom na to miesto. Smial sa nejaký chalan, ktorý mohol mať maximálne 17 rokov a bol asi o 10 centimetrov vyšší ako ja.

„Ale, že by si sa bála?“ spýtala sa pobavene a Jared sa vedľa mňa napjal. Vedel, čo bude nasledovať.

„Jediné čoho sa bojím, je aby som ti neutrhla hlavu ty blbec!“ zakričala som a opäť sa ozval prskot divokej mačky. Väčšina báb, aj chalanov, podskočila. Avšak ten idiot sa ani nepohol. Len sa na mňa provokatívne pozeral a na tvári úsmev alá blbeček.

Tak to chlapec prehnal.

Mierne som sa nahrbila a zakrádala som sa smerom k nemu. V tom som však zacítila niečo iné. Vedľa neho stála malá tmavovláska a bála sa. Moje inštinkty boli momentálne nastavené na režim lovec. To znamená, že strach ma len popoženie. Obrátila som teda svoju pozornosť na ňu a a chystala sa skočiť, keď ma zastavili mocné ruky. A neboli len jedny...


Tak čo páčilo sa vám to, alebo nepáčilo? A teraz zásadná otázka: má zmysel pokračovať? Zaujalo vás to? Tak sa vyjadrite, máte na to priestor, čas aj príležitosť.  S láskou vaša nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 2. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!