Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska medzi ružami Prológ a 1. kapitola

Láska medzi ružami Prológ a 1. kapitolaPrológ a 1. kapitola Lásky medzi ružami. V 1. kapitole má Bella šesť rokov a prvýkrát spoznáva Edwarda.
Dej: Na začiatku je Bella ako malé dievčatko, u svojej babičky, v krásnej záhrade plnej ruží, má svoje obľúbené miesto, hojdačku. Najsvetlejším bodom jej dňa je vždy to, keď sa chystá k babičke. Obdivuje jej prácu na záhrade a miluje jej záhony ruží. Až jedného dňa spozná Edwarda. Spolu sa hrajú a Bella sa čím ďalej tým viac teší na stretnutie s ním, ako iba na hojdačku. Hoci sa s ním stretne iba párkrát, je nešťastná z náhlej smrti svojej babičky, predaja jej záhrady a toho, že odvtedy ho už nevidela. Až sa jedného dňa, keď už má osemnásť rokov, vráti ku babičkinmu domu zaspomínať si a stretne ho tam. Spozná ho aj po dlhých dvanástich rokoch?

Prológ

Keď sme ešte boli deťmi

Stála som na chodníku pred domom, ktorý hoci sa po zmene majiteľa zmenil, stále mi pripomínal domček mojej babičky, ktorý sa stal najsvetlejším miestom mojich detských spomienok.

Je to dávno, povzdychla som si a oprela sa o drevený, latkový plot. Záhrada nevyzerala tak krásne ako kedysi a dom sa z útulného zmenil na strohý mestský, taký, v akom by babička nikdy žiť nedokázala. Terajší majiteľ hocako by sa snažil, jeho dávnu krásu by neobnovil, mne už bude navždy pripomínať viac cudzie miesto ako domov. Spomenula som si, ako moja stará mama niekedy aj celý deň, dokázala byť vonku v záhrade a starať sa o ňu, zvelebovať ju. V bielych letných šatách jej pohyb pripomínal tanec krásnej labute, hoci so súmrakom sa na šatách objavili aj fľaky trávy a hliny, znaky tvrdej práce a starostlivosti o kvety.

Predstavila som si seba, ako som sa hojdávala na malej útulnej hojdačke vzadu, medzi záhonmi divých, hoci upravených ruží. Dokázala som tak tráviť celé dni. Spolu so spomienkami sa mi po lícach rozkotúľali aj horúce slzy ľútosti. Prvá dopadla na zaprášený vyschnutý chodník a v teplom letnom vzduchu sa hneď vyparila, dávajúc mi tak jasné znamenie, že tak, ako ona rýchlo zmizla, sa mám prestať trápiť minulosťou a zapamätať si len to najlepšie z nej.

Jediným trhaným pohybom som slzy zmietla z mojej tváre a otočila sa na odchod. Skoro som ale do niekoho vrazila, tak som rýchlo zodvihla pohľad a ospravedlňujúco sa na neho usmiala. Bol to vysoký mladík s bronzovými vlasmi a zelenými očami, ktoré mi niečo, alebo skôr niekoho pripomínali. Nevedela som však prísť na to, koho, tak som si povedala, že sa mi to len zdá a chcela sa okolo neho prešmyknúť, aby som sa mohla vrátiť domov.

„Prepáč,“ uskočil mi z cesty, aby ma pustil.

„Ďakujem,“ povedala som a ešte raz sa mu pozrela do očí a usmiala sa. Už som bola pár krokov za ním, keď prehovoril.

„Mám pocit, že sa už poznáme,“ zašepkal a ja som sa otočila. „Mohol by som vedieť tvoje meno?“

Pozeral na mňa so záujmom v očiach a ja som sa začínala cítiť nesvoja. Prečo chce vedieť moje meno? Ale veď keď mu ho poviem, aspoň bude vedieť, že sa mýlil, a že sa nepoznáme. Trochu som sčervenala, keď som mu potichu odpovedala.

„Bella. Moje meno je Bella Swanová.“ A tým sa u neho spustila reťazová reakcia. Najprv sa jeho prekvapenie prehĺbilo, potom sa zamyslel a nakoniec som doslova počula to ťuknutie, keď všetko zapadlo tam, kam malo a prišiel na to, čo hľadal.

„To snáď ani nie je možné. Nevedel som, že ťa ešte niekedy stretnem,“ začal a úsmev sa mu roztiahol od ucha k uchu. Prišiel o krok bližšie ku mne a roztiahol ruky, ako by ma chcel objať. Zaváhala som, lebo som nevedela, čo tým myslel. Ale veď tie jeho oči mi boli tak povedomé! Ešte si spomenúť.

„Poznáš ma, Bella. Ja som Edward Masen.“ Preletela mnou vlna šoku a na chvíľu som sa nemohla pohnúť z miesta. Dávala som  si dokopy to, čo mi práve povedal. Ale veď to predsa bolo tak dávno... Myseľ mi zaplavili spomienky, spomienky na malého rozkošného chlapca, ktorého som stretla, ešte keď moja babička žila. S ktorým som sa hrávala a ktorého som musela po rozhodnutí mojich rodičov tento dom predať, opustiť.

„Edward! Naozaj si to ty!“ vykríkla som od radosti a vrhla sa mu do nastavenej náruče. Síce sme nevideli celé veky, stále som cítila puto nášho priateľstva. Bolo mi jedno, že pred chvíľou to bol pre mňa iba „cudzinec“, teraz som tu stála a objímala svojho jediného verného priateľa z detstva.

______________________________________________________________________________

1.kapitola

Hojdačka v ružiach

Bolo krásne jesenné popoludnie a slniečko svietilo. Na oblohe nebol ani jeden obláčik a slnečné lúče pomaly sfarbovali zelené listy stromov na žlté, oranžové a červené. Na veľkom košatom dube s hrubým kmeňom visela hojdačka, malá a útulná. Mimoriadne krásny, do zlata sfarbený list sa vydal na svoju poslednú púť a dosadol do mäkkej trávy rovno pod ňu, pod nohy malého dievčatka, ktoré na nej sedelo a s naradosteným výrazom sledovalo prírodu okolo seba. Hnedovláska s očami tej najtmavšej čokolády sotva špičkami dosiahla na zem, no len sa pevnejšie rukami chytila lán a prudko sa odrazila.

Ako letela vzduchom, hnedé zvlnené vlasy viali za ňou a ona len naradostene výskala. Odrážala sa čím ďalej, tým vyššie a predstavovala si, že lieta. Že sa môže dotknúť oblohy, dotknúť sa slnka. Vôkol nej sa rozprestierali upravené kríky krvavočervených ruží a ich vôňa ju celú napĺňala.

„Ahoj, Belli!“ ozval sa spred domu jemný hlas a vzápätí sa spoza rohu vynorila tvár s krátkymi upravenými bielymi vlasmi a usmievala sa na ňu.

„Babii!!“ potešila sa Bella a rýchlo zoskočila z hojdačky. Trochu sa zakymácala, no ustála to a potom sa rozbehla za ňou. Ako malý drak sa na ňu vrhla a skočila jej do náruče.

„Ach, toto mi nerob, miláčik, predsa už nie som taká mladá, ako som bývala,“ zasmiala sa jej stará mama a položila ju na zem. Bella sa na ňu len s rozžiareným pohľadom pozrela, a povedala jej:

„Ty budeš vždy mladá, babi.“

Obe sa na tom zvesela zasmiali a pobrali sa dnu do domu. Stará mama vyložila Bellu na kuchynskú linku a sadla si na stoličku ku stolu. Z tašky, ktorú priniesla, začala vybaľovať nákup a uložila ho na stôl.

„Nedala by si si chlebík s nutelou?“ pozrela na Bellu držiac v ruke pohár s orieškovou nátierkou.

„Chlebík s nutelou! Áno!“ vykríkla malá a tešila sa.

„Prosím,“ dodala nakoniec zdvorilo a anjelsky sa usmievala. No, kto by takému pohľadu mohol odolať? Babička sa zodvihla a prešla ku poličke.

„Tak aký bol prvý deň v škole?“ spýtala sa jej, zatiaľ čo jej chystala olovrant. Nutela bola Bellina obľúbená, tú by dokázala jesť aj celý deň. Lenže mama jej to nedovolila, lebo podľa nej to bolo strašne nezdravé. Takže Bella mala s babičkou tajomstvo, svoje spoločné nutelové olovranty.

„Najprv som sa bála, lebo som nevedela nájsť svoju pani učiteľku, ale potom sa mi to podarilo. Posadila ma vedľa Claire a s tou som sa hneď začala rozprávať. Teraz sú z nás kamarátky,“ vyhlásila malá hrdo a zazubila sa.

„Už sa teším, keď tam pôjdem zajtra. Ale ešte viac sa teším, keď budem potom môcť prísť ku tebe,“ dopovedala úprimne a potešene. Trochu sa na kuchynskej linke zahniezdila, lebo sa jej nesedelo pohodlne a čakala na svoje jedlo.

„Poď si sadnúť, Bella. A mamičke o tom nehovor,“ zašepkala stará mama sprisahanecky a žmurkla na ňu. Položila jej tanier na stôl a Bella hneď zoskočila z linky a posadila sa na vysokú stoličku. Pustila sa do jedenia a pritom opisovala svoje zážitky zo školy.

Po jedle sa znova rozbehla von do záhrady a skočila na hojdačku. Rozhojdala sa až tak, že jej bolo pomaly zle, potom radšej spomalila a už len na nej sedela a špičkami sa dotýkala vysokej, no upravenej trávy pod sebou.

Okolo záhrady, ktorá patrila jej babičke, boli ďalšie tri pozemky, dva z bokov a jeden zozadu. Napravo nebýval nikto a pozemok bol celý zarastený burinou. Nízky tehlový dom vyzeral moderne, ale bolo vidieť, že tam nikto nebýva. „Bellinu“ záhradu od tej neobývanej delili vysoké kríky s bielymi kvetmi, ktoré zakryli obyčajný drôtený plot a dokresľovali krásu záhrady.

Naľavo bol v malej záhrade učupený nízky domček, ktorý bol obývaný. Záhrada bola jednoduchá, bol v nej veľký bazén, altánok a pár ovocných stromov. Žil tam mladý pár, no väčšinou nebol ani jeden z nich doma, stále pracovali.

Zozadu bol na pozemok prilepený ďalší. Oddelený bol vyšším tehlovým múrom obrasteným brečtanom a za ním sa rozprestierala rozľahlá záhrada. V nej sa nachádzal veľký altán a veľa stromov, ktoré tienili jej prevažnú časť. Bella tam ešte nikoho nevidela ale vedela, že tam niekto býva.

(...)

Na ďalší deň Bella zase prišla navštíviť po škole „svoju ružovú záhradu“. Malý školský batoh odhodila ku dverám na verande, privítala sa so starou mamou a bežala  na svoju hojdačku. Sedela tam dlho a kochala sa krásou, ktorá ju obklopovala. Zrazu sa za ňou ozvalo jemné zašuchotanie, ktorému však nevenovala pozornosť. Medzi listami brečtanu sa vytvorila medzera a objavil sa tam pár smaragdovo zelených zvedavých očí.

Bella si to nevšimla a ďalej sa hojdala. Neznámy ju chvíľu pozoroval a potom sa jeho zelené oči stratili a brečtan sa vrátil na pôvodné miesto.

Malý bronzovo vlasý chlapec zliezol z múra a zoskočil na zem. Prebehol popod všetky stromy, ktoré mali v záhrade kvôli tieňu, ktorý jeho rodičia mali radšej ako slnko, preskočil malú skalku a vbehol dnu do veľkého domu. V svojej izby schmatol zo stola papier, fixku a hneď bežal naspäť von. Sadol si na drevenú stoličku v altánku, papier položil na stôl a jediným pohybom strhol z červenej fixky vrchnák a začal písať. Pomaly, roztraseným a neistým prváckym písmom napísal pár slov. Potom správu zložil na polovicu a spravil z nej lietadielko.

Potichu pribehol ku plotu, opatrne ponad neho vykukol a potom natiahol ruku dozadu a lietadielko prehodil na druhú stranu. Rýchlo sa skrčil a prebehol ku stromom, na jeden  vyliezol a uvelebil sa v jeho korune. Sledoval, čo sa bude diať. Dievčatko, ktorému bol list určený bolo práve v záhrade, ako vždy, na svojej hojdačke. Správa preletela okolo nej a pristála na najbližšom kríku červených ruží. Prekvapene sa obzrela ponad plece dozadu, odkiaľ správa prišla, potom zoskočila dolu z hojdačky a pomaly a opatrne prešla ku kríku, ktorý poslúžil ako pristávacia dráha. Ešte raz sa obzrela za seba a potom pomaly siahla na list.

Roztrasenými prstami ho pomaly rozložila a keďže sa naučila čítať aj písať ešte predtým, ako išla do školy, vedela, čo sa tam píše. Pokriveným, neistým prváckym písaným písmom tam stálo:

Ahoj, ja som Edward. Videl som ťa v tvojej zahrade. Odpíš my na túto správu, prosím.

Bolo tam pár chýb, no Belle to nevadilo. Otočila sa ku záhrade za sebou, postavila sa na špičky a natiahla sa, aby sa mohla pozrieť cez plot. Rýchlo preletela očami po záhrade a hľadala toho, kto jej poslal správu, Edwarda. Nevidela ho však, veď bol skrytý a tak si len nespokojne vzdychla a otočila sa naspäť. List nechala položený na hojdačke a pobrala sa dnu vziať si nejakú ceruzku, aby mohla odpísať. 

Chvíľu rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Nerozhodne začala písať.

Ahoj, Edward. Prečo sa mi neukážeš? Už neviem čo mám napísať. Bella

Zložila správu naspäť a chcela ju prehodiť naspäť. Lenže lietadielko sa skrútilo naspäť a pristálo jej pri nohách. Skúsila to ešte raz, no znova sa jej nepodarilo. Netrpezlivo prevrátila očami, vzala ho do ruky, rozložila a potom skrčila do gule. Tú prehodila na druhú stranu plotu. Edward jej počínanie sledoval zo stromu a potichu sa smial. Papier sa zakotúľal až pod jeho strom a keďže tam Bella zo svojho miesta nemohla vidieť tak zoskočil a zohol sa poň. Pomaly si správu prečítal.

Bella zatiaľ vo svojej záhrade netrpezlivo poskakovala a čakala na odpoveď. Keď jej priletela k nohám, hneď bežala ku plotu aby videla Edwarda, no nestihla to. Tak aspoň zdvihla správu zo zeme a prečítala si ju.

Neukážem. Možno nabudúce. Máš pekné meno. Mama ma volá musím ísť. Zajtra ti znova napíšem. Papa

Rýchlo mu odpísala, hodila správu naspäť a posadila sa na hojdačku. Nečakala na odpoveď, lebo Edward jej napísal, že musí ísť. Ceruzku zapichla do zeme pod krík aby bola po ruke, keď bude znova odpisovať.

Edward si zatiaľ na druhej strane prečítal odpoveď. Nebola pravda, že mama ho volá, nechcel však, aby ho Bella hneď odhalila. Papier si odložil spolu s fixkou do altánku pod lavičku a bežal naspäť. A Bella na druhej strane teraz vôbec netušila, že už znova ju, ponad plot, sledujú smaragdovo zelené oči jej nového kamaráta, ktorého poznala sotva pol hodinu.

Páčilo sa? Druhú kapitolu sa budem snažiť napísať a pridať čo najskôr.;)

______________________________________________________________________________

/Ďalšia kapitola/

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Láska medzi ružami Prológ a 1. kapitola:

 1
12.03.2012 [16:35]

mispamoc pěkný. těším se na další =) Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!