Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola štrnásta

06.03.2011 (16:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2552×

Kapitola štrnásta

Mesiace ubiehali rýchlo ani voda v potoku. Alice a Jasper vypĺňali nielen panstvo, ale aj našu osamelosť. Až doteraz som sa nazdával, že mať Bell je to jediné, čo som mohol žiadať. Nebolo to tak – potreboval som aj dobrého priateľa, s ktorým by som sa mohol porozprávať o svojich obavách. Jasper mi rozumel, lebo poznal strach, ktorý drásal moje srdce. Bál sa nielen o svoju ženu, ale aj o moju Bell.

Bell a Alice sa spolu pripravovali na príchod svojich detí a my s nimi. Každý deň sme spolu plánovali, ako to bude ďalej. Všetci sme boli naplnení očakávaním z nového života, ktorý nám prinesie radosť.

Stále som sa však obával o Bell. Nielen preto, že sa blížil deň pôrodu, ale aj kvôli jej strýkovi a tete. Je pravdou, že nás návštevou nepoctili, vraj sa pani necíti dobre, ale posielali k nám starého sluhu, ktorý bol slizký ani had. Bell z neho nemala dobrý pocit a ja som na tom bol rovnako. Mal som pocit, že je stelesnením diabla, rovnako ako jeho krutý pán s manželkou. Záhadou ostávalo aj to, že sa nepokúsili o život mojej manželky. Ani mne, ani Jasperovi sa to nevidelo. Predsa, chceli ju zabiť a odrazu by ich túžba po smrti omrzela? To pochybujem. Možno ich odradila hraná strata pamäti, ale aj tak. Bolo to veľmi zvláštne, ale bol som za to aj trochu rád. Bell aspoň nič a nikto neohrozoval. Aspoň nateraz.

Ležal som na lôžku a na hrudi som cítil šteklenie dychu mojej manželky. Pohladil som ju po vlasoch a následne ju pobozkal. Ako nadchádzal čas príchodu dieťatka, bola slabá. Veľa spala, ale aj tak som sa o ňu bál. Môj strach ešte vzrástol príchodom babice z dediny, ktorú zavolala Merybeth. Oveľa viac by som privítal môjho otca, ale nepatrí sa to. To jediné ma zastavilo v mojom úmysle.

Bell sa zavrtela, opäť. Spala veľmi nepokojne a neustále sebou hádzala. „Dobré ráno,“ zamumlala bez toho, aby otvorila očká.

„Dobré ráno aj tebe, Bell. Povedz, prečo ešte nespíš? Je noc.“

Povzdychla si a prevrátila sa na chrbát. S úľubou som pozeral na miesto, kde rastie nový život vzídený zo mňa a Bell.

„Dieťatko je veľmi nepokojné, nechce sa mu spinkať. Dúfam, že nás po narodení vyspať nechá,“ zašomrala stále ospalo.

V mysli som si predstavil Bell s našim dieťatkom pritisnutým k ňadru. Páčilo sa mi to. A bol som rád aj za to, že Bell súhlasila s tým, aby sme nemali žiadnu tútorku pre nášho potomka. Postaráme sa aj sami, nepotrebujeme nikoho iného.

Odrazu sa však lôžko prehlo a Bell sa posadila.

„Ideš niekam? Je tmavá noc, Bell,“ pýtal som sa nežne. Doteraz som netušil, odkiaľ pramenia všetky tie city. Navidomoči som zistil, že je to jedno, ale tie pocity boli akoby mojou súčasťou už od nepamäti.

„Ja neviem, Edward, som taká nepokojná. Možno kvôli dieťatku. Veľmi sa bojím,“ šepla.

Hneď som ju skryl do náručia, chrániac ju pred strachom, aj pred osudom. Veril som, že nebude neblahý. Pomôžem jej, možno by som ju vedel aj  premeniť na to, čím som ja i moja rodina.

„Pšššt, už sme o tom hovorili. Nič sa ti nestane. Ty i dieťatko budete v tom najlepšom poriadku. Veríš mi?“

Pohladila ma po ruke. „Iste, že ti verím, si môj manžel a otec nášho potomka. Ale ja sa tak veľmi bojím. Čo ak sa niečo stane s dieťatkom, alebo neprežijem pôrod?“ Úzkosť v jej hlase mi kmásala srdce.

„Ja ťa ochránim, Bell. Nedovolím, aby sa stalo niečo tebe, alebo dieťatku. Premením ťa, ak to dovolíš,“ zašomral som sotva počuteľne. Bolo to po prvýkrát, čo som sa jej zveril so svojimi plánmi.

Bell trochu ustrnula. „Urobil by si to pre mňa, Edward? Prečo to?“

„Si moje všetko, Bell, nemohol by som žiť s pocitom, že ty nie si, zošalel by som z toho. Nežil som, pokým som ťa nestretol,“ vyznal som sa jej.

Po lícach jej stekali nemé slzy, akoby svedkovia jej citov. Schúlila sa mi do náručia a nechala sa mnou hladiť a čičíkať. Nedokázal by som sa jej vzdať, ani čo by keby bolo. Ona je moja a ničia iná.

„Bola som mŕtva, kým si neprišiel,“ pošepla, akoby ozvenou na moje priznanie.

Pobozkal som ju do vlasov. „Až teraz viem, čo je to raj.“

„Toľkej lásky ani nie som hodna, ale som ňou poctená. Bojím sa, že ja ti ju nedokážem oplácať tak veľmi,“ strachovala sa.

„Bell, už len život, ktorý v sebe nosíš je pre mňa dostatočným darom. Tvoja láska je predsa dávno moja.“

Bell chcela ešte niečo dodať, ale v tom sa ozvalo búšenie na dvere, ktoré by prebudilo snáď aj mŕtveho. Bell sa naľakala, tak som ju pohladil po ruke a šomrajúc sa vybral k dverám. Keď som otvoril dvere komnaty, mal som chuť ihneď ich zabuchnúť. Stál tam totiž sám veľký Henry!

„Vaše grófstvo snáď odpustí moju opovážlivosť, že vyrušujem v takúto nekresťanskú hodinu.“

Mal som chuť zabiť ho, ale ovládol som sa. Opäť. „Henry, povedz, čo sa deje, keď nás už budíš v túto, ako ty hovoríš, nekresťanskú hodinu.“

„Vaše grófstvo sa nesmie hnevať a iste odpustí, ale vaša pani sestra ma po vás poslala.“

Strnul som s pohybe. Bál som sa pýtať, čo sa stalo. „Prečo po mňa dala poslať?“

„Vašu pani sestru prebudili pôrodné bolesti. Poslal som pre babicu a Merybeth prevára *marulku, aby jej uľavila. Pani vás prosí, aby ste prišli k nej.“

Ešte viac som strnul. „Ako dlho to trvá, Henry?“

„Vaše grófstvo iste prepáči, ale musel som najskôr povedať Merybeth, aby poslala pre babicu...“

Ja ho zabijem, ale teraz už asi vážne! „Henry!“

„Nesmiete sa hnevať, pane, ale pôrodné bolesti trvajú bez mála dve hodiny.“

Vzkypel vo mne hnev, ale skôr, ako som ho stihol zabiť, ozvalo sa  zalapanie po dychu z lôžka a následne bolestný výkrik. V momente som bol pri Bell a so strachom čakal, či niečo povie.

„Dieťatko sa už pýta na svet,“ pošepla mi nakoniec.

Pokľakol som k nej a odhrnul jej vlasy z čela. „Aj Alice začali pôrodné bolesti, Bell. Ale je tu len jedna babica. Kým príde ďalšia, privedieš na svet naše dieťa.“

„Daj zavolať Doru, jej matka bola babica, pomôže mi priviesť na svet nášho potomka, Edward. Daj odkázať aj Merybeth, ona jej rada pomôže.“

Prikývol som a vybehol pred dvere komnaty, kde postával Henry a bol celý zelený. Nevšímal som si to.

„Daj poslať pre Merybeth a Doru, ale rýchlo. Povedz im, že moja manželka práve privádza na svet nášho potomka. Bež!“ posúril som ho skôr, než stihol začať rozprávať.

Uklonil sa a potom s rozbehol smerom do kuchyne. S úľavou som pokľakol k lôžku, kde namáhavo odfukovala moja manželka.

„Môžem ti nejako uľaviť od bolestí?“ pýtal som sa jej, keď jej telom prešiel ďalší kŕč bolesti.

„Už len to, že si tu, ma posilňuje. A ako je na tom Alice?“

Pohladil som ju po mokrých vlasoch. „Rodí, ale neviem, ako na tom je. Henry mi to prišiel povedať a v tom sa na svet začalo pýtať aj naše dieťa.“

„Myslím, že to ma zobudilo. Naše dieťatko, pýtajúce sa na svet,“ pošepla s láskou a stisla mi ruku, ktorou som ju držal. Túžil som uľaviť jej od bolesti, ale nevedel som ako.

Vtom sa dvere rozleteli ani záves, keď do neho zaduje vietor, a dnu vbehla Dora, ktorá niesla na rukách akési veci zabalené v plachte, nasledovaná Merybeth, ktorá v rukách zvierala akúsi čašu.

„Och, dievčinka, už sme tu,“ upokojovala moju ženu Merybeth.

„Gróf...“ začala Dora, ale nenechal som ju. Nenechám sa vyhnať od manželky, ktorá ma teraz potrebuje.

„Nie, Dora, nikam nepôjdem. Viem, že sa to nepatrí, ale moja žena ma teraz potrebuje. Musím jej byť oporou.“

„Och, o to sa nebojte, gróf. Ani keby ste chceli, tak vás stadiaľto nepustím. Čo ste si ušili na manželku, to pekne aj dokonáte. Aspoň vás na čas nebudú lákať ďalšie deti... Ale teraz – nože zoberte od Merybeth odvar a dajte jej ho vypiť,“ pobádala ma a ja som sa rýchlo musel prebrať z ohromenia. Dora sa proste už nezmení.

Merybeth mi do ruky vložila času s páchnucim a pariacim sa nápojom. „Čo je to za odvar?“

„To je len marulka, mládenček. Pomôže jej. Teraz jej ju daj vypiť,“ súrila ma Merybeth.

Pokľakol som k Bell a priložil jej času k perám. Nechcela to vypiť, ale nedal som je na výber. Ak jej to pomôže, hoci len ne chvíľku, prinútim ju vypiť aj celý džber.

Nasledujúce hodiny boli nekonečné. Moju manželku prepadali návaly bolesti, v ktorých mi skrúcala ruku a kričala na mňa, že ma uškrtí vlastnými rukami. Nemal som jej to vôbec za zlé. Pri bolesti, ktorá sa jej odrážala na tvári, som zatúžil sám sa zahrdúsiť.

Napokon, takmer už bol čas obeda, Dora prikázala, aby sme Bell pomohli vzopäť sa na kolenách, takže na lôžku kľačala. Z jednej strany som ju podopieral ja, z druhej Merybeth. Chcel som Bell nejako pomôcť, ale nevedel som ako. Ako so jej mohol uľaviť od bolesti, ktorú som sám spôsobil? Mohol som len ticho trpieť a byť oporou svojej žene.

„Bell, som pri tebe. Len sa pozeraj na mňa a bude to dobré,“ upokojoval som ju, šepkal jej do ucha. Neviem, či ma vôbec začula, ale musel som jej to povedať. Ale svoj pohľad napokon obrátila do mojej tváre, oprela ho do mojich očí.

„Neboj sa, slniečko, už to bude.“

Merybeth sa Bell snažila utešovať, ale v očiach starej ženy som videl strach. Vedel som o jej dcére, ktorá zomrela pri tom, keď na svet privádzala nový život. Merybeth sa mohla len prizerať, ako jej dcéra umiera v náručí. Ale vtedy sa jej narodil krásny vnuk, také živé striebro. Na bolesť zo straty sa však zabudnúť nedá a Merybeth má teraz určite strach, že jej opäť niekto zomrie v náručí. Prisahal som však, že to nedovolím.

Pohladil som Bell po líci a snažil sa zatvoriť oči pred bolesťou, ktorý mala vpísanú na tvári. Nedalo sa. Keď už som si navrával, že sa to nikdy neskončí, komnatu osvietil detský plač, ktorý bol krajší ako lúče hrejivého slnka. S úľubou som počúval jemnučké tóny tej nádhery.

Zadíval som sa na tvár svojej manželky, ale tá odrážala len obrovskú únavu. Keď padla späť na lôžko, zavrela oči a zhlboka dýchala. Aj napriek krvi, ktorá bola všade okolo, nemal som potrebu vypiť ju. Chcel som len objímať svoju manželku s dieťatkom v náručí.

„Dora? Je všetko v poriadku?“ pýtal som sa jej.

S úsmevom sa na mňa otočila. „Ale iste, gróf. Vaša manželka je silná žena a váš potomok sa má k svetu. No, len si ju popestujte, však je vaša dcéra krásna.“

Usmial som sa na to krásne dieťatko, aj keď sa mi zazdalo, že Bell trochu ustrnula. Lenže to som už v náručí zvieral krásne stvorenie s červenými líčkami, zelenými očkami a hnedými vláskami. Dcérka krásna ako jej matka.

Pohľadom som šibol po Bell, ale jej zúfalý pohľad upierajúci sa na mňa ma odrovnal. Nechápal som to, ale keď pohľad presunula na našu driemajúci dcérku, náhle som precitol. Strnul som tiež a s obavami sa díval raz na dcéru, raz na manželku.

Ach, Bože môj dobrotivý, ochraňuj nás všetkých...

Kapitola trinásta || Kapitola pätnásta

*Marulka - bylina, ktorá uľavuje pri pôrodných bolestiach a uľahčuje pôrod.

Čo si o tom myslíte? Budú problémy alebo už nie? Prezradíte mi svoj názor?

Kapitola bola venovaná všetkým verným čitateľom a dúfam, že sa vám páčila. Budem rada za každého smajlíka. Ešte by som rada poďakovala za všetky krásne komentáre, ktorými ma odmieňate. Ja tomu stále akosi nemôžem uveriť.

Pokračovať, alebo vás to už nebaví? (Ja viem, som hrozná, ale je to niečo ako tik, alebo závislosť. Nedá sa tomu odolať...)

Pac a pusu, vaša Ness. ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola štrnásta :